Silt
Silt (iné názvy: aleurit, prach) je sediment resp. nespevnená usadená hornina tvorená časticami veľkosti 0,002 resp. 0,004 až 0,06 mm. Častice siltu vznikajú obyčajne zvetrávaním starších hornín, ktoré boli transportované vetrom, alebo vodnými tokmi v suspenzii, či ľadovcom. Existuje aj vulkanický prach, ktorý je pyroklastickým materiálom zodpovedajúcej veľkosti. Spevneným ekvivalentom siltu je prachovec.
| Silt | |
 Vysušené a popraskané náplavy siltu po záplavách na Níle | |
| Zloženie | |
|---|---|
| Hlavné minerály | kremeň, živce, muskovit, ílové minerály |
| Akcesórie | karbonáty, organické zvyšky, ťažké minerály |
| Vlastnosti | |
| Textúra | aleuritická textúra |
| Farba | rôzna, podľa prímesí |
V litostratigrafických schémach sa silt zvykne označovať bodko-čiarkovanou šrafúrou[1].
Názov aleurit zaviedol roku 1930 A. N. Zavaritskij[2].
Minerálne zloženie upraviť
Určiť minerálne zloženie častíc prachu je na rozdiel od piesku zložitejšie pre ich malú veľkosť, ktorá často neumožňuje štúdium pomocou optického, či polarizačného mikroskopu. Silt najčastejšie tvoria odolnejšie minerálne zrná, ktoré odolali dlhšiemu transportu, je to hlavne kremeň. Ďalšími minerálmi môžu byť živce, muskovit, kalcit alebo oxidy železa[3]. Môžu obsahovať významný podiel organickej hmoty, ktorá spôsobuje ich tmavé sfarbenie[1].
Veľkosť častíc siltu sa v Krumbeinovej škále pohybuje medzi 1⁄256 a 1⁄16 mm (od 3,9 do 62,5 μm). Silt je väčší ako ílové častice ale menší ako piesok[4]. Norma ISO 14688 stanovuje veľkosť siltových častíc od 0,002 mm do 0,063 mm. V teréne je možné silt od ílu odlíšiť tým, že íl je celkom homogénny, pri zahryznutí do siltu cítiť medzi zubami jeho drobné minerálne zrná[1].
Vznik upraviť
Hrubozrnný silt ale aj piesok, zodpovedá pri zvetrávaní stabilným reziduálnym produktom zvetrávania zrnitých hornín ako sú granitoidy, fylity, svory a metakvarcity, či dávnejšie usadených pieskovcov, derivovaných z týchto hornín. Pôvodná piesková a prachová veľkosť zŕn približne zodpovedá pôvodnej veľkosti kremenných a živcových kryštálov v materských horninách[5].
Silt väčšinou zostáva v znose, unášaný vodou alebo vetrom dlhšie ako piesok. K usadzovaniu dochádza až vtedy, keď rýchlosť transportného média poklesne natoľko, že nedokáže ďalej unášať ani častice prachovej veľkosti. Usadzovanie prachu je preto typické hlavne pre prúdy s malou rýchlosťou alebo stojaté vody so slabým pôsobením vlnenia[3]. V atmosfére je prach unášaný často na obrovské vzdialenosti. Usadzovanie vyvievaného prachu bolo typické napríklad pre obdobia zaľadnenia, kedy vznikali na severnej pologuli hrubé vrstvy spraše.
Jemnozrnné sedimenty ako silt sa často usadzujú v riečnych nivách, jazerách, na plážach s nízkou energiou vlnenia, lagúnach, deltách, vonkajšom morskom šelfe, či v hlbokomorských panvách[3].
Referencie upraviť
- ↑ a b c Tucker, M., 2003, Sedimentary Rocks in the Field. John Wiley & Sons, Chichester, 234 s.
- ↑ Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 11
- ↑ a b c Nichols, G., 2009, Sedimentology and stratigraphy. Willey-Blackwell, Chichester, 419 s.
- ↑ Petránek, J. Silt, On-line geologická encyklopedie [online]. geology.cz, 2007, [cit. 2011-07-05]. Dostupné online.
- ↑ Folk, R.L., 1980: Petrology of sedimentary rocks. Archivované 2006-02-14 na Wayback Machine Hemphill, Austin, 182 s.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Silt
