Redaktor:Lišiak/pieskovisko2

Redaktorská stránka   Portfólio   Pieskovisko 1   Pieskovisko 2   Pieskovisko 3   Pieskovisko 4   Pieskovisko 5   Zoznamy   Príručka   Úvahy    
Emery Roth (1871 – 1948), americký architekt židovského pôvodu, ktorý vo veku 13 rokov emigroval zo Sečoviec do Spojených štátov.

Židia v Sečovciach patrili k hospodársky a kultúrne najvýznamnejším a najpočetnejším etnikám v tomto meste v období približne od polovice 19. storočia do konca 30. rokov 20. storočia. V priebehu existencie Slovenského štátu aj na sečovskú židovskú komunitu doľahol útlak silne diskriminačnej rasovej politiky (pozri holokaust). Väčšina sečovských Židov zahynula v nacistických vyhladzovacích táboroch, časti sa podarilo uniknúť a ukryť a zopár z nich sa zapojilo do Slovenského národného povstania.

Historický vývoj početnosti židovskej komunityUpraviť

Rok Počet % Zdroj
obyvateľov Židov
1735 6 [1]
1745 1 rodina [2]
1828 1504 246 16,4 [2]
1840 262 [2]
1880 3134 1019 32,5 [2]
1900 3173 794 25,2 [2]
1910 3284 945 28,8 [2]
1919 3439 1026 29,8 [2]
1921 3380 934 27,6 [2]
1930 3930 1055 26,8 [2]
1940 4274 1138 26,7 [2]
1948 4843 98 2,0 [2]
2011 6223 1 0,02 [3]

Počiatky židovského osídleniaUpraviť

Eugen Bárkány sa domnieval, že veľmi úrodný kraj, rozvinuté poľnohospodárstvo a remeselníctvo, dôležitá poloha na obchodnej trase medzi BaltomBalkánom a tolerantný postoj miestne slovenskémaďarské obyvateľstvo (na rozdiel od Nemcov, ktorí vnímali Židov ako konkurenciu v remesle a výrobe) priťahoval Židov už od stredoveku, ale pre tento predpoklad nemal priamy doklad.[4] Dôležitým faktorom pre židovské prisťahovalectvo bol tiež fakt, že Sečovce nedisponovali výsadami slobodného kráľovského mesta (boli zemepanským mestom) a teda sa v nich neuskutočňovala diskriminácia židov.[5]

Prvé dôkazy o prítomnosti židovského obyvateľstva v mestečku pochádzajú z konca 17. storočia. Najstaršia známa správa o Židoch v Sečovciach pochádza z roku 1669. Obsahuje zmienku o prepadnutí židovského obchodníka s plátnom žijúceho v Sečovciach.[6] Z roku 1670 pochádza zmienka o židovskom nájomcovi krčmy patriacej zemepánovi Ladislavovi Semeremu.[7]

Anno 1669 die 20 Nbris
Én Bors János Nemes Zemlien Varmegiinek egyik Szolga Bírája mellettem lévén Tarnoczi István Uram és Keczkeméti István Uraimék ugiis ezen Nemes Zemlién Vármegiének Jurátus Assesori jüttünk ide Kortvelies Rakocz és Morva névü Falukban ezen Nemes Zemlién Varmegiének Vice Ispanianak ugi mint Magistratusnak Instantiajara collaterialis Accvisitiójának peragalasara kezünk irása és peczétünk alat való kiadasara, melj rend szerént következik igi
De eo utrum
Tudod é bizoniosan, láttad é Szemeddel, avagi hallottad é valakitül, ez elmúlt niaron, Rakocz, Morva közöt valo köbanianal, kiczodak fosztották meg a Sidokat. és ki vitte el eggiet masokat.
[...]
Possesio Körtvélies
1 Testis Körtvéliest lakozo Balogh András Szent Ivanj Mihalj Uram Jobbagia Annor cir. 45. Juratus, examinatus, fassus est. Hallotta ez Fatens hogy azon Sidokat fel verték, meg fosztották azonban szintén akkor aratot azon Vasziljnak. Rakoczj Ferencz Uram Drabantianak az Apja Felesegestül ez Fatensnél. Azon közben elö hozodot azon fosztogatas, meljre felel azon Vaszilj Apia ez Fatensnek mond ha azok az Poganiok erre fordulnanak, s latnad őket, kérlek mond meg nekik, hogi még semmiek el nem veszet, hanem Rakoczi Laiosnak mondgia az fia, hogi mindenek ott van rakason azért csak az fiam ne veszen miatta, mond meg nékik, mindeneket meg téritj azonban ez Fatenst ugi küldték Széci Sidohoz, hogi ha szembe lesz amazokkal mondia meg nekiek melj Fatens azon követséget ugian Körtvéliest meg monta az Széczi Sidonak.
– Zemplén megyei levéltár. R. Fasci 388 No. 14. Közölte Goldberger Izidor, Magyar Zsidó Szemle XXX. 1913. 39-42, 20. november 1669[6]
Szechy [...] Vendégh fogado. Két vendegh fogado vagyon, egyik puszta, az masikban most Sido lakik, arendaban fogatta volt megh Szemere Laszlo uramtul, az elött minden napra fizetett ötven pénzt, husra valót, mostansagh Szemere Laszlo Urammal tizenkét két polturában alkutt megh, minden napra. Ez az arendaja, mely 12 polturat most is megh ád minden nap. Esztendeje husvétkor telik [...] Fél vámot is birt itt Széchben Szemere László uram, de most azt is az Sido birja az Vendégh fogadoval edgyütt egy arendaban.
– MOL, Urbaria et Conscriptiones, fasc. 9 n. 59, 10. december 1670[7]

