Slovenské novinárstvo v čase revolúcie 1848/1849

Tento článok opisuje vývoj slovenského novinárstva v rokoch revolúcie 1848 – 1849.

Štúr vo Viedni

Ľudovít Štúr po odchode z Bratislavy do Viedne v marci roku 1848 síce sa musel načas s publicistikou rozlúčiť, ale pokračoval naďalej v politickej práci. Pokúsil sa zjednotiť zástupcov slovanských národov rakúskej monarchie na základe spoločnej politickej koncepcie. Aj vo Viedni presadzoval myšlienku všeslovanskej solidarity a ideu všeslovanského zväzu, ktorá bola v príkrom rozpore s austroslavistickou politikou českej buržoázie, s týmto nástrojom na udržanie českej hegemónie nad rakúskymi Slovanmi.

Štúrove prejavy vo Viedni nenechávali nikoho na pochybnostiach, že nielen on sám, ale aj jeho stúpenci sa stavajú proti absolutizmu, feudálnym prežitkom i proti nacionálnemu útlaku slovanských národov: “Už sme dlho slúžili za hračku diabolskej politike, ktorá nás plánovito vzájomne rozdeľovala a ustavične rozoštvávala, aby sme tak vlastnou vinou upadali… Dozreli sme, poznali sme svoje práva a chceme ich mužne hájiť", povedal tu medzi iným. Štúrove slová na viedenskom zhromaždení mali o to väčšiu váhu, že on tu vystupoval ako „zástupňík Slovákov“.

Je isté, že prejavy Ľudovíta Štúra, ako aj ostatných delegátov rakúskych Slovanov, boli ovplyvnené revolučnou situáciou v hlavnom meste monarchie. Veď tu sa ľudové masy už 13. marca 1848 veľmi radikálne dovolávali zvrhnutia Metternicha a zrušenia cenzúry. 18. mája 1848 cisár aj formálne potvrdil zrušenie cenzúry, ba vydal aj nariadenie o zrušení kaucie, o slobode kolportáže a príslušnosti poroty v tlačových záležitostiach. Napriek tomu, že toto uvoľnenie trvalo len krátky čas, neobvykle vzrástol počet periodík. Len za rok 1848 bolo vo Viedni zaznamenané vychádzanie 227 najrozličnejších novín a časopisov. Bol to vzrast skutočne veľký. Veď začiatkom roku 1846 zaznamenal viedensky poštový úrad v celej ríši 158 vychádzajúcich novín a časopisov, z čoho bolo 75 nemeckých, 53 talianskych, 13 maďarských a len 2 slovenské.

Štúr v Prahe

Rozsiahlu politickú i publicistickú činnosť rozvinuli vodcovia národného hnutia Slovákov Ľudovít Štúr a Jozef M. Hurban aj na Slovanskom zjazde v Prahe. Štúr sa na zjazde postavil na stanovisko prebudovania Rakúska na spolok rovnoprávnych národov. 3. júna 1848 na zasadaní zboru československého nebojácne povedal: “Cieľ náš mal byť zachovať ríšu rakúsku? Náš cieľ zachovať je nás. Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dosiaľ Rakúsko stálo a my sme hnili. Čo by nám povedal svet, keby sme o nich viac nestáli, len o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my. Vyslovme sa, že chceme ako samostatné spojené obce stáť pod vládou rakúskou; tým kladieme dôraz na Slovanov". No aj toto riešenie bolo pre Štúra len prechodnou fázou, pretože neskôr žiadal vytvorenie všeslovanského zväzu a úplné odstránenie národnej neslobody Slovanov v habsburskom mocnárstve.

V Prahe Štúr využíval pre svoju publicistickú činnosť významnú tribúnu pokrokových síl českej spoločnosti – Havlíčkove Národní noviny. Tie priniesli 4. mája t. r. jeho prejav pri založení spolku Slovanskej lipy, ako aj jeho významné pojednanie Pohľad na hýbanie sa západných a južných Slovanov. Okrem toho uverejnil v Havlíčkových novinách aj ďalšie články o rakúskej monarchii i o priebehu prvej slovenskej povstaleckej výpravy. Štúrove články v tejto dobe publikované v pražských Národných novinách boli určené nielen českej verejnosti, ale aj Slovákom. V tomto období hlavne česká radikálna tlač – Pražský večerný list a Lípa slovanská píše veľmi pozitívne o Ľudovítovi Štúrovi i o jeho veľkej obľube medzi pražskými študentmi na Slovanskom zjazde, pričom nazýva Štúra „milovaným Slovákom“.

