Jarsti

Falzifikacionizmus - (Dedukcionizmus Karla Reimunda Poppera)

==========================================================

Filozofia je kritická rozumová veda, ktorá uvádza zásadne do pochybnosti celý náš (každodenný a špeciálnymi vedami odhalovaný) skúsenostný svet, podrobuje kritike každý názor, každý obraz sveta, každú hodnotu, každú ideológiu, náboženstvo, vedu, technológiu, spoločnost; odmieta nekritický dogmatizmus a plní vo filozofii osvecujúcu funkciu. Smer súcasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha, podľa ktorého sú vedecké teórie principiálne nedokázatelné. Neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovat existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovat tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Karl Popper je otcom falzifikacionizmu. Tvrdí, že nič nie je také sväté a úctyhodné, aby sa o tom kritickým rozumom nemohlo pochybovat. Podľa Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, ked sú falzifikovatelné, vyvrátitelné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovať o nájdenie potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšat teóriu vyvrátiť, nájst konkrétny prípad, ktorý teórii odporuje. Čím tažšie to je a čím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väcšia je pravdepodobnosť, že teória je použitelná. Overenie vedeckej teórie je stále len predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podľa toho všetky prírodovedné zákony a teórie len doposial nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falzifikovaných teórií. Principiálne sa tak veda stáva neukonceným procesom - je to vlastne negatívny vylučovací proces. A nepotrebné modely riešenia sa ďalej nesledujú, podobne ako v prírode vymierajú zle sa prispôsobitelné druhy. Preto možno takisto hovorit aj o evolúcii vedy. Karl Popper prišiel s koncepciou objektívneho poznania, teda takého poznania, ktoré nieje priamo závislé na subjekte. Žiadnu teóriu totiž nie je možné úplne overiť, každá je viac či menej pravdepodobná. Metóda vedy je racionálna procedúra približovanie sa k pravde. Metoda vedy je metódou kritického vyvrátenia starého poznania, neustále diskusie o ňom, je hľadanie nových alternatív, súperením konkurencných hypotéz. Ďalej Popper kritizuje subjektivistickú teóriu poznania. Predmetom metodológie je poznanie v objektívnom zmysle, t.j. ludské poznanie, ktoré sa skladá z jazyka formulovaných predpokladov, ktoré sú podrobované kritickému vyvráteniu. Teória, ktorá bola v minulosti vyvrátená, môže byť bez ohladu na to podržaná ako užitocná. Taká teória však bude aj tak nepravdivá, pretože vo vede hľadáme pravdu. Cieľom vedy je rast – v zmysle približovania sa k pravde. Rast ktoréhokolvek poznania spočíva v pretváraní predošlých poznaní. Poznanie nikdy nezačína od ničoho, ale vždy už z určitého poznania. Rast poznania spočíva podľa Poppera v zdokonaľovaní existujúceho poznania, ktoré sa mení na základe viery, že sa stále viac približujeme k pravde. Vrodené štruktúry organizmu, určujú, čo sa dá prijať (alebo na čo reagovat) ako na podstatné a čo sa ignoruje ako nepodstatné. Podľa Poppera sa rozlišujú nasledujúce tri svety: A) Svet 1 – materiálny svet, svet prírody a všetkých jej súcastí, t.j. univerzum fyzikálnych entít; B) Svet 2 - svet stavov vedomia, mentálnych stavov, alebo psychologické dispozície a podvedomé stavy. (svet vedomých skúseností jednotlivca); C) Svet 3 - svet obsahov myslenia - produktov ľudského myslenia, predovšetkým