Wikipédia

Uhorská revolúcia

Uhorská revolúcia (1848 – 1849) (iné názvy pozri nižšie) bola tá časť revolúcie 1848 – 49, ktorá sa odohrala v Uhorsku.

Uhorská revolúcia
Súčasť revolúcií v roku 1848

Sándor Petőfi recituje Nemzeti dal 15. marca 1848 pri vystúpení ľudu v Pešti
Dátum 15. marec 1848 – 4. október 1849
Miesto Uhorské kráľovstvo, Rakúske cisárstvo
Výsledok porážka Maďarov
Protivníci
Uhorské kráľovstvo
Maďarský štát (14. apríl – 13. august 1849)
Poľsko poľské légie
talianske légie
Nemecko nemecké légie
Viedenská légia
uhorskí Nemci
uhorskí Slováci
pro-uhorskí Slováci
pro-uhorskí Rumuni
Rusíni
Karpatskí Nemci
Chorváti zo západného Uhorska a Medzimurskej župy
Šokci a Bunjevci
banátski Bulhari
maďarskí Židia 		Rakúske cisárstvo Rakúske cisárstvo
Chorvátske kráľovstvo
Srbská vojvodina
srbskí dobrovoľníci
pro-habsburskí Maďari
Slovenská národná rada
Sedmohradskí Rumuni
Najvyššia rusínska rada
českí a moravskí dobrovoľníci
Sedmohradskí Sasi
Rusko Ruská ríša
Velitelia
Ľudovít Košut
Ľudovít Baťán
Artúr Görgei
György Klapka
János Damjanich
Lajos Aulich
János Móga
Antal Vetter
Poľsko Henryk Dembiński
Poľsko Józef Bem
Poľsko Józef Wysocki
Nemecko Peter Giron
Alessandro Monti 		Rakúske cisárstvo František Jozef I. (od 2. decembra 1848)
Rakúske cisárstvo Ferdinand I. (do 2. decembra 1848)
Rakúske cisárstvo Alfred Windischgrätz
Rakúske cisárstvo Ludwig von Welden
Rakúske cisárstvo Julius Jacob von Haynau
Rakúske cisárstvo Josip Jelačič
Rakúske cisárstvo Stevan Knićanin
Rakúske cisárstvo Ľudovít Štúr
Rakúske cisárstvo Avram Iancu
Rakúske cisárstvo Hryhorij Jachymovyč
Rusko Mikuláš I.
Rusko Ivan Paskevič
Sila
približne 150 000 mužov Rakúske cisárstvo 165 000 mužov a 770 diel
Rusko 193 000 mužov a 584 diel
Straty
asi 24 000 mužov Rakúske cisárstvo 16 600 mŕtvych alebo ranených
Rusko 903 padlo v boji a 13 354 z iných príčin

O názve upraviť

Pojem Uhorská revolúcia (1848 – 1849)[1][2] (synonymá: Uhorská buržoázna revolúcia (1848 – 1849)[3][4], Uhorské povstanie 1848 – 1849[5]) sa v slovenčine používa málo, pretože väčšinou sa táto revolúcia uvádza len ako súčasť širších pojmov (a teda aj pod názvom) "revolúcia/revolučné roky/buržoázna revolúcia 1848-1849" v habsburskej monarchii/Európe [6][7]:11[8].

Najmä u maďarských autorov sa často revolúcia označuje alebo doplnkovo označuje ako boj za slobodu (oslobodzovací boj). Tým vzniká názov v podobe (uhorská) revolúcia a boj za slobodu [alebo oslobodzovací boj] 1848 – 1849[9][10][11] Hodnotenie tejto revolúcie ako maďarského boja za slobodu nemaďarské národy niekedy považujú za nevhodné.[12]

Pojem Maďarská revolúcia (1848 – 1849) v slovenčine označuje spravidla len maďarskú časť revolúcie v Uhorsku, t.j. nezahŕňa povstania nemaďarských národov v Uhorsku, napríklad slovenské povstanie (pozri nižšie)[7]:99[6][8]. Synonymné sú názvy: Maďarská buržoázna revolúcia[7]:607[13].