České noviny v revolúcii konali nášmu národnému hnutiu významné služby. Často prinášali správy, informácie a komentáre o slovanskom hnutí a o vnútropolitickej situácii. Hojne písali o slovenských pomeroch. Udržiavali neustále spojenie so Slovenskom a do značnej miery paralyzovali vplyv kossuthovskej tlače, ktorá práve v nacionálnej oblasti Slovákom krivdila. Prvý dejepisec „povstaňja slovenskjeho“ Mikuláš Dohnány takto charakterizoval vplyv českých novín počas revolúcie na slovenských čitateľov: „Peknú službu preukázal v tej dobe Slovákom Karol Havlíček, redaktor Národných novín, posielajúc z nich celé pakle na znamenitejších mužov na Slovensko, z ktorých sa títo o pravdivom stave vecí poučiť mohli a vo spojení so svetom zostávali. Okrem Národných novín i chorvátske a srbské sa čítali, dokiaľ ich terorizmus maďarský trpel“.

Jeden z týchto „znamenitejších mužov slovenských“ – štúrovec Ctiboh Zoch začiatkom júna 1848 ďakoval Havlíčkovi za jeho zásielku Národných novín a nakoniec dodal: „Všemožne o to pracovati budu, aby Vaše noviny na našich stranách sa ujali a rozšíriti mohli....Sotva, že sem obdržel ty noviny, už to špiclové vědeli a búh ví jakové vyzvědaní z toho natropili, nebo se bojí nejmenšího šustu“.

Ľudovít Štúr po násilnom prerušení Slovanského zjazdu musel s J. M. Hurbanom, ako aktívnym účastníkom bojov na pražských barikádach proti vojskám rakúskeho generála Windischgrätza, opustiť české kraje a odísť k južným Slovanom. J. M. Hurban a Ľ. Štúr vtedy v Prahe na barikádach bránili Vodičkovu ulicu, na ktorej býval ich verný druh, český radikálny demokrat J. V. Frič.

Štúr v Chorvátsku

Po príchode do Záhrebu sa Štúr stal za istý čas spolupracovníkom časopisu Slovenski jug založeného pokrokovými záhrebskými Slovanmi združeného okolo Kušlana.

V tomto orgáne chorvátskych radikálov sa Štúr ostro postavil proti hrobárom Slovanského zjazdu, vracajúc sa často k jeho politickým cieľom. Urobil tak napr. v úvodníku “Pogled na europejske dagadaje god. 1848”, ktorý vyšiel aj v pražských Národných novinách. Aj tu žiadal samostatnosť a rovnoprávnosť slovanských národov a to aj za cenu likvidácie „žalára národov“ – habsburskej monarchie. Snažil sa aj tu vysvetliť zmysel celouhorského revolučného zápasu a to v súlade so svojou pokrokovou koncepciou slovanskej vzájomnosti.

Základným krédom Štúrovej politiky zostáva spolupráca Slovanov habsburskej monarchie, na ktorú sa spoliehal oveľa viacej, ako na zahraničnú pomoc. A tu sa mu znovu veľmi naliehavo vynára potreba novín a časopisov slúžiacich politickým a kultúrnym cieľom slovanskej spolupráce: “Starý systém vlády nastavený proti národnostiam padol a my teraz už smieme...spoločne si pomáhať...„. Preto aj navrhuje zakladanie slovanských spolkov, ktoré by vydávali “noviny a časopisy k vzájomnému prospechu slovanskému“. Noviny a časopisy slovanské, najmä noviny politické, mali by mať u všetkých kmeňov vždy svojich stálych korešpondentov… Takto budeme udržovaní v ustavičnom uzrozumení a vzájomnom oživovaní. Pritom aj noviny a časopisy by mali byť písané duchom bratským a ich pozornosť vždy a hlavne obrátená na zeme a kmene slovanské".