vedeckých a poetických myšlienok a umeleckých diel (svet logického obsahu kníh). Metóda vedy je metódou približovania sa pravde. Toto približovanie sa k pravde má prirodzenú povahu a preto i artikulácia vedeckých metód sú vyjadrením ludských prirodzeností. Sú však vyjadrením takým, ktoré sa líši od celého súboru týchto prirodzeností tým, že je vybrané ako to, ktoré je metodicky vedúce k pravde. Výber sa pritom uskutočňuje vždy s ohľadom k už panujúcim teóriám a metódam. Veda neruší tieto teórie a metódy bez dôvodu, ale kriticky ich prehodnocuje vždy v snahe o dosiahnutie väčšej adekvátnosti, väcšej blízkosti pravde. Metóda má byť účinná v tom zmysle, že nám má priniesť pravdivé poznanie spôsobom, ktorý sa opiera o teóriu pravdy najbližšie a preto v daný moment najlepšie z existujúcich. Viera v približovaní sa pravde ovplyvňuje utváranie teórií a vymedzuje kritickým spôsobom aj metódu, a to svojím požiadavkám vyššej vysvetlitelnosti (explanačnej schopnosti) a testovateľnosti. Popperov imperatív, resp. maxima, ktorú nám odporúča prijať, znie: „Nauč sa používat svoj vlastný rozum, ak si sa odhodlal to urobiť, vedz, že, najlepšou formou rozumnosti je kritická rozumnosť“. Racionalitu nie je možné lepšie chápať ako vôľu prijímať kritiku. Kritickosť sa stáva stavom mysle, vyplýva z vyvrátiteľnosti nášho poznania. Vedomé prijatie kritickej metódy je hlavným nástrojom rastu. Popper mal v sebe sokratovského ducha. Tušil, že akákoľvek múdrosť, ku ktorej by kedy mohol dospieť, bude spočívať v tom, že si uvedomí nekonečnosť svojej nevedomosti. Tušil aj to, že napriek rozumnosti človeka platí, že clovek sa mýli, že práve vyvrátiteľnosť je sprievodným znakom ľudského poznania. Z toho mi vychádza, že ľudská myseľ je nedokonalá, a tým aj získavanie akýchkoľvek poznatkov z okolitého sveta je potom nedokonalé, chybné a žiada si stále „aktualizovanie“ a „poopravovanie“. Popper zásadne neuznáva princíp indukcie, na ktorom bola založená veda. Tvrdí, že vedec ako teoretik alebo experimentátor, predkladá tvrdenia alebo systémy tvrdení a krok za krokom ich testuje. V oblasti empirických vied potom zvlášť konštruuje hypotézy alebo systémy teórií a testuje ich voči skúsenosti pozorovaním a experimentom. Poslaním logiky vedeckého bádania je podľa Poppera podanie logickej analýzy tohto postupu. „Je zvykom nazývať úsudky induktívnymi, ak prechádzajú od singulárnych tvrdení, takých ako sú výsledky experimentov, k tvrdeniam univerzálnym, ako sú hypotézy alebo teórie.“ (/1/; str. 1) Celé dielo Karla Poppera (Logika vedeckého bádania) sa nesie v tom istom duchu, ktorým chcel vyjadriť pre logiku vedeckého skúmania, že princíp indukcie v logike vedy je nedokonalý, pretože vedie vedu k nekončnému zdôvodňovaniu a k pochybnostiam. Pre vedu princíp indukcie, nedokáže pomôcť nájsť spoľahlivý systém axióm (nevyvrátiteľných tvrdení, tvrdení, ktoré nie sú odvodené od samotných tvrdení v určitej vedeckej teórii, ale práve na týchto tvrdeniach je celá teória postavená), ktorý je nevyhnutný pre vytvorenie nejakej teórie. Popperova filozofia a teória vedy vychádza z kritickej polemiky s novopozitiviztov „Viedenského krúžku“. Proti princípu indukcionizmu a verivikovateľtnosti kladie Popper dedukciu a falzifikovateľnosť vedeckých teórií. Základnou myšlienkou princípu falzifikácie je, že vedecké hypotézy a teórie nemožno potvrdiť alebo ináč povedané verifikovať zovšeobecnením pomocou indukcie na základe skúsenosti, ale ich možno overiť skôr