Domlup

Legendárny súboj o dobytie Južného pólu: Amundsen vs. Scott

Desiateho decembra 1911 napredovalo po antarktickom ľade päť mužov so psími záprahmi. Jeden z nich, v ktorom by podľa mrazom znetvorenej tváre nikto nespoznal nórskeho lyžiarskeho šampióna Bjaalanda, si na pochode všimol, že psy niečo vetria. Aj jeho druh, ktorý kráčal vedľa saní, zaznamenal medzi psami nepokoj. Bol to nórsky polárnik Roald Amundsen, ktorý neomylne viedol expedíciu k svojmu životnému prvenstvu. Jasne videl, že jeho grónske polovlky zvedavo naťahujú ňufáky k juhu. Možno cítili, že Amudsenova výprava je v tej chvíli už len deväťdesiat kilometrov od južného pólu.

Amundsen pôvodne plánoval výpravu na severný pól. Zohnal peniaze od mecenášov i od prírodovedeckých inštitúcií a pre svoj zámer získal legendárnu loď Fram. Mal na nej oboplávať Hornov mys, Tichým oceánom sa dostať do Beringovho prielivu a vplávať medzi ľad. Na jar 1909 došla do Nórska správa, že admirál Peary so psím záprahom 6. apríla dosiahol severný pól. Amundsenovi sa zatmelo pred očami. Čo teraz s pripravenou výpravou? Zdržal sa len o pol roka. V júni 1910 zdvihla Fram kotvy, aby sa podľa oficiálnej verzie vydala na severný pól. Amundsen nechcel vystrašiť sponzorov. Až na Madeire odhalil posádke svoj zámer: poplávajú na južný pól. Všetci tušili, že to nebude jarná prechádzka. Mali plávať cez oceán hlboký niekoľko tisícok metrov pokrytý morským ľadom, hrubým tri až štyri metre, ktorý bol ustavične v pohybe. Tlakové hrebene ľadu mohli Fram rozdrviť na zápalky. Ich trasa viedla cez Beringov prieliv, ale najprv pokračovali ďalej na severný pól. Keďže ešte neexistoval Panamský prieplav, nebolo na tom nič zvláštne, lebo cesta pozdĺž severozápadného amerického pobrežia viedla cez Hornov mys.

Ľadová konkurencia Amundsen vedel, že za rovnakým cieľom sa vydala aj anglická výprava, ktorú viedol kapitán Robert Falcon Scott. Ten mieril na južný pól už druhý raz, pri poslednej ceste dokonca dosiahol 82. stupeň južnej šírky. Štrnásteho januára 1911 Fram, ktorá mala kostru konštruovanú tak, aby sa pod tlakom ľadovcov zdvihla, zakotvila vo Veľrybej zátoke. Amundsen so stošestnástimi psami a s ôsmimi spoločníkmi začali vo Framheime na Rossovom pobrežnom ľade budovať základňu. Toto miesto vybral po dôkladnom preštudovaní polárnych cestopisov. Napovedali mu, že ak sa v týchto miestach časť ľadovej hrany trvalo mení, musí tu byť prekážka, ktorá obrovskému kusu ľadu bráni posúvať sa ďalej do mora. Niečo rozrýva masy ľadu ako pluh a stojí v prúde ako pobrežné skalisko vo vlnobití. Takže ľadová plošina tu zrejme spočíva na pevninovom podklade.

Týždeň predtým Scottova loď Terra Nova zakotvila na trochu nestabilnej ľadovej bariére v zálive MacMurdo na Evansovom myse. Jeho výprava mala vykonať geografické a prírodovedné prieskumy, dosiahnuť južný pól a nechať iné mužstvo pod velením Campbella prezimovať na Pobreží kráľa Eduarda VII. Namiesto psov si však Scott priviezol poníky. Vo februári priplávala do Veľrybej zátoky Terra Nova s Campbellovou skupinou. Došlo tu k zdvorilostnej návšteve, pri ktorej si Amundsen dovolil gesto: „Pól môžeme dobyť spoločne. Ponúkam vám polovicu svojich psov.“ Campbell s vrodenou zdvorilosťou Angličana za ponuku poďakoval a ponáhľal sa na MacMurdo Scottovi oznámiť, že Amundsen je tu. Kapitán Scott prijal šokujúcu správu chladne. Vnútri však prežíval napätie ako pri náhlom prepadnutí. Očakával protivenstvá mora, ľadu, počasia, ale nie konkurenciu. Ako je vôbec možné, že Amundsen sa zjavil na juhu, keď predsa niekoľko dní pred jeho odchodom vyplával na sever? Scott nemohol dopustiť, aby jeho zlyhanie poškvrnilo slávu britskej koruny. Vedel, že Amundsen to má z Veľrybej zátoky na južný pól o stodesať kilometrov bližšie a že so psami bude môcť nastúpiť na cestu už na jar, čo s jeho poníkmi nebude možné. Rozhodol sa však, že sa bude držať pôvodného plánu, ako keby o Amundsenovi ani nevedel. Preteky sa začali.