Štúr ako skúsený novinár poznal dobre spoločenský dosah tejto dôležitej ideologickej zbrane. Preto sa snažil, aby boli založené noviny a časopisy slúžiace zjednoteniu a spolupráci rakúskych Slovanov, boju za ich oslobodenie a vytvorenie „samostatných slovanských obcí“. Pravda, revolúcia zahatala takéto Štúrove optimistické plány, na ktoré sa potom v dobe reakčného bachovského absolutizmu nedalo ani len pomyslieť.

Príspevky štúrovcov do novín

V revolučných mesiacoch Ľ. Štúr a štúrovci prispievali naďalej do českých novín, aj keď sa zdržiavali mimo územia Čiech a Moravy. Spomenieme aspoň niektoré zo Štúrových príspevkov odoslaných v tejto dobe do Havlíčkových Národných novín. Jedným z nich bol príspevok zvaný Rusové. Tu sa už prejavuje Štúrove slavjanofilské idealizovanie cárskeho absolutizmu a imperializmu. Pozoruhodná je aj Zpráva z Jablunkova o druhej povstaleckej výprave na Slovensko, ktorú asi tiež napísal Ľ. Štúr.

O priebehu povstaleckých bojov a o postupe slovenských oddielov poslal Štúr redakcii Národných novín článok: V Těšíně dne 1. prosince, ako aj niekoľko ďalších príspevkov, ale potom sa odmlčal, podobne ako aj ostatní slovenskí národovci - dopisovatelia Havlíčkových novín. Vodcovia nášho národného hnutia zavalení inými, naliehavejšími povinnosťami, nestačili pracovať aj publicisticky, hoci v tejto dobe bolo potrebné nielen informovať našu verejnosť o prudko sa meniacej situácii, ale sa aj brániť proti útokom nepriateľskej tlače.

Nielen maďarské a nemecké noviny v Uhorsku, ale aj pražské noviny prinášali vtedy články škodiace štúrovcom a slovenským povstaleckým výpravám. Napr. v pražských novinách Slawische Centralblätter uverejnil neznámy autor útočný článok proti vodcom Slovenského povstania J. M. Hurbanovi a Ľ. Štúrovi. Obvinil ich, že vtrhli do Uhorska bez náležitej prípravy. Museli urýchlene ustúpiť a veľa ich prívržencov potom kossuthovci na Slovensku povešali. J. M. Hurban „ve jménu slovenského povstání a českých dobrovolníků na Tatrách“ poslal redakcii Národných novín „Osvědčení”, ktoré tu vyšlo 23. januára 1849 pod názvom Slováci. Hurban tu tieto obvinenia odmietol a dodal: “Prosíme velectěné obecenstvo, kdyby na úštipky na nás metané do toho času, až perem vládnouti budeme moci, žádneho ohlede nemělo“. Až na jar roku 1849 sa mohli štúrovci dôkladnejšie venovať novinárskej práci.

Vývoj novinárstva na území Slovenska

Ako sa však v tejto dobe vyvíjala situácia na Slovensku? Zánikom jediných politických novín stratilo naše národné hnutie najvýznamnejší ideologický prostriedok, ako aj možnosť odrážať útoky nepriateľskej propagandy. Prenasledovanie slovenských národovcov a vyhlásenie stanného práva uhorskou vládou, situáciu len sťažilo. Viacerí z nepriateľov nášho národného pohybu sa snažili zdiskreditovať slovenských národovcov v očiach verejnosti. Napr. Neustadt v pamfletoch Der grosse Peter, Der kleine Peter, Der Schwarze Peter atď. napádal Štúra ako poslanca uhorského snemu pre jeho účasť na viedenských poradách Slovanov, obviňujúc ho z fanatickej nenávisti maďarského národa. Podobne zaujato a nespravodlivo vystupovali vtedy proti štúrovcom redaktori i niektorí dopisovatelia v Pressburger Zeitung a v Panonii, vychádzajúcej tiež v Bratislave. Situácia pre štúrovcov sa stala na Slovensku ešte nepriaznivejšou, keď na stranu stúpencov Ľ. Kossutha prešli ich bývalí podporovatelia – Seberíni, Ferjenčík a dr. Kossuth, ktorí v duchu ideológie maďarskej buržoázie napísali viacej brožúr, proklamácii a kázní.