pokusmi o ich vyvrátenie. Popper vyjadruje to, že veda vychádza z problémov, a nie z údajov bezprostrednej „čistej skúsenosti“. Veda a vedec stoja pred problémom a Popper ho navrhuje riešiť hypotézami, ktoré podliehajú kritike a konfrontácii s alternatívnymi hypotézami. V tomto procese sa odkrývajú chyby a omyly, takže hypotéza sa modifikuje alebo nahradí inou, lepšou. Vo vede nie je možné dosiahnuť definitívnu, absolútnu pravdu, len približovanie sa k pravde, podobnosť pravde. Pokrok vedy Popper vidí nie v hromadení pozorovaní faktov, ale v opakujúcom sa odmietaní vedeckých teórií a ich nahradzovaní lepšími, vhodnejšími na základe metódy pokusu a omylu. Otázka, či sú induktívne úsudky zdôvodnené, prípadne za akých podmienok, je známa ako problém indukcie. Problémom indukcie je formulácia otázky platnosti alebo pravdivosti univerzálnych tvrdení, založených na skúsenosti. Pýtať sa, či jestvujú prírodné zákony, ktorých hodnotu by sme považovali za pravdivú, je v podstate to isté ako sa pýtať, či sú induktívne úsudky logicky zdôvodnené. Na princípe indukcie sú stavané vedecké pravdy. „Falzifikovateľnosť vedeckých teórií rozhoduje o ich pravdivosti. Vylúčiť ich z vedy by neznamenalo nič menej než zbaviť vedu schopnosti rozhodovať o pravdivosti alebo nepravdivosti svojich teórií. Je jasné, že bez tohto princípu by veda už nemala právo odlišovať svoje teórie od fantázií a ľubovoľných výtvorov básnických myslí.“ (/2/; str. 186) Lenže tento princíp indukcie nemôže byť čisto logickou pravdou, akou je tautológia alebo analytické tvrdenie založené čisto na „ráciu“ (rozume), napríklad ako matematická rovnica – „1 + 1 = 2“. Karl Popper oproti pozitivistom trvdí, že pokus založiť princíp indukcie na skúsenosti zlyháva, pretože musí viesť k nekonečnému zdôvodňovaniu a spätnému návratu. Teda tu Popper sa vracia k empirickej báze skúmania. Totiž podľa Poppera je princíp indukcie neúplný a dochádza ním vo vede ku nekonzistentným pravdám. Ako príklad môžem uviesť všeobecný induktívny úsudok: „Všetky labute sú biele.“ Tuto sa práve vyskytuje problém indukcie ako nedokonalého postupu získavania dôležitých faktov vo vede a to v tom, že na základe zmyslového skúmania alebo pozorovania môžeme prísť k nepravde a všeobecný výrok „Všetky labute sú biele“ nemá v takomto prípade žiadnu pravdivostnú hodnotu. Týmto Karl Popper spochybnil základný predpoklad pozitivizmu a to, že univerzálne výroky vedy sa dajú zdôvodniť skúsenosťou. Lenže logika je veda o formálnych postupoch – postupoch založených nie na zmyslovej skúsenosti. Karl Popper oponuje svojim názorom takto aj Kantovi, ktorý urobil pokus s indukciou ako princípom univerzálnej príčinnosti. Prehlásil ho totiž za platný a použiteľný bez zmyslovej skúsenosti. Karl Popper ďalej vo svojom diele „Logika vedeckého bádania“ hovorí, že vedecké tvrdenia môžu dosahovať len stupne pravdepodobnosti, či spoľahlivosti. Navrhuje preto deduktívne testovanie metód, to znamená, že hypotézu je možné testovať empiricky, len vtedy, keď bola predložená. Deduktívny postup je teda opačným postupom a to zo všeobecného – vyvodeného na základe určitých faktov a skúmaní – poznatkov, ku konkrétnemu. Z vytvorených hypotéz k ich testovaniu. Takto sa podľa Karla Poppera tvoria konzistentné teórie. Toto je podľa neho tá pravá metóda vedeckého skúmania. Inak povedané, Popper prijíma teóriu deduktívnej metódy overovania, že hypotézu možno empiricky overiť až potom, čo bola predložená. To znamená, že skôr ako vedec