Portál:Politika/Odporúčaný článok/10
Josif Vissarionovič Stalin (rus. 
Иосиф Виссарионович Сталин, vlastným menom po gruz. იოსებ ჯუღაშვილი – Josif Džugašvili; * 18. december 1878, Gori, Gruzínsko – † 5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve, Rusko) bol sovietsky diktátor, stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu, vodca Sovietskeho zväzu v rokoch 1924 – 1953.
Po boľševickej Októbrovej revolúcii v roku 1917 bol ľudový komisár pre národnosti (do 1923) a robotnícko-roľníckej inšpekcie (1922). V čase občianskej vojny bol členom Rady robotníckej a roľníckej obrany. V roku 1922 bol zvolený za generálneho tajomníka Ústredného výboru strany, po Leninovej smrti strhol postupne všetku moc na seba. Podriadil si orgány bezpečnosti a najmä tajnú políciu, pomocou ktorej likvidoval skutočnú aj domnelú opozíciu, násilne budovaná autorita prerástla do kultu osobnosti. Stalinovej podozrievavosti padli za obeť tisíce straníckych a vojenských činiteľov (tresty smrti, pracovné tábory).
Stalin na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov rozpútal v krajine teror. Jeho plánom bola kolektivizácia poľnohospodárstva, čo bolo dosiahnuté obrovskou brutalitou. Vidiek mal byť zlomený a zotročený. Roľníci boli vyvražďovaní a odosielaní na Sibír do pracovných táborov. Pridala sa aj ďalšia metóda – umelo vyvolaný hladomor. Podľa Stalinovho vlastného priznania Churchillovi počet obetí kolektivizácie bol desať miliónov.
Od mája 1941 bol predseda Rady ľudových komisárov Sovietskeho zväzu, počas 2. svetovej vojny stál na čele Štátneho výboru obrany. Ako hlava sovietskej vlády sa zúčastnil zasadaní najvyšších predstaviteľov protihitlerovskej koalície. Po víťazstve vo vojne upevnil autoritu Sovietskeho zväzu v medzinárodnej politike a z krajín oslobodených Červenou armádou vybudoval sovietsky blok úplne politicky závislý od Sovietskeho zväzu. Ku koncu jeho vlády sa Sovietsky zväz zásluhou nukleárnych zbraní a raketovej techniky stal svetovou superveľmocou.