Jozef Just (uhorský politik)

Jozef Just - prídomok "Justh de Neczpál " (maď. Justh József, * 12. máj 1809 Necpaly – † 5. december 1875, Budapešť) bol poslanec uhorského snemu, župan Tekovskej župy, podžupan Turčianskej župy.

Jozef Just
politik, poslanec uhorského snemu, účastník memorandového zhromaždenia
Narodenie	12. máj 1809 Necpaly, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie	5. december 1875 (66 rokov) Necpaly, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Biografický portál

Životopis

Pochádzal zo rodiny starej šľachtickej rodiny Justovcov, dlhodobo žijúcej v Turčianskej župe.[1]

Štúdium absolvoval na lýceách v Banskej Štiavnici, Pápe a Bratislave . V roku 1828 sa stal koncipientom podžupana Trenčianskej župy . V roku 1829 odišiel do Pešti dokončiť právnické štúdiá a v roku 1830 získal právnický diplom. Domov sa vrátil kvôli náhlej smrti svojho otca. V roku 1839 bol jednomyseľne zvolený za poslanca uhorského snemu, kde patril k liberálnej opozícii. Aktívne sa zúčastnil uhorskej revolúcie , ako poslanec snemu, vládny komisár a župan Tekovskej župy a bol povereným županom Turčianskej župy. Za svoju činnosť v prospech revolúcie mu bol zhabaný majetok a v Pešti bol zadržiavaný do septembra 1850. Po amnestii bol v rokoch 1861, 1865 a 1869 zvolený za poslanca snemu vo volebnom okrsku Turčiansky Svätý Martin. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní bol zvolený za predsedu Deákovej strany.

Podľa maďarskej wikipédie v Turčianskej župe bojoval proti panslavistickým trendom .

V roku 2021 mu necpalský cirkevný zbor evanjelickej cirkvi odhalil pamätnú tabuľu na pamiatku jeho podpory cirkvi.

Účasť na memorandovom zhromaždení

V roku 1861 sa zúčastnil memorandového zhromaždenia v Martine a podľa historika Józsefa Demmela patril k jedným z najaktívnejších účastníkov. Jednoznačne súhlasil s požiadavkou používania slovenského jazyka v úradoch a bol autorom požiadavky vydávania zákonov priamo v jazykoch národností (na rozdiel od Daxnerovej formulácie, že zákony by sa mali prekladať do jazykov národností) a bol autorom požiadavky, aby sa pri prípadnej reforme hornej snemovne prihliadalo aj na slovenské záujmy. Na druhej strane však nesúhlasil s požiadavkou vytvorenia Hornouhorského slovenského dištriktu (tzv. Okolia) Odmietol návrh Jána Palárika, aby bol zhromaždením zvolený za jeho čestného predsedu. Hlavným dôvodom negatívneho vnímania jeho osoby v slovenskej historiografii sa stal fakt, že napriek prvotnému súhlasu, aby bol spolu so Šimonom Révayom (turčiansky župan a švagor Justha) a Martinom Szentiványim (liptovský župan) členom delegácie, ktorá memorandum predloží snemu, toto odmietol z dôvodu bolenia hlavy. Toto „bolenie hlavy“ sa stalo predmetom mnohých satirických poznámok a karikatúr. Ako József Demmel dokladá postava Jozefa Justha bude v spomienkach účastníkov zhromaždenia Štefana Marka Daxnera, Pavla Mudroňa alebo Viliama Pauliny-Tótha ako osoba zradná. Aj ďalšie generácie historikov a komentátorov ironizujú - František Bokes píše, že "„v Justhovi Slováci neodôvodnene videli svojho dobrého priateľa a radcu", Vladimír Mináč, na vedeckej konferencii k 125. výročiu memoranda sa vyjadril v tom zmysle, že „historická barónska slza sa zgúľala na mentieku, aby dokumentovala […] nové porozumenie alebo až slovensko-zemiansku obrodu“ Justha a Révayho, aby im mohla „padnúť do lona“ vláda nad Slovákmi obývaným územím a nakoniec Demmel cituje Júliusa Vanoviča, že slovenská šľachta skutočne existovala – ale len desať dní, t. j. od začiatku memorandovej schôdze dovtedy, kým Justhovci neodriekli svoje poverenie.

Okrem tohto článku József Demmel venoval Justovi aj väčšiu časť monografie o slovenských koreňoch slovenskej šľachty.

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Justh József na maďarskej Wikipédii.