Prvá päťka v hre O niekoľko týždňov Fram opustila zátoku a na základňu doľahla zima. Mrazy sa pohybovali okolo mínus päťdesiat stupňov Celzia a snehové búrky sa predháňali v rýchlosti vetra. Ak to počasie len trochu dovolilo, Amundsen zakladal postupné sklady s potravinami na 80., 81. a 82. stupni južnej šírky, teda na každých sto kilometroch. Zároveň to boli skúšobné jazdy psov, mužstva a vôbec celého výstroja. Slnko prvý raz vykuklo nad obzor 24. augusta. Pre silné mrazy na cestu nebolo ani pomyslenie. Až 20. októbra, keď teplomer ukazoval mínus dvadsaťdva stupňov Celzia, sa Amundsen vybral k pólu. Jeho spoločníkmi boli dôstojník diaľkovej plavby Hanssen, špecialista na psy Hassel, lyžiarsky šampión Bjaaland a veľrybár Wisting. Päť mužov so štyrmi saňami, z ktorých každé ťahalo trinásť psov, vyrazilo na juh. Hneď prvý deň sa stratili v hmle a ocitli sa na okraji ľadového zrázu, ktorý takmer ukončil ich expedíciu. Našli však cestu k najbližšej značke a prešli tridsaťsedem kilometrov. Na druhý deň už mohlo byť definitívne po nich.

Prepadliny, ľadovce a mráz Od rána padal sneh a Nóri práve míňali Svinskú dieru – oblasť plnú trhlín a dier ukrytých pod tenkými ľadovými bublinami. Zrazu sa prepadli Bjaalandove sane. Bjaaland vyskočil, ale stačil zachytiť ťažnú šnúru. Sane sa vzpriečili v rozďavenej trhline a o chvíľu sa prepadli. Ťahali so sebou Bjaalanda aj psov, ktorí sa zo všetkých síl snažili pevne uchytiť v snehu. Svoj zápas by boli prehrali, keby Amundsen s Wistingom okamžite nepriskočili na pomoc. Psy s pazúrmi zaťatými do snehu sa už začínali prepadať spolu so saňami. V poslednej chvíli však Hanssen s Hasselom priviazali ťažný povraz saní k ľadovcovému lanu a sane zostali visieť. Ďalšie sane položili ako most cez okraje rozsadliny a vypriahli psy. Náklad bol však priťažký na to, aby sane vytiahli. Wisting sa teda spustil do hlbokej škáry. Rozhliadol sa a hrdlo sa mu zovrelo. Videl, že ľadová škrupina pod nohami jeho druhov je hrubá len niekoľko centimetrov a všade oproti sebe viseli obrovské cencúle ostré ako kopije. A o trochu ďalej to bolo ešte horšie, tam bola škrupina tenká len ako papier. Varoval kolegov a ostražitými pohybmi postupne povyberali náklad. Potom vyhľadali bezpečný terén a pohli sa ďalej. Cesta bola takmer bez prerušenia hladká a rovná, počasie nádherné.

Cez 85. stupeň sa 17. novembra dostali na úpätie veľkého pohoria a na druhý deň sa začal výstup na Ľadovec Alexa Heiberga. Na Diabolskom ľadovci, plnom hlbokých rozsadlín, zistili, že dráma na Svinskej diere bola len predohra. Prechod pomedzi trhliny bol nebezpečný, no napriek tomu Amundsenovi chlapi napredovali rýchlosťou štyridsať kilometrov za deň. Zima však bola strašná. Ľadový východný vietor premenil tváre všetkých piatich mužov na jednu zvredovatenú ranu, ktorá sa im zahojila až o tri mesiace neskôr. Na vrchole dal Amundsen zabiť prebytočné psy a nechal len osemnásť pre tri sane.