Charakteristika upraviť

Revolúcia v Uhorsku v rokoch 1848-49 definitívne skoncovala s feudalizmom v Uhorsku (zrušenie poddanstva, rozšírenie volebného práva atď.). Okrem toho prerástla v (neúspešnú) vojnu za nezávislosť Uhorska (fakticky najmä Maďarov) od Rakúska. Paralelne s týmto bojom Maďarov za nezávislosť od Rakúska prebiehal ozbrojený boj jednotlivých nemaďarských národností Uhorska (konkrétne Slovákov, Srbov, Chorvátov, Rumunov a Rusínov / Ukrajincov) proti Maďarom; slovenská časť tohto boja sa tradične nazýva slovenské povstanie.[7]:13-107[14]

Vývoj na Slovensku upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské povstanie

V rámci Uhorska sa vyvíjali národné hnutia (školské a jazykové) a v dôsledku prejavu maďarského nacionalizmu (uhorská šľachta sa spolu s meštianstvom a inteligenciou chceli oddeliť od Viedne - cieľom bolo vytvorenie Uhorského štátu s maďarským národným charakterom) vznikali nepokoje. Z tohto dôvodu sa rok 1848 v Uhorsku označuje z marxistického hľadiska aj ako reakčný a kontrarevolučný (revolúcia by podľa marxistického konceptu mala spieť ku internacionalizmu a triednemu boju). Už v roku 1844 po odvolaní Ľudovíta Štúra z miesta zástupcu profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej odchádza z bratislavského lýcea 22 študentov a vzniká Slovenské národné hnutie - Tatrín. Študentské spolky združuje Jednota mládeže slovenskej a v roku 1845 vznikajú Slovenskje národňje novini.

13. marca 1848 vypukla revolúcia vo Viedni, keď bol odvolaný Metternich Ferdinandom V..

18. marca (lebo 15. boli iba prednesené požiadavky) 1848 schválil Uhorský snem v Bratislave tzv. Marcové zákony, ktoré ukončili feudalizmus a nastolili kapitalizmus.[chýba zdroj]

11. apríla 1848 boli podpísané a vstúpili do platnosti Marcové zákony, čo znamenalo zároveň koniec absolutizmu.[15]

10. mája 1848 bol pripravený a deň na to schválený na verejnom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši národno-revolučný a štátno-právny program Slovákov Žiadosti slovenského národa. Na Štúra, Hurbana a Hodžu bol následne vystavený zatykač a tí odišli do Čiech.[16]

2. až 12. júna 1848 sa konal v Prahe Slovanský zjazd, ktorého cieľom bolo uznanie rovnoprávnosti všetkých slovanských národov v rámci rakúskej monarchie. Počas zjazdu vypuklo v Prahe povstanie ako reakcia na útok proti generálovi Alfredovi Windischgrätzovi. Česi a Slováci sa spoločne zapojili do povstania. Následne sa Slováci presunuli do Viedne, kde pripravili revolučné vystúpenie.[17]

16. septembra 1848 bola založená Slovenská národná rada, ktorej cieľom bolo poslať na Slovensko vojenské výpravy, ktoré mali podnietiť revolučné aktivity a docieliť celonárodné povstanie.[18] - podrobnosti pozri v článku slovenské povstanie

18. septembra 1848 odišlo dobrovoľnícke zoskupenie na západné Slovensko (pod vedením hlavného dôstojníka Gloudeka). Vznikol štátny znak a 19. 9. vyhlásila Slovenská národná rada neposlušnosť Peštianskej vláde a vyzvala do celonárodného povstania.

28. septembra 1848 sa museli stiahnuť na Moravu a následne boli Štúr, Hurban a Hodža obvinení z vlastizrady.

28. septembra 1848 bol v Budíne zavraždený cisársky komisár pre Uhorsko a hlavný vojenský veliteľ gróf František Filip Lamberg, čím sa vyostrili vzťahy medzi Pešťou a Viedňou.

