Artúr Görgei

Artúr Görgei[2] (starým pravopisom: Görgey, šľachtický predikát „Görgey de Görgő et Toporcz“; * 30. január 1818, Toporec – † 21. máj 1916, Budapešť) bol uhorský vojvodca a politik.

Artúr Görgei
uhorský vojvodca a politik
Artúr Görgei
Narodenie30. január 1818
Toporec, Slovensko
Úmrtie21. máj 1916 (98 rokov)
Budapešť, Maďarsko
SúrodenciŠtefan Görgei[1]
PodpisArtúr Görgei, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Artúr Görgei
Rodový erb

ŽivotUpraviť

 
Görgeyho článok o chémii v Annalen der Chemie und Pharmazie z Heidelbergu, 1848

Narodil sa v zemianskej rodine Juraja Görgey (1777-1843) a jeho manželky Alžbety Vilmy Pertzián(1784-1829). Stredoškolské štúdium ukončil na gymnáziu v Kežmarku, v blízkosti ktorého sa narodil. V rakúskom Tullne absolvoval vojenskú školu, kde potom ďalej slúžil ako nižší dôstojník, neskôr ako podporučík sa stal členom cisárskej osobnej stráže vo Viedni a v roku 1842 bol prevelený do Pešti. Po otcovej smrti sa zapísal na Karlovu-Ferdinandovu univerzitu v Prahe, aby sa tam mohol venovať štúdiu chémie. V rámci experimentálnej práce objavil novú mastnú kyselinu.[3]

V druhej polovici mája 1848 sa pripojil k novozaloženej národnej garde (honvédi).[3] 29. septembra 1848 bol veliteľom husárskeho oddielu a na ostrove Csepel predsedal mimoriadnemu súdu, ktorý obvinil uhorského magnáta Eugena Zičiho (1809 – 1848) (maďarsky Ödön Zichy) a jeho brata Pavla, že sú spolčení s blížiacim sa rakúskym vojskom. Eugen Ziči bol na mieste popravený a jeho brat bol deportovaný ako väzeň do Pešti.[4]

Bol najvýznamnejším generálom maďarskej revolúcie v rokoch 1848 – 49 avšak Görgeiho vzťah a konflikty s Lajosom Košutom, najvýznamnejším politikom a prezidentom guvernérom revolučného Maďarska, ovplyvnili priebeh vojny za nezávislosť a jeho vojenskú kariéru, ale aj jeho porevolučný život až do smrti. Počas jeho vojenských kampaní v zime a v lete 1848–1849 sa dostal do konfliktu s Košutom kvôli rozdielnym názorom na vojenské operácie a kvôli tomu, že Görgei nesúhlasil s Deklaráciou maďarskej nezávislosti, ktorej architektom bol práve Košut. Uhorský parlament v Debrecíne 14. marca 1849 detronizoval Habsburgovcov a vyhlásil úplnú nezávislosť maďarského štátu a Košúta zvolil za prezidenta - regenta. Görgei nebol nadšený týmito radikálnymi krokmi. Obával sa, že to povedie k spojeniu Rakúska s ruskou monarchiou,[3] čo sa napokon aj stalo. Košut sa mnohokrát vyhýbal tomu, aby Görgeiho vymenoval za hlavného veliteľa maďarskej armády, a namiesto neho menoval slabších veliteľov, ako boli Henryk Dembiński alebo Lázár Mészáros. Po úteku Košuta do Turecka v roku 1849 sa na krátky čas stal aj politickým vodcom Maďarov. Keď maďarské vojská zložili zbrane, práve on bol považovaný za zradcu Maďarov, hoci rozhodnutie o kapitulácii bolo urobené s vedomím a z vôle maďarskej vlády.[3]

Po bitka pri Világoši, keď posledné zvyšky revolučnej uhorskej armády vedenej práve Görgeim kapitulovali 13. augusta 1849 pri rumunskej obci Șiria (známejšej pod vtedajším maďarským názvom Világos) pred pruským generálom v ruských službách Theodorom von Rüdigerom bolo mnoho maďarských vzbúrencov ale aj generálov popravených.

Görgei nebol popravený, ale vďaka ruskej požiadavke na jeho omilostenie bol Rakúšanmi uväznený v Klagenfurte v Korutánsku a držaný pod dozorom 18 rokov, ktoré prežil s manželkou v exile vo Viktringu. Görgei kúpil dom v dedine Viktring neďaleko Klagenfurtu, kde v záhrade začal pestovať zeleninu a ovocie, aby uživil svoju rodinu. V roku 1850 sa im narodila dcéra a v roku 1855 syn Kornél. Až v roku 1867 vďaka amnestii vydanej v dôsledku maďarsko-rakúskeho vyrovnania a založenia rakúsko-uhorskej monarchie sa mohol vrátiť do Maďarska. Po niekoľkých rokoch útrap v rôznych častiach Maďarska, kde sa najprv snažil bez úspechu nájsť vhodné uplatnenie, mu jeho brat István Görgey poskytol domov vo Visegráde, kde prežil posledné desaťročia svojho života.

Súvis so SlovenskomUpraviť

  • Počas Slovenského povstania viedol jednotku národnej gardy (Honvédi) v bojoch proti slovenským dobrovoľníkom. 12. mája 1849 prepadli v kraľovianskej doline slovenských dobrovoľníkov, z ktorých potom učiteľa Langsfelda 22. júna 1849 Herman Görgei (starší brat Artúra) v Kremnici nariadil vyšetrovať a vojenským súdom bol 23 ročný Langsfeld odsúdený a obesený. Pred súdom odmietol milosť, ktorá mu bola ponúknutá výmenou za zrieknutie sa revolučných ideálov a vodcov politického života (Štúrovcov).
  • Görgeiho tunel bol vybudovaný pravdepodobne v 14. storočí na ceste spájajúcej Banskú Bystricu s Kremnicou. Bol využívaný aj počas vojenských akcií a niekoľkokrát bol zničený a neskôr obnovený. Doteraz však nesie meno práve po Arturovi Görgeiovi, ktorý ním nechal prejsť svoje vojsko z Kremnice do B. Bystrice 24. januára 1849.

ReferencieUpraviť

  1. GÖRGEI, Štefan. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. S. 170.
  2. GÖRGEI, Artúr. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. S. 169.
  3. a b c d KRNO, Martin. Artúr Görgei: Spišský Nemec, hrdina a zradca maďarského národa [online]. Pravda.sk, 2018-01-30, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  4. Devatenácté století slovem i obrazem: Dějiny politické a kulturní. Díl I. Svazek prvý, nakladatel J.R.Vilímek,. [s.l.]: [s.n.] Kapitola Zdvihající se bouře za Litavou (autor: Josef Jakub Toužimský), s. 364.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Artúr Görgey na českej Wikipédii.