Dokladom o počiatkoch židovskej komunity sú tiež náhrobné kamene, ktoré sa našli na starom židovskom cintoríne. Najstarší z nich pochádzal z roku 1711,[2] avšak samotný cintorín bol asanovaný v roku 1956 a náhrobky boli premiestnené do lokality na rohu Bačkovskej a Jarnej ulice.[8][9]

Presnejšie údaje možno nájsť v súpisoch. V súpise daňovníkov z roku 1715, v ktorom sa zaznamenávali mená daňovníkov (hláv jednotlivých usadlostí) a ich majetkové pomery na účel výberu ročnej vojenskej dane, Židia neboli evidovaní, pretože podliehali osobitnej dani.[10] Podľa sčítania židov z roku 1736 v meste žila jedna šesťčlenná židovská rodina – nájomca zemepanskej pálenice Jakub Zalmanovič[2] s manželkou a ich štyrmi deťmi).[1] V roku 1741 sa Židia spomínajú v súvislosti s opatreniami na boj Zemplínskej stolice proti šíriacemu sa falšovaniu vína, ktoré poškodzovalo povesť tokajského vinohradníctva. Po tom, čo v roku 1723 stolica sprísnila tresty za falšovanie vína, v roku 1741 zakázala obchodovať s vínom Grékom, Arménom a Židom a zhabala ich zásoby.[11] V tomto období v Sečovciach žila rodina Jakuba Šmuloviča, ktorej prítomnosť je doložená v súpise z roku 1745, hoci počet rodinných príslušníkov nie je známy.[2]

Početnejšie a trvalé osídlenie mestečka židovskými rodinami možno datovať do druhej polovice 18. storočia, kedy sa pôvodne veľmi malá židovská komunita rozrástla o desiatky drobných a podomových obchodníkov a nájomcov regálnych práv,[2] hoci chýbajú presné demografické dáta. Na prítomnosť Židov poukazuje súpis usadlostí v Sečovciach z roku 1794 obsahujúci mená ako Holländer, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou patrili židovským nájomcom.[5]

Židovská komunita v 19. storočíUpraviť

Vznik náboženskej obceUpraviť

Podľa Petra Kónyu je pravdepodobné, že v mestečku už v 18. storočí „existovala [...] židovská náboženská obec s modlitebňou a ďalšími kultovými objektmi“.[5] Encyklopédia židovských náboženských obcí (2012) je vo svojich záveroch o niečo zdržanlivejšia, keď konštatuje, že „existencia židovskej náboženskej obce [v druhej polovici 18. storočia] nie je dostatočne doložená“.[2] Podmienkou pre vznik náboženskej obce bol prirodzene nárast počtu židovského obyvateľstva, ku ktorému došlo začiatkom 19. storočia vďaka prisťahovalectvu z okolia mesta a z Haliče.[2] Súpis z roku 1828 uvádza 246[2]/250/251[5] židov, súpis nájomcov z roku 1831 udáva 56 a súpis trvalo usadených židov z roku 1837 43 židovských rodín.[5]

Epidémia cholery (1831) a jej dopady na ŽidovUpraviť

Epidémia cholery v roku 1831 spôsobila veľa obetí aj v židovskej komunite.[2] Prvé vážnejšie obavy z hroziacej epidémie možno badať začiatkom júla 1831, keď 6. júla vrchný slúžny stolice zakázal konanie výročného trhu na sviatok sv. Magdalény (22. júla) a týždenného trhu v Sečovciach. 9. júla sa vyskytlo niekoľko úmrtí v obci Plechotice, ktorú slúžny vzápätí prikázal uzavrieť a požiadal stolicu o urýchlené vyslanie sečovského lekára Jozefa Fortmayaera a pokiaľ možno i ďalších lekárov. Lekár František Henn, ktorý sa krátko na to prišiel do Sečoviec, ešte 14. júla hlásil, že cholera sa vyskytla len v Plechoticiach, čomu však odporujú dobové matričné záznamy. Od 1. júla do 31. augusta rímskokatolícka matrika evidovala 62 úmrtí v samotných Sečovciach a hoci neudáva príčinu úmrtia, možno usudzovať, že bola spôsobená cholerou vzhľadom na výrazný nárast počtu zomrelých. Za tieto dva mesiace bol vyšší než počet úmrtí (45) v celej farnosti na nasledujúci rok.[12]