3. októbra 1848 cisár rozpustil Uhorský snem a vyhlásil vojnový stav.[19]

6. októbra 1848 vypuklo povstanie vo Viedni a po jeho ukončení nastúpil nový cisár František Jozef I. Následne František Palacký predložil snemu návrh na federalizáciou národov. Alfred Windischgrätz porazil maďarské revolučné sily a následne bola nastolená centralizácia. Moc bola v rukách panovníka a obmedzenie uhorského snemu. V marci 1849 sa Slovenská národná rada obrátila na cisára s novými žiadosťami s cieľom federalizácie, požiadavkami na slovenský snem, vlastný jazyk, inštitúcie a zrovnoprávnenie.[20]

20. a 26. októbra 1848 boli pri povstaní popravení študenti Viliam Šulek a Karol Holuby.[21]

14. apríla 1849 vyhlásil Uhorský snem pod vedením Lajoša Košúta nezávislosť Uhorska v rámci monarchie (deklaruje sa jednonárodné maďarské Uhorsko bez uznania práv iných národov).[chýba zdroj]

13. augusta 1849 sa odohrala bitka pri Világoši, kde bojovali rakúske vojská po boku s ruskými. Následne bol maďarský odpor potlačený a viedenská vláda upevnila svoju moc centralizáciou monarchie - vznikol Bachov absolutizmus (neoabsolutizmus), ktorý skončil v roku 1859. Požiadavka federalizácie nebola uskutočnená a viedenská vláda na základe centralizácie rozpustila slovenských dobrovoľníkov.[chýba zdroj]

Vývoj z pohľadu Maďarov a Uhorska ako celku upraviť

Predohra upraviť

Uhorsko bolo rovnako ako České krajiny súčasťou Habsburskej monarchie, respektíve Rakúskeho cisárstva. Uhorské kráľovstvo, ktoré vždy patrilo k významným krajinám strednej Európy, bolo začiatkom 19. storočia krajinou značne zaostalou, topiacou sa v hospodárskej kríze a ľudia v nej neslobodní, nemajúci žiadne občianske a politické práva.

Veľká francúzska revolúcia ovplyvnila maďarských obrodencov túžbou zmeniť tento systém, odtrhnúť sa od Rakúskeho cisárstva a vyhlásiť samostatnú Uhorskú republiku. Počas 30. rokov bolo reformné hnutie zamerané predovšetkým na reformu hospodárskeho života, ako ju predstavovali návrhy grófa Štefan Sečéniho.

Svojim politickým rozhľadom vtedy Sečéni vysoko prevyšoval svojich súčasníkov. Na sneme v Bratislave v rokoch 1832-1836 zazneli už v duchu ideí Štefana Sečéniho požiadavky na výkup z dedičného poddanstva, rovnaké majetkové práva a rovnosť pred zákonom. Rakúsky kancelár Metternich videl v mnohých snemovných vystúpeniach nástup revolučných snáh, ktoré chcel odstrašujúco potlačiť. Do vojenského väzenia boli v máji 1836 dopravení László Lovassy a ďalší predstavitelia snemovnej mládeže. Za vinu sa im kládli buričské prejavy proti Habsburskému absolutizmu, podpora poľských revolucionárov atď. Za obvinených sa vtedy postavil mladý advokát, dnes národný hrdina, Ľudovít Košut. V máji 1837 bol však zatknutý a na slobodu sa dostal až roku 1840.

Samotná revolúcia 1848 – 1849 upraviť

Dňa 11. marca 1848 bolo vypracované formou petície Uhorského snemu 12 hlavných revolučných požiadaviek maďarského národa:

  • Sloboda tlače a zrušenie cenzúry
  • Vznik zodpovedného ministerstva pre Uhry v Pešti
  • Každoročné zasadnutie Uhorského snemu v Pešti
  • Rovnosť pred zákonom
  • Zriadenie národnej gardy
  • Všeobecné zdanenie
  • Zrušenie poddanstva
  • Zriadenie súdnych porôt a ľudové zastúpenie
  • Založenie národnej banky
  • Prísaha vojakov na uhorskú ústavu a zákaz vysielať domácich vojakov do cudziny a cudzích do Uhier.
  • Prepustenie politických väzňov
  • Vytvorenie personálnej únie
 
Honvédská vlajka so štátnym znakom používaná počas revolúcie
 
Maďarské vojsko oblieha hrad v Budíne

Týchto 12 bodov podporilo aj vystúpenie maďarského obyvateľstva v Pešti dňa 15. marca, počas ktorého bola prvýkrát prednesená Nemzeti dal (Národná pieseň) od Sándora Petőfiho. Viedenská vláda pod tlakom revolučných síl súhlasila so zriadením zodpovedného Uhorského ministerstva, na čele ktorého stál Lajos Batthyány. To bol začiatok revolúcie, ktorá prerástla do vojny za nezávislosť.