svoju teóriu rozvinie, musí najprv objasniť rozdiel medzi psychológiou poznania, ktorá sa týka iba empirických faktov a logikou poznania, ktorá sa zaoberá iba logickými vzťahmi. Táto ananlýza sa nezaoberá otázkami faktu, ale skôr otázkami zdôvodňovania alebo platnosti. Karl Popper píše o tom, že indukcii verí celá veda, ale preňho toto nič nemusí znamenať, celá veda sa môže mýliť. Vyjadruje tak, nedôslednosť teórií logických pozitivistov tým, že celé svoje poznanie zdôvodňujú pozorovaním na základe zmyslov a nepoužívajú pri získavaní poznatkov a vysvetľovaní teórií deduktívne metódy testovania a overovania. Dalo by sa súhlasiť s tým, že nepoznáme pozitívne merítko na dôkaz nejakej absolútnej pravdy (s výnimkou možno nejakých jednoduchých konštatovaní) . Ale poznáme merítko na vyvrátenie tvrdení, ktoré nie sú pravdivé, a to je falzifikacionizmus. Ním sa môžeme k pravde približovať, aj keď prísne vzaté ju asi nikdy na 100% nespoznáme. Každopádne celý tento proces má zmysel len vtedy, ak predokladáme že nejaká pravda existuje. Niektoré tvrdenia už môžeme skonštatovať prakticky takmer s istotou. Čiže neexistencia pozitívneho kritéria pravdy ešte nie je dôvodom na popieranie objektívneho zmyslu pojmu pravda. Uznanie existencie pravdy je práve nutným predpokladom zmyslu akejkoľvek diskusie, vedy a poznania. Všeobecné vety, ku ktorým dospievajú vedy, nie sú empiricky overiteľné. Kritériom vedeckosti teda nie je verifikovateľnosť ich záverov, ale ich falzifikovateľnosť a to, že môžu byť prekonané, vyvrátené ďalším empirickým poznaním. Z tohto hľadiska sa kritickí racionalisti stavajú odmietavo ku všetkým náukám, ktorých závery sú bez zmyslu, t. j. nie sú falzifikovateľné (podrobiteľné racionálnej kritike), alebo sú z nejakých dôvodov voči tejto kritike chránené zvonka. Obidve tieto črty sa prejavujú hlavne v ideológiách. Skúsme sa pozrieť na Popperov deduktivizmus. Jeho deduktivizmus je deduktivizmus hypotetický alebo kritický. Popper neprijíma nijaké axiómy, z ktorých by ďalej dedukoval singulárne tvrdenia. Práve naopak, hájil tzv. „kritiku bez predpokladov“. Dôsledkom takéhoto prístupu je, že všetko naše vedenie sa stáva hypotetickým - nepotvrditeľným, neverifikovateľným. Naše vedenie je len vyvrátiteľné, falzifikovateľné. Je to práve Popperov falzifikacionizmus, ktorý robí z jeho deduktivizmu deduktivizmus kritický. A v tomto deduktivizme indukcia nemá miesto. Nebudeme sa zaoberať otázkou, či Popper skutočne indukciu vyvrátil, ale otázkou, či Popper vyvrátil indukciu práve spomínaným falzifikacionizmom. Našim problémom je teda pýtanie sa na dostatočnú a nevyhnutnú podmienku pre vyvrátenie indukcie v Popperovej teórii vedy. Je touto dostatočnou a nevyhnutnou podmienkou falzifikacionizmus? Alebo je to snáď niečo úplne iné? Akým prostriedkom Popper vlastne vyvrátil indukciu a aké miesto má v tomto procese falzifikacionizmus? V prvom rade je potrebné rozlišovať v Popperovej falzifikácii jej dve roviny a tri zložky. Prvú rovinu môžeme nazvať ako logickú a druhú ako empirickú. V rámci logickej roviny rozoznávame len jednu zložku a to falzifikovateľnosť, v rámci druhej roviny rozoznávame dve zložky a to falzifikáciu ako vznik protirečenia medzi teoretickým očakávaním a domnelým faktom a falzifikáciu ako akt zamietnutia nesprávneho očakávania (omylu). V logickej rovine tvrdenia musí existovať teda vždy (ak má byť dané tvrdenie empirické) možnosť falzifikácie, t.j. tvrdenie je stále (za akýchkoľvek