Keď štúrovci nemohli vystúpiť pred slovenskú verejnosť s vlastnými politickými novinami, nasledovali príklad maďarských revolucionárov a začali vydávať, aj keď len veľmi sporadicky a nesústavne podobné tlače. J. M. Hurban vydal napr. leták Braťja Slováci, Čo kazí Slovákov. Podobné proklamácie a ohlasy napísali tiež ostatní členovia Slovenskej národnej rady. Jaroslav Vlček v Dejinách literatúry slovenskej tvrdil, že vyšlo do polsta takýchto drobotín, historicky veľmi zaujímavých. Politický a spoločenský význam takýchto štúrovských letákov a proklamácii počas revolúcie nebol menší, ako podobných tlačí maďarských. Rozširovanie štúrovských tlačí maďarská vláda zakazovala a ich propagátorov prenasledovala. Na druhej strane v tejto dobe peštianska vláda a „krajinská vlasť obraňujúce zveriteľstvo“ (honvédelmi bizottmány) vydala vtedy oveľa viacej manifestov a plagátov v slovenskom jazyku, obracajúc sa v nich k “horno-vidieckym slovenského jazyka obyvateľom", aby ich získala pre svoje politické ciele. Politickým koncepciám štúrovcov a ich úspechu ľudovýchovy škodili tiež peštianske a viedenské centrálne noviny a časopisy, ktoré mali medzi našim obyvateľstvom veľa čitateľov.

Za takýchto okolností bolo treba čo najskôr nahradiť stratu Slovenských národných novín. Štúrovci chceli vydávanie politického tlačového orgánu zveriť Danielovi Lichardovi, ktorého publicistickej a politickej práci pripisovali veľký význam. Bolo to vidieť aj po vyhlásení marcových zákonov roku 1848, keď sa snažili využiť demokratickejšiu uhorskú ústavu a vyvoliť si na budúci snem vlastných poslancov, “ktorí ako s krajinou, tak aj s nami dobre myslia, ktorí sa za náš národ nehanbia". V nitrianskom kraji chceli do snemu kandidovať Daniela Licharda, Ján Trokana a advokáta Pavla Senického.

Naše národné hnutie bolo ešte vtedy slabo zorganizované a pripravené pustiť sa do úspešného boja o mandáty. Preto sa ani Daniel Lichard nemohol stať poslancom uhorského snemu a brániť politické záujmy maloburžoázie a slovenského ľudu. Po zániku svojich Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život v septembri roku 1848 sa musel načas utiahnuť z verejného života, pretože kossuthovci ho podozrievali z prípravy slovenského povstania i zo spolupráce s J. M. Hurbanom. Musel preto v preoblečení aj ujsť zo Skalice a tak sa chrániť pred smrťou. Dozvedel sa totiž, že bol na prvom mieste v zozname slovenských národovcov v západoslovenskej oblasti, ktorých mienili kossuthovci roku 1849 obesiť. Až po vytlačení maďarských revolučných oddielov zo Slovenska cisárskymi, mohol na jar roku 1849 sa začať politicky angažovať a chcel vystúpiť pred slovenskú verejnosť aj s politickými novinami.

Štúrove kontakty s novinami iných národov

Ľudovít Štúr aj v týchto veľmi sťažených podmienkach nestrácal spojenie s novinami a s ich redaktormi. Udržiaval napr. intenzívne styky s redaktormi a vydavateľmi srbských a chorvátskych novín a časopisov. Veď sám poznal a dopisoval si so všetkými významnejšími politikmi, vedcami, redaktormi i spisovateľmi chorvátskeho a srbského nacionálneho hnutia, medzi inými aj s J. Gajom. Aj ako dopisovateľ týchto novín si získal medzi Srbmi a Chorvátmi veľkú autoritu. Ako profesor na ev. lýceu v Bratislave ovplyvňoval okolo sto srbských a chorvátskych poslucháčov, ktorí si tu aj jeho zásluhou založili spolok Čitaonica srpska a vydali v ňom roku 1847 aj spomínaný almanach Slavjanka. Tak si aj možno vysvetliť Štúrovu veľkú horlivosť pri rozširovaní chorvátskej tlače v slovenských krajoch.