V dôsledku cholery prepuklo v stolici povstanie, ktorého iniciátori využili vysokú úmrtnosť na choleru a opatrenia úradov na zabránenie jej šírenia (najmä rozdávanie a podávanie liekov poddaným).[13] Povstanie začalo 31. júla 1831 v obci Uhorský Žipov, kde „dievča videlo Žida vysypať čosi do studne“,[14] čo si najmä chudobnejší poddaní (želiari, sluhovia a mladíci) vyložili tak, že ich zemepáni chcú otráviť a k tomu si najali aj Židov. Žipovčania pochytali 12 Židov, zbili ich a uväznili u richtára.[15] V Sečovciach ani okolí ale nenastali žiadne nepokoje a sedliaci neprejavili sympatie k povstaniu, ktoré sa šírilo v okolí TrebišovaVranova. Jediným incidentom bolo napadnutie J. Fortmayaera poddanými počas obchôdzky v Sečovskej Polianke.[16]

Na sklonku 30. rokov 19. storočia židovskú komunitu početne posilnili prisťahovalci z blízkeho okolia a z Haliče.[2]

40. rokyUpraviť

V roku 1840 v meste bývalo 262 židov[2] a podľa súpisu z roku 1841 tvorili židia 23,76 % mužskej populácie mesta (údaje o ženách neboli zaznamenané), čím boli treťou najpočetnejšou konfesiou v Sečovciach (rímskokatolíci tvorili 26 %, gréckokatolíci 24,75 %, evanjelici augsburského vyznania 14,6 % a reformovaní 10,89 %). Rastúca židovská komunita sa pomerne rýchlo začleňovala do občianskeho života v meste a „neraz i nedobrovoľne sa pritom museli podieľať na verejných činnostiach vyknávaných kresťanskými obyvateľmi, ako bolo napr. stráženie polí a pasienkov v sečovskom chotári“.[17]

Už na začiatku 19. storočia židovská komunita vlastnila mikve (rituálny kúpeľ) a cheder (základnú školu). Okolo roku 1810 si sečovskí židia postavili veľkú modlitebňu a zriadili cintorín. V roku 1815 už spolu s obyvateľmi okolitých dedín tvorili náboženskú obec, do ktorej v roku 1820 spadalo 50 daňovníkov (hláv rodiny).[2] Profitujúce zamestnanie mnohých členov náboženskej obce (obchodníci, krčmári, nájomcovia páleníc a pod.) indikuje, že disponovala veľkým majetkom, hoci ako upozorňuje P. Kónya, nie vždy získaným legálnym spôsobom:

...ako napr. v prípade nájomcu veľkého sečovského hostinca Martina Rotha. Podľa jeho dcér ho predstavitelia židovskej náboženskej obce prinútili pred smrťou v závete venovať všetok majetok židovskej náboženskej obci a vylúčiť z dedičstva svojich príbuzných
– P. Kónya na základe listu dcér Martina Rotha zo 17. mája 1843[18]

Sečovce sa stali centrom rozsiahleho rabínskeho a matričného obvodu. Prvým hlavným rabínom bol od roku 1858 Majer Kohn (Meir Kahana). Vo funkcii pôsobil asi 40 rokov.

Židovská komunita v 20. storočíUpraviť

Vývoj počas Slovenského štátu (1939 – 1945)Upraviť

Povojnový vývoj až do súčasnostiUpraviť

 
Židovský cintorín na Bačkovskej ulici

Od 40. rokov 20. storočia nedošlo k obnove židovskej komunity v Sečovciach. Počas obdobia komunistického režimu boli navyše zlikvidované posledné hmotné pamiatky po Židoch, až na cintorín na Bačkovskej ulici.

V sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2011 sa k židovskej národnosti prihlásil len jeden obyvateľ mesta.

Popularizáciou dejíny sečovských Židov sa zaoberá učiteľ dejepisu miestneho gymnázia Marek Marjov. V marci 2010 zorganizoval konferenciu pre študentov a verejnosť Živé svedectvá, ktorej sa zúčastnili dvaja preživší holokaustu zo Sečoviec a etnologička Monika Vrzgulová z Dokumentačného strediska holokaustu.