podmienok) falzifikovateľné. Tvrdenie je otvorené voči svojmu vyvráteniu tým, že tu existuje stále možnosť vzniku sporu. Je to vlastne neustále prítomná, imanentná možnosť sporu, čiže falzifikácia ako vznik protirečenia v logickej rovine možnosti - falzifikovateľnosť. V empirickej rovine potom môže dôjsť k samotnému vzniku sporu, protirečenia, keď sa uskutoční daná možnosť falzifikácie – teda tvrdenie sa dostane do sporu s empíriou. A tak následne môže dôjsť k zamietnutiu tvrdenia, ktoré sa dostalo do sporu s empíriou. To isté platí samozrejme nielen pre tvrdenie, ale aj pre hypotézu, teóriu, pokus alebo očakávanie. Falzifikacionizmus predpokladá apriorizmus. Bez apriorizmu by nebolo čo falzifikovať, čo spochybňovať, alebo kritizovať. To všetko Popper, samozrejme, vie. Apriorizmus je teda nevyhnutnou podmienkou pre falzifikacionizmus. Avšak to isté platí aj opačne, falzifikacionizmus je nevyhnutným prvkom Popperovej teórie, ak má ísť o kriticizmus. Môžme teda povedať, že falzifikacionizmus a súčasne apriorizmus tvoria rovnako dôležité podmienky pre vyvrátenie indukcie, ktoré sa navzájom podmieňujú. U Poppera znamená skúsenosť objav nového. Popper rozlišuje dva druhy učenia. Jedno nazýva „dobrodružné učenie“ v zmysle učenia sa objavnou metódou pokusu a omylu a druhé „učenie naspamäť“. Učenie naspamäť je učenie pomocou opakovania, ktoré nikdy nevedie k ničomu novému, ale len k „zabudnutiu“ naučeného, k jeho zatlačeniu do nevedomia. Tu sa dostávame k ďalšiemu problému a to k problému počiatku, vzniku nového. Ak je skúsenosť výsledkom pokusu a omylu, potom je aj výsledkom falzifikácie, t. j. učenia sa z chýb. Len vtedy je falzifikácia akoby nositeľkou nového poznania. Otázkou však je - Ako však vzniká nové poznanie? Odkiaľ sa berie? To je problém, ktorý je ťažko racionálne rekonštruovateľný. Popper hovorí, že „každý objav obsahuje v sebe niečo z toho iracionálneho. To však v žiadnom prípade neznamená, že intuícia sa stáva zárukou pravdivosti. Náš jav ale naopak, treba podrobiť kritike. Ak je nepravdivý, vylúčime ho. Jediné čo potrebujeme, sú naše myšlienky, za ktoré nesieme zodpovednosť. Môžme povedať, že pri hľadaní nového poznania máme v našej mysli len akúsi predstavu, ktorá predchádza, samozrejme, neskoršiemu vytvoreniu vedeckej teórie. Vytvoreniu vedeckej teórie predchádza bežný ako mu hovoríme „sedliacky“ rozum. Falzifikovateľnosť, falzifikácia ako vznik protirečenia a falzifikácia ako akt zamietnutia sú nevyhnutné pre vznik skúsenosti s ohľadom na hypotézu, že skúsenosť vzniká pokusom a omylom, dopustením sa chýb, čiže až po neúspechu. Tomuto omylu však musí predchádzať pokus (teória predchádza empíriu) a preto môžeme skonštatovať: Popper vyvrátil indukciu v psychologickej rovine pomocou apriorizmu a falzifikacionizmu. Oba tieto prvky sa navzájom nevyhnutne podmieňujú. To, čo sa v metodologickej literatúre označuje ako problém indukcie rieši Popper tak, že neexistuje žiadny induktívny postup od zmyslového vnemu k všeobecnejšej teórii, pretože vnemu vždy predchádza niečo teoretické môže ísť pritom o záujem, potrebu alebo očakávanie, čo je všeobecnejšie ako vnem a čo je poznávajúcemu subjektu vrodené. A týmto vrodeným je v bežnom poznávaní to, čo označujeme termínom apriorizmus. Skúsenosť vzniká však až po aktivite subjektu, keď zmyslové vnemy vyvracajú tieto naše všeobecnejšie teoretické očakávania - falzifikacionizmus. Najprv existuje dogma a potom nastupuje kritika. Najprv nastáva pokus a potom eliminujeme omyl.