Otvoriť hlavné menu
T-64
T-64AK

T-64AK

Základná charakteristika
Posádka 3 (vodič, strelec, veliteľ)
Dĺžka 6,54 m
Šírka 3,412 m
Výška 2,17 m
Hmotnosť 38,5 t
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie kompozit
Hlavná zbraň 125 mm kanón 2А46-1
Sekundárne zbrane 7,62 mm guľomet PKT
12,7 mm protilietadlový guľomet NSVT
Pohon a pohyb
Pohon vznetový motor
700 hp
Odpruženie torzné tyče
Max. rýchlosť 60 km/h po ceste
v teréne 40 km/h
Pomer výkon/hmotnosť
Dojazd 225-350 km (v teréne),
450 km s extra nádržou
Priechodnosť

T-64 alebo Objekt 434 (rus. Объект 434)(ukr.об'єкт 434) je sovietsky hlavný bojový tank vyvinutý v polovici 60. rokov 20. storočia a sériovo vyrábaný od roku 1969 spolu s tankami T-55 a T-62. Vo svojej dobe predstavoval novú revolučnú konštrukciu (automatický nabíjač, laserový diaľkomer, kompozitný pancier, rakety odpalované cez hlaveň kanóna a pod).[1] Tank nebol nikdy vo väčšom rozsahu vyvážaný mimo ZSSR a okrem Konga, ho majú vo výzbroji iba krajiny bývalého Sovietskeho zväzu.

Vznik a vývojUpraviť

Začiatkom 60. rokov bol odpoveďou na nové západné konštrukcie tankov sovietsky typ T-62 so 115 mm kanónom s hladkým vývrtom. Táto konštrukcia, odvodená z tanku T-55 však nebola považovaná za perspektívnu. Vývojom nového tanku sa v polovici 60. rokov 20. storočia zaoberal kolektív Charkovskej konštruktčnej kancelárie závodu č. 75 pod vedením A. Morozova.[2]

Predchodcami budúceho T-64 boli prototypy Objekt 430 a 432. Súčasne bol testovaný Objekt 755, s ktorým sa uvažovalo ako s tankom používajúcim iba raketovú muníciu vystreľovanú cez klasickú hlaveň. Prototyp Objekt 434 bol testovaný v polovici 60. rokov 20. storočia. Stroj mal hmotnosť 36,5 t a bol vybavený novým 115 mm kanónom a zážihovým motorom o sile 700 hp. Hlavnú zbraň predstavoval kanón 2A21 (D-68) kalibru 115 mm a spriahnutý 7,62 mm guľomet PKT. Kanón mal efektívny dostrel do 2 km a jeho protipancierové strely priebojnosť 450 mm. Po zavedení modernizovaných verzií boli pôvodné T-64 označované ako T-64R. Vyrobených bolo celkovo asi 600 ks základnej verzie.

V roku 1969 bol T-64 po prvýkrát modernizovaný. Vznikla verzia T-64A so 125 mm kanónom a novým motorom. Jednalo sa o prvý sovietsky skutočne hlavný bojový tank.[3] Verzia T-64AK predstavovala veliteľský stroj s výkonnejšou rádiostanicou a väčšou anténou. V roku 1976 sa začala vyrábať novšia verzia T-64B s modernejším systémom riadenia paľby, zvýšenou ochranou a zadymovacím zariadením. Modernizovaná verzia T-64B je schopná z kanóna odpaľovať protitankové strely AT-8. Po roku 1979 bol použitý nový 125 mm kanón 2А46.

Tank predstavuje významnú pokrokovú konštrukciu vo výrobe tankov. Ako prvý sériovo vyrábaný tank v dejinách mal inštalovaný automatický nabíjač, ktorý celkom nahradil jedného člena posádky, takže tank mohli obsluhovať iba 3 členovia posádky (vodič, veliteľ, strelec). Automatický nabíjač zvýšil kadenciu paľby až na 10 rán za minútu. Predstavoval taktiež prvú sovietsku konštrukciu tanku s inštalovaným laserovým diaľkomerom. Ako prvý sovietsky sériovo vyrábaný tank mal kompozitný (viacvrstvový) pancier Kombinacia-K.[4]

Stroj bol vybavený viac palivovým 10 valcovým, veľmi kompaktným motorom 5TDF. Motor bol veľmi náročný na výrobu a dlhú dobu ho nebolo možné vyrábať inde ako v Charkovskej továrni. Potreba výroby T-64 aj v horšie vybavených fabrikách viedla k vývoju novej, lacnejšej verzie v Nižnom Tagile, ktorá nakoniec viedla k typu T-72. Spolu s novým typom odpruženia, malými hliníkovými kolesami a relatívne menšími pojazdovými kolesami bol tank pomerne malý a ľahký. Konštrukcia motora však obmedzovala maximálnu rýchlosť na 60 km/h.

Do výzbroje Sovietskych ozbrojených síl bol oficiálne zaradený 20. mája 1968. Vyvíjaný bol súbežne s typom T-72, ale na rozdiel od neho sa nikdy nevyvážal. Konštrukcia typu T-64 je oproti T-72 zložitejšia. Hoci nikdy neboli spoľahlivo vyriešené problémy s novým motorom (5 valcový dvojtaktný viacpalivový boxer), samonabíjacím systémom a zavesením podvozku, bolo ich vyrobených okolo 10 tisíc. Vyzbrojené ním boli najdôležitejšie divízie (napr. skupiny v NDR). Výroba T-64 bola ukončená v roku 1987. Stroje T-64A a B predstavovali hlavnú údernú silu sovietskych tankových síl, a na rozdiel od typu T-72, boli určené primárne pre boj s nepriateľskými obrnenými formáciami.[3]

Posledná modernizácia bola vyvinutá v 90. rokoch pre tanky T-64 B/BV a B1/B1V. Ide o použitie PTRS 9M119 Reflex a vylepšený systém paľby u modernizácie označenej T-64BM2. Druhá modernizácia, označená T-64U, používa Reflexy a systém paľby z T-80UD a T-84.

ReferencieUpraviť

  1. Zaloga, S., 1983, Soviet tanks today. Tanks Illustrated No. 4, Arms and Amour Press, London, 62 s.
  2. Sewell, S., Why Three Tanks?. Armor, CVII, 4, 1998, s. 21 - 29
  3. a b Haskew, M. E., Obrnená bojová vozidla 1945 - dodnes. Identifikační příručka obrněných vozidel. Svotka & Co., Praha, 2011, s. 33
  4. Zaloga, S., 1992, T-64 and T-80. Concord, Hong Kong, 60 s.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému T-64

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov T-64 na českej Wikipédii a T-64 na ruskej Wikipédii.