Právnu kodifikáciu revolučných vymožeností a vyvrcholenie prvého vzostupného obdobia Uhorskej revolúcie priniesli tzv. Aprílové zákony, potvrdzujúce všetkých vyššie menovaných 12 bodov a ďalej potvrdenie nového právneho a správneho usporiadania Uhorska - teda bola zrušená Uhorská dvorská kancelária a Uhorské miestodržiteľstvo, čo boli nástroje rakúskeho absolutizmu, a ďalej zrušené poddanstvo.

Ďalším problémom v Uhorsku bola národnostná otázka. Nemaďarské národy nedostali záruky národných práv, zato väčšina snemovných rozhodnutí napomáhala uviesť do života teóriu o národnostne jednotnom Uhorsku. Maďarskí politici však odmietali, s výnimkou Chorvátov, akékoľvek práva iných národov podieľať sa na uhorskej politike a ich návrhy označovali ako nezlučiteľné so záujmami krajiny.

Ústup revolúcie v západnej Európe ovplyvňoval aj osudy Uhorskej revolúcie. Pod hrozbou ofenzívy Chorvátov a vládnych vojsk bol vytvorený výbor národnej obrany na čele s Ľudovítom Košutom. Košut ako brilantný rečník verboval dobrovoľníkov do novej maďarskej armády. Zatiaľ čo chorvátsky bán Josip Jelačić pochodoval na Pešt, Kossuth chodil z mesta do mesta a vyzýval ľudí na obranu krajiny, čím vytvoril ľudovú armádu Honvédov. Maďarská armáda honvédov porazila v bitke pri Pákozde 29. septembra 1848 vojská chorvátskeho bána Josipa Jelačića. V revolučnej armáde bojovali mnohí európski demokrati a revolucionári, najmä Poliaci. Maďarskú revolúciu podporilo októbrové povstanie vo Viedni, ktoré bolo krvavo potlačené. Na rakúsky trón nastúpil František Jozef I. V Uhorsku však nebol nový cisár uznaný.

Začiatkom januára 1849 dobyli cisárske vojská Pešť a revolučná vláda teda presídlila do Debrecína. Na jar roku 1849 dosiahla Uhorská revolúcia veľkých vojenských úspechov, ktoré jej získali sympatie celej demokratickej Európy.

Vodca revolučných vojsk Artur Görgei porazil rakúsku armádu pri meste Gödölö a oddiely generála Béma porazili spojené rakúsko-ruské pomocné armády v Sedmohradsku. Revolučné jednotky opäť obsadili Budín a Pešť. Snem, ktorý zasadal 14. apríla 1849 v Debrecíne, zbavil Habsburgovcov trónu (Detronizácia Habsburgovcov) a vyhlásil nezávislosť krajiny, republiku však nie, a hlavou štátu sa stal Lajos Kossuth.

Viedenská vláda musela na potlačenie revolúcie zavolať na pomoc ruskú cársku armádu. V júni 1849 vtrhli cárske vojská cez Karpaty do Uhier a Sedmohradska. Posledným bojom Uhorskej revolúcie sa stala bitka pri meste Világoši, konaná 13. augusta 1849. Generál Artur Görgei tu so zvyškom svojich vojsk kapituloval.

Uhorská revolúcia utrpela porážku. Mnoho vlastencov, ako napríklad básnik Sándor Petőfi, v bojoch zahynulo. Lajos Kossuth emigroval do zahraničia. Viac ako tristo rozsudkov smrti vyniesli rakúske súdy nad vojenskými a politickými vodcami revolúcie. Obeťou krvavých represálií sa stal tiež prvý uhorský premiér Lajos Batthyány. Žaláre Rakúskeho cisárstva boli preplnené maďarskými povstalcami.

Mnoho vodcov a účastníkov revolúcie, ako Lajos Kossuth, István Széchenyi, Sándor Petőfi alebo Józef Bem, patria k najrešpektovanejším národným hrdinom v maďarských dejinách a výročie začiatku revolúcie, 15. marec, je maďarským štátnym sviatkom, ktorý je každoročne veľkolepo oslavovaný.

