Otvoriť hlavné menu

Príčiny rozpadu Kyjevskej RusiUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rozpad Kyjevskej Rusi

Po tom ako sa v 11. storočí objavili zvláštne praktiky kniežat Kyjevskej Rusi, ktoré rozdeľovali územia svojim synom a príbuzným sa v druhej štvrtine 12. storočia Staroruský štát fakticky rozpadol.

Jednou z hlavných príčin bolo to, že kniežatá sa snažili získať si ekonomickú a politickú nezávislosť na Kyjevskej Rusi a zároveň chceli mať plnú kontrolu nad svojím územím. Vo všetkých oblastiach okrem Novgorodskej republiky, v ktorej malo kniežatstvo vojenský charakter, sa panovníkmi stali kniežatá z rodu Rurikovcov. Mali vysoké štátne, zakonodárne a súdnické funkcie. Opierali sa o vládny aparát, ktorého členmi boli ľudia z osobitej služobnej vrstvy. Za svoje služby kniežaťu dostávali časť peňazí z rozpočtu kniežatstva a tiež z dobývania nových území. Šľachta sa prakticky stala vazalom kniežaťa. Spolu s miestnym duchovenstvom vytvorila štátny orgán – šľachtickú dumu (po rusky: Боярская дума).

Knieža bolo najvyšším vlastníkom celej pôdy v kniežatstve. Časť z nej patrila jemu, a to na základe osobného práva moci (tzv. domen). Pre cirkev a šľachtu sa panovník stal vládcom na území, ktoré im dal do prenájmu.

Sociálno-politická štruktúra Ruska v období rozdrobenosti štátov sa zakladala na zložitom systéme suverenity a podriadenia. Bola zakotvená v tzv. feudálnej hierarchii. Na vrchu tejto feudálnej hierarchie stálo knieža (do 12. storočia knieža z kievského trónu, neskôr tento status dostali kniežatá rostovsko-suzdaľského a galicko-volynského kniežatstva). Pod ním stáli kniežatá veľkých kniežatstviev (Pereslavského, Pinského, Polackého, Rostovsko-suzdaľského, Vladimírsko-volynského, Galického, Riazanského a Smolenského kniežatstva) a ešte nižšie boli panovníci jednotlivých kniežatstiev, ktoré boli vnútri každého kniežatstva. Na poslednom stupni tejto hierarchie boli netitulovaní ľudia – šľachta a ich vazali.

Začiatok rozpadu kniežatstievUpraviť

Od polovice 11. storočia sa začal proces rozpadu veľkých kniežatstiev. v 12. storočí a v prvej polovici 13. storočia tento smer nadobudol všeobecnejší charakter. Okrem územia Novgorodskej republiky, ktorá si v priebehu celej svojej existencie zachovala politickú celistvosť sa rozpadli všetky ostatné kniežatstvá.

V podmienkach feudálnej rozdrobenosti mali veľký význam tzv. celoruské a regionálne zjazdy kniežat, na ktorých sa riešili vnútropolitické (rozpory medzi kniežatami) a zahraničné (bitky s okolitými štátmi) otázky. Nestali sa však stálimi a regulárne činnými politickými inštitúciami, ktoré by mohli proces rozpadu Kyjevskej Rusi spomaliť alebo celkom zastaviť.

V období tatárskych vpádov bolo územie Ruska rozdelené na mnoho malých kniežatstiev, ktoré neboli schopné postaviť sa na odpor agresora. Tatári vyplienili juhozápadnú časť krajiny (územia Pinského, Polackého, Vladimírsko-volynského, Kyjevského, Černigovského, Pereslavského a Smolenského kniežatstva), ktoré v 13. – 14. storočí patrili Litve a tiež Galického kniežatstva patriace Poľsku. Iba Vladimírske a Riazanské kniežatstvo s Novgorodskou republikou si udržali v tomto období samostatnosť.

Práve tieto územia sa v 14. – 16. storočí stali základom pre vznik územia jednotného Moskovského štátu.

Pozri ajUpraviť

MapyUpraviť

ZdrojUpraviť

  • Staroruské kniežatstvá 10. - 13. storočia, Moskva, 1975.
  • Rapov O. M. : Kniežatstvá na Rusi v 10. storočí a v polovici 13. storočia, Moskva, 1977.