Južný pól dobytý Ráno 15. decembra 1911 sa začalo prekrásne. Amundsenovi muži sa náhlivo naraňajkovali a za dvadsaťpäťstupňového mrazu sa pod závojom mrakov vydali na cestu. Už o tretej popoludní sane zastavili na mieste, kde prístroje ukazovali južný pól. Štvanica sa skončila. V snehovej pustatine zaviala nad južným pólom nórska vlajka. Celé tri dni potom polárnici merali výšku slnka sextantom, aby vylúčili chybu. Zanechali tam stan, v ňom listy pre Scotta, lebo boli presvedčení že sa tu objaví, a vydali sa po svojich stopách na spiatočnú cestu, aby 26. januára 1912 došli na základňu vo Framheime. Cestu z Framheimu na južný pól a späť dokázala Amundsenova výprava zvládnuť za deväťdesiatdeväť dní. Prešli okolo tritisíc kilometrov. Na každom kroku na nich číhali nástrahy ľadovcových puklín, bili do nich snehové búrky a museli obetovať dvadsaťštyri psov, aby ich mäsom nakŕmili ostatných. Ale dokázali to. Nórsko privítalo Amundsena ako národného hrdinu.

Nešťastný Angličan Scottova výprava vyrazila na juh až 1. novembra, keď Amundsen už bol za 81. rovnobežkou. Zatiaľ čo nórskej výprave slúžilo krásne počasie, Scott sa predieral cez Beardmorov ľadovec a Antarktickú plošinu neutíchajúcimi snehovými uragánmi. Vietor väčšinou vanul proti nim. Cesty rozsadlinami a po zradných snehových mostoch boli skoro neschodné. Scott nemal ani najmenšiu šancu zvíťaziť. Na pól dorazil o štyri týždne neskôr ako Amundsen. Bol to hrdinský výkon, pretože poníky sa ukázali ako osudový omyl. Scott si neuvedomil, že sa v hlbokom snehu zabárajú. Poníky sa potia na celom tele a ich srsť sa v krutom mraze pokryje ľadovou kôrou. Otvárali sa im hrozné rany, a preto ich Scott dal postrieľať. Naproti tomu Amundsenove psy sa potili len jazykom a boli schopné spať v snehovej víchrici aj pri teplote mínus štyridsať stupňov Celzia.Nevydržali ani motorové sane. Scottova výprava sa teda zapriahla do saní sama, ale na cestu späť jej už sily nestačili. Sedemnásteho januára Scott, Wilson, Oates, Bowers a Evans dosiahli pól, ich sklamanie však bolo veľké. Návrat mužov vyčerpaných na smrť bol len potácaním sa od jedného skladu k druhému. Námorný dôstojník Evans zomrel 17. februára. Zamrzli mu ruky, nos a pri páde do ľadovej pukliny utrpel otras mozgu. Oatesovi omrzli nohy a dostal gangrénu. Aby to svojim kamarátom uľahčil, za strašnej búrky sa vyplazil zo stanu a dobrovoľne zamrzol. Na druhý deň omrzla noha aj Scottovi. Ďalší pochod znemožňoval neutíchajúci uragán. V tej chvíli boli len dvadsať kilometrov od najbližšieho skladu One Ton Depot, kde bola uložená tona zásob a horľavín. O osem mesiacov našla záchranná výprava v stane tri zamrznuté mŕtvoly. Wilson a Bowers ležali vo svojich spacích vakoch tradične pretiahnutými cez hlavy. Scott bol však odkrytý s rozopnutým kabátom, aby mu vražedný mráz pomohol… Pod hlavou mu našli denník, v ktorom zaznamenal celú tragédiu. Posledný zápis v ňom je z 29. marca 1912: „Búrka z juhozápadu trvá nepretržite od 21. marca… Vytrváme do konca, smrť nemôže byť ďaleko. Nedúfam, že budem môcť ďalej písať. R. Scott.