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

Zdroje upraviť

  1. ↑ NOVOTNÝ, Bohuslav; BRAXATORISOVÁ, Ljubica. Dejiny Bratislavy. [s.l.] : Obzor, 1966. 606 s. S. 222.
  2. ↑ Ábrahám Barna: Interetnikus kapcsolatok VIII. (A magyar−szlovák interetnikus összefüggések. Történelmi csomópontok és folyamatok értelmezése ezeregyszáz év kölcsönhatása iban 2.) A Regnum Hungariae megalapítása és a korai magyar−szlovák együttélés S. 5 [1]
  3. ↑ KAČALA, Ján. Pravidlá slovenského pravopisu. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1991. 535 s. ISBN 80-224-0080-7. S. 83.
  4. ↑ Dejiny štátu a práva na území Slovenska II. (1848-1948) [online]. pravnickaliteratura.sk, [cit. 2019-06-28]. Dostupné online.
  5. ↑ SLÁDEK, Vojtech. Kronika elektrifikácie Bratislavy a okolia v rokoch 1901-2001 (od Mestskej elektrárne Prešporok po ZSE Bratislava). [s.l.] : Slovenská spoločnost̕ pre dejiny vied a techniky, 2001. 205 s. ISBN 978-80-88880-44-8. S. 9.
  6. ↑ a b KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, 2009. 559 s. ISBN 978-80-7360-834-7. S. 282-283.
  7. ↑ a b c d Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok III : (od roku 1848 do konca 19. storočia). Bratislava : Veda, 1992. 831 s. ISBN 80-224-0078-5.
  8. ↑ a b KOVÁČ, Dušan; KOWALSKÁ, Eva. Učebné texty z dejepisu 1642-1914. 3. upr. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, [1993]. 40 s. ISBN 80-08-01993-X. S. 26-28.
  9. ↑ SIMON, Attila. Vláda bráni menšinám spoznať vlastné dejiny. Denník N (Bratislava: N Press), 2015-03-29. Dostupné online [cit. 2019-06-28]. ISSN 1339-844X.
  10. ↑ HALÁSZ, I. Uhorská revolúcia a boj za slobodu 1848/1849 v kontexte a formovania modernej slovenskej identity, in: Uhorsko a podoby slovenskej identity v dlhom 19. storočí (Bratislava, 2011)
  11. ↑ [2] jeden z predmetov znie "uhorská revolúcia a oslobodzovací boj, 1848-1849"
  12. ↑ MESÁROŠ, J. Slovensko-maďarské vzťahy v období od revolúcie 1848-1849 do rozpadu Rakúsko-Uhorska roku 1918. In:MÉSÁROŠ, Július. Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách : výber štúdií, odborných polemík a článkov z polstoročnej výskumnej a publikačnej činnosti. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. 487 s. ISBN 80-224-0808-5. S. 139.
  13. ↑ ČAPLOVIČ, Dušan. Dejiny Slovenska. [s.l.] : AEP, 2000. 309 s. ISBN 978-80-88880-39-4. S. 191.
  14. ↑ HABAJ, Michal; LUKAČKA, Ján; SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan; PETRANSKÝ, Ivan A., HRNKO, Anton Slovenské dejiny : od úsvitu po súčasnosť. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2015. 551 s. ISBN 978-80-8046-730-2. S. 254-271.
  15. ↑ Július Botto: Michal M. Hodža In http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1321/Botto_Michal-M-Hodza/5
  16. ↑ Štátne zriadenia na území Slovenska In http://www.historika.sk/statzriadenia.htm Archivované 2009-11-25 na Wayback Machine
  17. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2019-06-28]. Dostupné online. Archivované 2014-04-27 z originálu.
  18. ↑ Formovanie a priebeh revolúcie 1848-49 In http://www.stur.sk/revolucia/revolucne_roky.htm
  19. ↑ http://www.mojazbierka.sk/index.php?m=emisia&id=106
  20. ↑ Trinásť tzv. „maďarských“ aradských martýrov at Mýty a historiografia In http://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/1-4-8.htm
  21. ↑ Slovenskí martýri, komisári SNR, Holuby a Šulek 1848 In http://www.krajne.sk/obec/zakladne-informacie/historia/slovenski-martyri-komisari-snr-holuby-a-sulek-1848 Archivované 2014-01-08 na Wayback Machine

Zdroje k časti o vývoji v Maďarsku:

Externé odkazy upraviť


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Uhorská_revolúcia&oldid=7762921“