Ľ. Štúr bol aj iniciátorom založenia prvých poľských novín na Tešínsku, čo dosvedčujú aj pamäti ich redaktora Pavla Stalmacha, Štúrovho bývalého bratislavského poslucháča a obetavého spolupracovníka Slovenských národných novín. Štúr mal tiež veľký podiel na vytvorení časopisu Stanka Vraza Kolo, pričom Vrazovi tiež radil, ako má svoj časopis orientovať na aktuálne politické problémy. Štúr nadviazal tiež spojenie s redakciou časopisu Tygodnik literacki, ktorý vychádzal v Poznani v rokoch 1838-45. Sem zasielal svoje básne, ako aj ukážky zo slovenskej ľudovej slovesnosti s komentármi o neradostnom "osude utlačovaného slovenského pospolitého ľudu". Redakcia časopisu bola slovenskému národnému hnutiu, ako aj osobne Štúrovi veľmi naklonená.

Kontakty štúrovcov s novinami a ich dopisovateľská činnosť cez revolúciu bola však len sporadická a ako sme ukázali pre propagáciu slovenského povstania, nedostatočná. To sa aj dosť negatívne prejavilo na jeho výsledkoch. Stalo sa tak vinou nepriaznivých okolností, ale aj pre ich zaneprázdnenosť inými naliehavými úlohami, ktoré so sebou prinášalo ich členstvo v Slovenskej národnej rade a organizovanie troch povstaleckých výprav.

Slovenské noviny v službách Maďarov (kossuthovcov)

Kossuthovci sa usilovali o založenie a vydávanie slovenských novín, slúžiacich maďarskej revolúcii, preto aby oslabili vplyv štúrovskej publicistiky, hlavne na ľudové vrstvy slovenskej spoločnosti. Okrem toho mali eminentný záujem na získavaní prívržencov a na potláčaní národného pohybu Slovákov, ktorý bol v priamom protiklade s ich politikou pomaďarčovania.

Propagátormi založenia slovenských novín financovaných kossuthovským ministerstvom vnútra v Budíne boli úhlavní nepriatelia štúrovcov napr. gróf Karol Zay, Jozef Just – hlavný župan tekovskej stolice ale aj Peter Géczy a Ľudovít Beniczký, ktorých vyslalo uhorské ministerstvo vnútra na jar roku 1848 do slovenských stolíc, aby tu vystopovali „buričov“ (teda slovenských národovcov) a odovzdali ich na potrestanie.

Ako prvý si podal žiadosť na vydávanie slovenských novín budínskemu ministerstvu vnútra Jozef Just – hlavný župan tekovskej stolice, známy ako veľký neprajník štúrovcov a fanatický maďarizátor. Volali sa Slovácke novini.

Podobne orientované noviny boli Priateľ ľudu a Wudce z Trnawi.

Zaujímavý bol aj pokus o založenie novín Uhersko-slovenské noviny, pri ktorom zohral svoju úlohu aj Ján Kollár. Pokus sa však pre porážku maďarskej revolúcie už nepodarilo uskutočniť.

Snahy o založenie slovenských politických novín za pomoci viedenskej vlády

Roku 1849, hlavne v prvých mesiacoch, revolúcia na Slovensku ešte napredovala. Našla dosť silnú oporu aj medzi Slovákmi, z ktorých okolo 50.000 bojovali v kossuthovských honvédskych plukoch. Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, ktorí bojovali za slobodu a národnú rovnoprávnosť Slovákov v rámci rakúskej armády, mali čoraz menšiu dôveru cisárskych generálov a politikov. Nemali nijaké záruky, že sa ich požiadavky splnia. Od panovníka i viedenskej vlády nedostali nič, okrem neurčitých sľubov.

