Wikipédia

Stredoeurópsky manifest

Stredoeurópsky manifest alebo Stredoeurópsky agrárny manifest (v origináli angl. Peasant Programme – doslova „Roľnícky program“) bol programový dokument agrárnej politiky zostavený pracovnou skupinou pri Royal Institute of International Affairs pozostávajúcou z exilových predstaviteľov Bulharska, Československej republiky (ČSR), Grécka, Maďarska, Poľska, Rumunska a Juhoslávie. Bol podpísaný 9. júla 1942 v Londýne Stanisławom Mikołajczykom a Witoldom Kulerskim za Poľsko, Milanom Gavrilovićom, Rudolfom Bićanićom a Francisom Gabrovšekom za Juhosláviu, Mihálym Károlyim a Arnoldom Danielom za Maďarsko, Pavelom Pavelom za Rumunsko, Dimitre Matzankieffom za Bulharsko, Jánom Lichnerom a Ladislavom Feierabendom za ČSR.

Historický kontext

upraviť

Po začiatku druhej svetovej vojny bolo mnoho predstaviteľov exilu a odboja zo stredoeurópskych štátov presvedčených o tom, že Nemecko si túto časť Európy ľahko podmanilo práve pre rozdrobenosť a nekoordinovanosť malých národných štátov. Preto bola prijatá koncepcia spolupráce stredoeurópskych štátov, ktorá nadväzovala na predchádzajúce, už od roku 1848 formulované koncepcie spolupráce, federácie či konfederácie stredoeurópskych národov.[1] V októbri 1941, pri oslave 300. výročia príchodu Jána Amosa Komenského do Anglicka, navrhol profesor histórie University of Cambridge Herbert Butterfield usporiadať stretnutie stredoeurópskych historikov, pričom poznamenal, že Británia si mohla ušetriť druhú svetovú vojnu, keby lepšie poznala stredoeurópsku oblasť. Počas konferencie Medzinárodnej organizácie práce 5. novembra 1941 na Columbia University vydali zástupcovia poľského, československého, juhoslovanskeho a gréckeho exilu v knižnici tejto univerzity spoločnú deklaráciu, v ktorej sa vyjadrili za vzájomnú povojnovú spoluprácu.[2][3][1] Následne bol v januári 1942 v New Yorku ustanovená Central and Eastern European Planning Board („Stredo- a východoeurópska plánovacia rada“) poverená prípravou budúcej spolupráce.[1][4]

Zároveň sa počas vojny nachádzali v Anglicku exulanti z väčšiny stredoeurópskych agrárnych strán, preto sa prostredie londýnskeho exilu stalo podnetným miestom aj na úvahy o riešení povojnovej situácie v poľnohospodárstve a možnej stredoeurópskej spolupráci v tejto oblasti. Nadväzovali na predstavy a úvahy agrárnikov z obdobia 30. rokov. V prípade ČSR išlo najmä o návrh Milana Hodžu na užšiu hospodársku spoluprácu štátov strednej a juhovýchodnej Európy, predovšetkým za účelom zaistenia odbytu ich agrárnych prebytkov v západnej Európe.[5][6]

Príprava manifestu

upraviť

Na jar 1942 dal Chatham House – Royal Institute of International Affairs podnet vytvoriť skupinu, ktorá by pripravila smernice pre povojnovú poľnohospodársku spoluprácu stredoeurópskych štátov.

Škótsky historik Robert William Seton-Watson a britský historik rumunského pôvodu David Mitrany ustanovili skupinu, predsedníctva ktorej sa následne ujal Alexander Frederick Whyte, jeden zo zakladateľov politického týždenníka The New Europe. Seton-Watson sa stal jeho zástupcom a Ethel John Lindgren bol skupine pridelený ako spojka medzi inštitútom a politickým vedením spojeneckých i politických reprezentácií cudzích štátov.[7]

Do skupiny boli pozvaní zástupcovia jednotlivých štátov na základe ich znalosti agrárnej problematiky príslušného štátu, nie podľa straníckopolitickej príslušnosti. Väčšinu síce išlo o agrárnikov, avšak prítomný bol i socialista (M. Károlyi), ľudovec (F. Gabrovšek) a nestranícki intelektuáli. Albánsko nebolo zastúpené, keďže sa nenašiel vhodný predstaviteľ, ale program sa vzťahoval aj naňho. Skupina začala pracovať v apríli, približne pol dňa každý týždeň, a skončila po troch mesiacoch, začiatkom júla. Prácu uľahčoval fakt, že ako podklady mala k dispozícii materiály, ktoré niektorí jej členovia (napr. L. K. Feierabend) vypracovali o agrárnych a hospodárskych problémoch svojich štátov.[8][6]

Obsah

upraviť

Manifest[9] pozostáva z úvodu s piatimi článkami, v ktorom signatári vyhlasujú, že „žiadny z tých, ktorí podpísali tento dokument netvrdia, že by s konečnou platnosťou zastupovali politiku svojej krajiny. Každý z nich však tvrdí – a to právom –, že pozná potreby svojej krajiny podľa svojich skúseností.“[10] Jadro manifestu, pomenované ako Program pre oslobodenie a pokrok roľníckeho ľudu v strednej a juhovýchodnej Európe (angl. Programme of Popular Liberation and Progress for the Peasant Communities in Central and South-Eastern Europe), je rozčlenené do úvodu a dvanástich okruhov:

  1. Roľnícke vlastníctvo – inicioval pozemkovú reformu založenú na obmedzení vlastníctva pôdy na aktívne hospodáriacich roľníkov (princíp „pôdu vlastní ten, kto na nej pracuje“ – „Našim heslom je ‚Pôdu roľníkom‘, lebo sme presvedčení, že pôda má patriť tým, ktorí na nej pracujú. Preto nemôžeme strpieť existenciu veľkého množstva bezzemkov alebo ľudí s malou výmerou pôdy súčasne s existenciou veľkých latifundií. Pokladáme vyvlastnenie veľkých pozemkových majiteľov a rozdelenie ich statkov za nevyhnutnú sociálnu reformu v tých krajoch, kde neprevláda roľnícke vlastníctvo.“[11]) a zároveň sa vyslovoval za individuálne vlastníctvo roľníckych usadlostí (so združovaním len na dobrovoľnom základe), ako aj vykonanie zceľovania dobrovoľnou spoluprácou roľníkov alebo zákonným opatrením;
  2. Poľnohospodárska spolupráca – zriaďovanie a podpora družstiev na odbyt roľníckych výrobkov, úvery a dodávky hospodárskych potrieb, založených na demokratickom základe;
  3. Poľnohospodársky úver a poistenie – založenie štátnej Ústrednej poľnohospodárskej banky na zaistenie peňažných prostriedkov pre roľníkov a zriadenie systému verejného poľnohospodárskeho poistenia;
  4. Cenová stabilita – vnútroštátna i medzinárodná regulácia za účelom zaručenia stabilných cien za odbyt agrárnych výrobkov;
  5. Potreba vyváženého poľnohospodárstva – zavedenie pestovania rozmanitých rastlinných plodín a druhov hospodárskych zvierat podľa miestnych klimatických a pôdnych podmienok (pretože „obilniny zaberali dosiaľ príliš veľkú výmeru v našich krajinách“[12]);
  6. Základné opatrenia pre poľnohospodársky pokrok – vykonanie opatrení na zlepšenie stavu pôdy, semien a hospodárskych zvierat, ako aj elektrifikácia poľnohospodárstva a distribúcia hospodárskych strojov;
  7. Poľnohospodárske vzdelanie – zlepšenie všeobecného vzdelania a rozšírenie technického školenia súvisiaceho s poľnohospodárstvom, spolupráca s miestnymi školskými zariadeniami prostredníctvom zvláštneho oddelenia pôsobiaceho v rámci miestnych družstevných organizácií;
  8. Blahobyt vidieka – predovšetkým zabezpečenie minimálneho zdravotného štandardu na vidieku;
  9. Industrializácia – podpora zakladania priemyselných podnikov (najmä na spracovanie miestnych poľnohospodárskych a lesných výrobkov), aby sa tým riešil problém preľudnenosti v agrárnom sektore;
  10. Spoje – najmä zlepšenie cestnej dopravy;
  11. Náš vyšší cieľ – zredukovanie colného protekcionizmu;
  12. Medzinárodná základňa programu – koordinácia povojnovej obnovy a realizovania programu na medzinárodnej, multilaterálnej úrovni (Spojené národy, Medzispojenecký výbor pre povojnovú prvú pomoc Európe).

Referencie

upraviť
  1. ↑ a b c Gross 1944, s. 170
  2. ↑ Levy 2007, s. 205
  3. ↑ Feierabend 1994, s. 189
  4. ↑ Feierabend 1994, s. 190
  5. ↑ O Hodžovej koncepcii bližšie pozri: Jančík, Drahomír (1990), Německo a Malá dohoda : Hospodářské pronikání Německa do Jugoslávie a Rumunska v první polovině 30. let, Praha: Univerzita Karlova, str. 73-80, OCLC 24488984 
  6. ↑ a b Lacina 1996, s. 36
  7. ↑ Astor, [William] (1944), „Foreword“, Agrarian Problems from the Baltic to the Aegean : Discussion of a Peasant Programme., London: Royal Institute of International Affairs, str. [7], OCLC 679617 . Porovnaj: Lacina 1996, s. 36;Feierabend 1994, s. 190
  8. ↑ Feierabend 1994, s. 193
  9. ↑ Text bol publikovaný v publikácii: Agrarian Problems from the Baltic to the Aegean : Discussion of a Peasant Programme., London: Royal Institute of International Affairs, 1944, str. 17-23, OCLC 679617 . Český preklad možno nájsť ako prílohu 2/10 k druhému dielu Feierabendových memoárov (Feierabend 1994, s. 330-337) alebo ako prílohu k štúdii Vlastislava Lacinu Lacina 1996, s. 38-41.
  10. ↑ “None of those who sign this document will claim that he represents in any final way the policy of his own country. But, each of them claims, and is entitled to claim, that he knows the needs of his country as he sees them.” Citované podľa: Agrarian Problems from the Baltic to the Aegean : Discussion of a Peasant Programme., London: Royal Institute of International Affairs, 1944, str. 19, OCLC 679617 . Porovnaj: Lacina 1996, s. 38
  11. ↑ “‘The Land for the Peasant’ is our watchword. As we believe that the land should belong to those who work it, we cannot tolerate the existence of multitudes of landless men, or men with too little land, side by side with the existence of large estates. We regard the expropriation of the larger owners and the sub-division of their estates as an essential social reform in those regions where peasant proprietorship does not prevail.” Citované podľa: Agrarian Problems from the Baltic to the Aegean : Discussion of a Peasant Programme., London: Royal Institute of International Affairs, 1944, str. 19, OCLC 679617 . Porovnaj: Lacina 1996, s. 39
  12. ↑ “Cereals have hitherto occupied too large a place in some of our countries.” Citované podľa: Agrarian Problems from the Baltic to the Aegean : Discussion of a Peasant Programme., London: Royal Institute of International Affairs, 1944, str. 20, OCLC 679617 . Porovnaj: Lacina 1996, s. 39

Použitá literatúra

upraviť
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Stredoeurópsky_manifest&oldid=7162402“