Miestny amatérsky historik Peter Sklenčár pasáž o holokauste i povojnových ťažkostiach a zániku židovskej komunity v knihe Zabudnuté Sečovce (2017) uzatvára slovami:[19]

Dodnes sa ľudia boja rozprávať na túto tému a hovoria, že je to téma nebezpečná a háklivá. V mnohých rodinách sa stále nachádza židovský majetok, šperky, umelecké diela ale aj nehnuteľnosti. Niektoré pozemky v katastri sú stále evidované ako majetok neznámych vlastníkov, ale títo neznámi sú sečovskí židia.

Významní sečovskí ŽidiaUpraviť

  • Adolf Schwarz (* 1836 – † 1910), obchodník a šachista, od roku 1872 žijúci vo Viedni, kde sa stal členom Viedenskej šachovej spoločnosti
  • Emery Roth (* 1871 – † 1948), architekt a podnikateľ, zakladateľ architektonickej spoločnosti Emery Roth & Sons, ktorý pôsobil v New Yorku, kde emigroval ešte ako 13-ročný

Pozri ajUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b Acsády, Ignácz; Csánki, Dezső, edi. (1896), Magyarország népessége a Pragmatica Sanctio korában : 1720 – 21, Magyar statisztikai közlemények, Új folyam, XII. kötet, Budapest: Athenaeum Társulat Könyvnyomdája, str. 288 
  2. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v Büchler 2012, s. 15
  3. https://census2011.statistics.sk/tabulky.html
  4. Chorváthová 1993, s. 69
  5. a b c d e Kónya 2009, s. 85
  6. a b Sándor, Scheiber, ed. (1970), Magyar-Zsidó Oklevéltár, XIII. kötet, 1296—1760, Budapest: Magyar Izraeliták Országos Képviseletét, str. 70-72, https://kisebbsegkutato.tk.mta.hu/uploads/files/olvasoszoba/magyarzsidookleveltar/Magyar_zsido_okleveltar_XIII.pdf#page=72 , č. 46
  7. a b Fülöp, Grünvald; Sándor, Scheiber, edi. (1959), Magyar-Zsidó Oklevéltár, V. kötet, I. rész, 1096—1700, Budapest: Magyar Izraeliták Országos Képviseletét, str. 382, https://kisebbsegkutato.tk.mta.hu/uploads/files/olvasoszoba/magyarzsidookleveltar/Magyar_zsido_okleveltar_V_1.pdf#page=383 , č. 705
  8. Korčmároš 2012, s. 25
  9. Sklenčár 2017, s. 80
  10. Chorváthová 1993, s. 70
  11. Borovszky, Samu, Zemplén vármegye és Sátoraljaújhely r.t. város, str. 63, http://mek.oszk.hu/09500/09536/html/0026/18.html 
  12. Kónya 2009, s. 94-95
  13. Lukáč 1982, s. 206
  14. Chorváthová 1993, s. 73
  15. Lukáč 1982, s. 206
  16. Kónya 2009, s. 95
  17. Kónya 2009, s. 85-86
  18. Kónya 2009, s. 86
  19. Sklenčár 2017, s. 68

Použitá literatúraUpraviť

  • Bárkány, Eugen; Dojč, Ľudovít (1991), Židovské náboženské obce na Slovensku (1. vyd.), Bratislava: Vesna, ISBN 808512856X 
  • Büchler, Róbert J., ed. (2012), „Sečovce“, Encyklopédia židovských náboženských obcí, 3. zväzok, S-T (1. vyd.), Bratislava; Jeruzalem: SNM – Múzeum židovskej kultúry; Yad Vashem, str. 15-20, ISBN 978-80-8060-229-1 
  • Chorváthová, Ľubica (1993), „Spôsob života a ekonomické aktivity židovského obyvateľstva mestečka Sečovce 1895 – 1942“, in Kaľavský, Michal, Južný Zemplín : Štúdie o etnokultúrnom vývoji národnostne zmiešanej oblasti, Bratislava: Národopisný ústav SAV, str. 68-83 
  • Kónya, Peter (2009), „Dejiny Sečoviec v 19. storočí“, in Ordoš, Ján, Sečovce (2. vyd.), Prešov: L.I.M., str. 82-104, ISBN 80-968043-8-3 
  • Korčmároš, Štefan (2010), Sečovské obrázky (1. vyd.), Sečovce: Pastel, ISBN 978-80-89412-10-5 , editor Peter Sklenčár
  • Lukáč, Andrej (1982), „Politické, hospodárske a sociálne pomery Trebišova a okolia od začiatku 17. storočia do polovice 19. storočia“, in Tajták, Ladislav, Dejiny Trebišova (1. vyd.), Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, str. 150-213 
  • Sklenčár, Peter (2017), Zabudnuté Sečovce (1. vyd.), Sečovce: Pastel, ISBN 978-80-89898-03-9