Po víťazstve spojených rakúskych a ruských vojsk nad maďarskými revolucionármi roku 1849, udalosti išli celkom iným smerom, ako to štúrovci predpokladali. Viedenské vládne kruhy zavrhli svojho prechodného spojenca – slabé slovenské národné hnutie reprezentované strednými vrstvami a chudobnou dedinskou inteligenciou. Viedeň dala prednosť dohode so silnou maďarskou vysokou, tzv. starokonzervatívnou šľachtou, ktorej predstaviteľom bola Starokonzervatívna strana. Navonok však roku 1849 Viedeň stále vyhlasovala, že chce uskutočniť v habsburskej monarchii národnú rovnoprávnosť a premeniť ju na federatívny štát. V takomto duchu ubezpečovala aj vodcov slovenských povstaleckých výprav o svojej loyalite a o plnení dávnych sľubov.

Na Slovensku, ktorého veľká časť bola obsadená vojskom generála Windischgrätza, dochádza k prudkým zmenám v neprospech štúrovcov. Windischgrätz, ktorý paktoval s maďarskou Starokonzervatívnou stranou, sa k štúrovským požiadavkám národnej rovnoprávnosti, staval nepriateľsky. Účastníkov slovenských povstaleckých výprav prenasledoval a nechal ich aj žalárovať. Vyhlásil, že štúrovci “robia čechistickú a panslavistickú politiku pod rúškom dynastickej lojality."

Štúrovci v posledných mesiacoch revolúcie roku 1849, ale aj neskoršie, nemali veľkú možnosť v novinách a v časopisoch brániť sa proti nepriateľom slovenského národného hnutia. Ich záujmy vtedy bránili pražské Noviny Lípy slovanské, ktoré 15. februára 1849 nebojácne kritizovali podvodnú politiku viedenskej vlády k Slovákom a tvrdili, že predchádzajúce, ako aj súčasné sľuby a záväzky viedenskej vlády o budúcej národnej rovnoprávnosti v monarchii, sú len “zdrapom papiera bez ceny."

Vodcovia slovenského národného hnutia sa vtedy chceli obrátiť na panovníka so žiadosťou, aby povolil vytvorenie “slovenského veľkokniežatstva" priamo podriadeného viedenskej vláde. Žiadali tiež účasť Slovákov pri vypracovaní ústavy, ich zastúpenie v ríšskom sneme, zákonné zabezpečenie základných občianskych i nacionálnych slobôd. Vtedy žiadali aj úplnú slobodu tlače, pričom navrhujú, aby sa prečinmi proti štátnemu zriadeniu a mravnosti v tlači zaoberali len súdy v súlade so zákonnými predpismi. Takmer nič sa z týchto žiadostí nesplnilo. Slováci dostali od vlády len omrvinky z jej veľkých sľubov a plánov. Stadionovo ministerstvo vnútra v snahe formálne dokazovať dobrú vôľu pri riešení národnostnej otázky, vyhlásilo, že zriadi osobitný komitét vládnych dôverníkov, zložený z príslušníkov všetkých národov Uhorska, ktorý mal mať len poradnú funkciu. Stadion nedodržal ani tento sľub a za vládnych dôverníkov vymenoval len niekoľko ľudí, ktorí mu osobne vyhovovali. Za Slovákov bol touto funkciou poverený Ján Kollár, komorný fiškál František Hánrich a prešporský pravotár Ján Hlaváč.

Otvorene odmietol vymenovať za vládnych dôverníkov Štúra, Hurbana a Hodžu s výhovorkou, že sú stranícky zaujatí a zastupujú vraj len zlomok Slovákov. V skutočnosti toto rozhodnutie vyplývalo z toho, že títo vodcovia slovenského povstania a ich spolupracovníci boli pre viedenskú vládu neprijateľnými. Považovala ich za „nežiaduce osoby“, ktorých politické požiadavky nemienila akceptovať. 12. IV. 1849 písal sklamaný Ľudovít Štúr J. Bórikovi: “Maďarská conservatívna strana obsadila v Budíne Windischgrätza a tuná vo Viedni má celé kluby, robí deň a noc, aby Uhorsko zachovala, vo svojom zmysle zriadila a nás zase pohrúžila. Za to tiež očiernila nás a vyhlásila za demagógov a komunistov".

Závažné slovo k riešeniu nacionálnych otázok Slovákov mohli vtedy povedať hlavne slovenskí vládni dôverníci. Títo však, okrem Kollára, nemali na tom záujem. Ján Hlaváč pochádzajúci z Malého Šariša a František Hánrich, rodák zo Seliec pri Banskej Bystrici, ktorý bol neskoršie prokurátorom bratislavského dištriktu, sa predtým nijakých slovenských národných podujatí nezúčastňovali a sami boli prekvapení svojím menovaním.

Jednou z hlavných úloh vládnych dôverníkov bolo vypracovať elaborát, ktorý mali odovzdať grófovi Jánovi Majláthovi. Ten ich elaboráty s vlastnými pripomienkami mal predložiť vláde. Elaborát mal obsahovať odpovede na nasledujúce otázky: 1. Aké okamžité kroky treba podniknúť, aby sa Slováci presvedčili, že ich národnosť je nielen teoreticky, ale aj prakticky rovnocenná s maďarskou?
2. Aké kroky budú potrebné na zabezpečenie slovenskej národnosti proti maďarským prechmatom? Čo treba v tejto súvislosti zariadiť v odbore školstva, duchovenstva, politickej správy a súdnictva?
3. Akým spôsobom budú môcť byť zavedené organické zákony, vydávané pre celú ríšu, a teda aj pre Slovákov?

Ján Hlaváč, ktorý odovzdal svoj po nemecky písaný elaborát už 25. marca 1849, ako aj František Hánrich, žiadajú tu medzi iným, aby vláda sa postarala o založenie slovenských politických novín, pretože takéto noviny už majú Nemci aj Maďari. Išlo im tu, pochopiteľne, o slovenské vládne noviny. Hánrich navrhoval, aby vládne slovenské noviny vychádzali vo Viedni alebo v Pešti, pretože v týchto hlavných mestách sa môžu ich redaktori najrýchlejšie dozvedieť politické a iné správy.

Oveľa dôkladnejšie a svedomitejšie, ako spomínaní dvaja, vykonával svoju funkciu vládneho dôverníka Ján Kollár. Vypracoval pre vládu dokonca niekoľko elaborátov, z ktorých sa však zachovali iba dva: o školstve a ľudovej osvete a o organizácii evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Napriek určitej orientácii na politickú líniu cisárskej Viedne, tieto elaboráty obsahovali veľa pozitívneho pre slovenský národný život. Kollár v nich žiadal aj zriadenie slovenského vojvodstva, zavedenie slovenskej reči do škôl a úradov, ba aj vytvorenie slovenskej univerzity so sídlom v Banskej Bystrici, alebo v Nitre. Vláda jeho požiadavky neakceptovala.

V týchto elaborátoch Kollár žiadal aj urýchlené založenie slovenských politických novín. Podľa jeho názoru mali tieto nádejné noviny zmierňovať spory o spisovný jazyk, informovať ľud o vládnych nariadeniach, zaoberať sa ľudovýchovou, napomáhaním rozvoja priemyslu a obchodu. Zaujímavé je, že Kollár už vtedy žiadal, aby noviny neboli písané ani čisto česky, ani ľudovou slovenčinou (plebejisch – slowakisch). Myslel už tu na staroslovenčinu, t. j. slovakizovanú češtinu. Kollár v tomto, ale aj v iných elaborátoch, pripisoval novinám veľký spoločenský význam. Tvrdil, že ich prostredníctvom sa dá vychovávať hlavne dedinský človek, ktorý nemá chuť čítať odbornú literatúru, ale zaujíma ho hlavne aktuálne spravodajstvo. Povinnosťou vlády podľa Kollára, je dozerať, aby sa v novinách nepodnecovali vášne ľudu, čomu má slúžiť aj sprísnenie tlačových zákonov a zamedzovanie “zneužitia a neviazanosti tlače". O slobode tlače sa tu vyjadruje veľmi protichodne. Označuje ju za dobrú, ale pritom za veľmi nebezpečnú. Ako vidieť, tu už z Kollára, hovorí človek ovplyvnený reakčným prostredím viedenských vládnych kruhov.

Z týchto príčin už vtedy sa o ňom štúrovci vyslovovali s určitou trpkosťou, ba ho aj otvorene kritizovali. Táto ich nevôľa sa prejavila v plnej miere v obnovených Slovenských pohľadoch. Napriek týmto kritickým výhradám, museli štúrovci aj po odstupe rokov konštatovať, že Kollár roku 1849 vykonal pre slovenské národné hnutie veľa dobrého. Veď okrem iného robil aj akéhosi sprostredkovateľa medzi vládou a slovenskými delegáciami, ktoré do Viedne v tomto i nasledujúcom roku prichádzali, aby žiadali vládu i cisársky dvor o realizáciu národnej rovnoprávnosti a zmiernenie sociálneho útlaku.

Osobitnú úlohu pri podávaní návrhov na založenie slovenských politických novín zohral gróf Ján Majláth, ktorý sa vtedy dokonca sám navrhol za hlavného komisára slovenského dištriktu, čo však neprešlo. Majláth vláde tiež navrhuje založenie slovenských politických novín, ale na rozdiel od vládnych dôverníkov, navrhuje za ich redaktora Ľudovíta Štúra. Vo svojom návrhu medziiným píše: “Slovenské noviny, ktoré bývalý profesor Štúr vydával v Bratislave, treba znovu oživiť a Štúra poveriť ich redigovaním. Zmýšľa vonkoncom protimaďarsky. Má ku mne dôveru a moja hlavná úloha by bola v tomto chlácholiť jeho prílišnú horlivosť". Ak Ľudovít Štúr a jeho spolupracovníci vkladali nejaké nádeje do Jána Majlátha, sklamali sa. Nielenže sa nestal hlavným komisárom pre Slovensko, ale ministerstvo vnútra vo Viedni odmietlo aj jeho návrh na budúce usporiadanie Uhorska. Sám upadol do nemilosti vlády a onedlho stratil akýkoľvek vplyv na politický život v krajine.

Na konci revolúcie, Slovenskí pozorňík a Slovenské noviny

Kým slovenskí vládni dôverníci a gróf Majláth len uvažovali o nutnosti založenia slovenských politických novín, podobral sa na realizovanie tohto plánu Daniel Lichard a krátko aj vydával Slovenskí pozorňík. Noviny rýchlo zanikli, pretože Alexander Bach dal zavolať Daniela Licharda za redaktora nových vládnych Slovenských novín.

Po zániku Slovenského pozorňíka dochádza už k určitým disproporciám medzi slovenskými národovcami. Väčšina štúrovcov, vedených Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa dostáva do nemilosti viedenskej vlády. Nielenže nedostala do nej nijakých významnejších úradných miest, ale bola postupne vylúčená aj z rozhodovania o budúcich osudoch Slovenska. Naproti tomu časť slovenských národovcov, vedená Jánom Kollárom, Danielom Lichardom i Karolom Kuzmánym sa dostáva do Viedne, kde viac alebo menej spolupracuje s panujúcim režimom. Lichard medzi nimi, ako redaktor vládnych Slovenských novín, vyvodil.

Bola to pochmúrna a beznádejná doba. Vodcovia nášho národného hnutia len ťažko a pomaly nachádzali z nej východisko k novej politickej aktivite. Ľudovít Štúr sa takto 15. decembra 1850 žaloval svojmu ďalekému ruskému priateľovi I. I. Sreznevskemu: “Na nás kam diaľ horšie časy prichodia. Predtým, čo aj pod jarmom maďarským, mali sme predsa aký-taký život a spojenie, ale teraz v nemeckom cviku, v stave obležania nemáme ničoho, sme roztratení a hlivieme...Mužovia slovenskí od vlády sú odstrčení, potupení, prenasledovaní, tí, ktorí urobili, čo len mohli pre vládu, na posmech vydaní – prilož k tomu všetkému ducha po bojoch utrmácaného, nad terajším stavom neslýchane rozmrzený a máš obraz Slovenska; ľud sa žaluje na veľké dane a druhé ťarchy, slovom náš stav je žalostný".

V tejto dobe porážok a defetizmu mohli sa štúrovci opierať len o Hurbanove Slovenskje pohľadi, ktoré sa už nemohli orientovať len na krásnu a vedeckú literatúru, na literárne štúdie, recenzie a kritiky, ale museli výrazne vystúpiť aj s politickými článkami. Súdobá situácia si ich priamo vynútila.