Totalitarizmus

Totalitarizmus alebo totalizmus je v politike uplatňovanie (alebo snaha o uplatňovanie) zásady totality alebo menej presne synonymum slova totalita. Totalita je režim štátu (v širšom zmysle aj politickej strany a pod.) založený na totálnom presadzovaní štátnej (a pod.) ideológie či moci vo všetkých oblastiach, často aj násilnými a bezprávnymi metódami.

Typicky sa totalitarizmom myslí spoločensko-politické zriadenie, pre ktoré je príznačné všeobecné despotické zasahovanie autoritatívneho politického subjektu do všetkých spoločenských oblastí aj do života jednotlivcov. Pred nežnou revolúciou sa na Slovensku pojmom označovali najmä fašistické režimy, od nežnej revolúcie aj socialistické režimy.

EtymológiaUpraviť

Bežne sa udáva, že pojem totalitarizmu ako formy totálnej politickej moci sformuloval v roku 1923 taliansky novinár a politik Giovanni Amendola, ktorý opísal taliansky fašizmus ako systém fundamentálne odlišný od jednoduchej diktatúry.[1] Pojem bol v pozitívnom význame uvádzaný v zápisniciach Giovanniho Gentileho, talianskeho filozofa a teoretika fašizmu. Termín „totalitario“ použil na označenie štruktúry a cieľov nového štátu, ktorý mal zabezpečiť „totálnu reprezentáciu národa a totálne riadenie národných cieľov“.[2] Totalitarizmus opisuje ako spoločnosť, v ktorej má štátna ideológia vplyv, ak nie aj moc nad väčšinou svojich občanov.[3] Podľa Benita Mussoliniho tento systém politizuje všetko duchovné a ľudské: „Všetko v rámci štátu, nič mimo štátu, nič proti štátu.“

Definície totalitarizmuUpraviť

Podľa Hannah ArendtovejUpraviť

Filozofka a politologička Hannah Arendtová uviedla definíciu pojmu totalitarizmus vo svojej knihe Pôvod totalitarizmu (1951). Skutočnú totalitu vtedy podľa nej zažili len dve krajiny: Nemecko za nacizmu a ZSSR za Stalina. Okrem týchto dvoch prípadov však rozlišuje totalitné tendencie alebo epizódy. Uvádza najmä Mccarthizmus zo začiatku 50. rokov v USA alebo francúzske administratívne tábory, kde boli utečenci zo španielskej vojny. Tieto režimy pripúšťajú iba jedinú stranu, ktorá ovláda štát, ktorý sa sám snaží ovládať spoločnosť a všeobecnejšie všetkých jednotlivcov vo všetkých aspektoch ich života (totálna nadvláda). Z totalitného hľadiska je táto vízia chybná: existuje len jedna strana, pretože existuje len jeden celok, iba jedna krajina. Chcieť mať inú stranu je už zrada alebo duševná choroba (forma disociatívnej poruchy identity, ktorá vedie k presvedčeniu, že byť veľa, keď jeden je jeden).

Totalitarizmus, ako ho opisuje Hannah Arendt, nie je ani tak politickým „režimom“, ako skôr sebadeštrukčnou „dynamikou“ založenou na rozklade sociálnych štruktúr.

Z tohto hľadiska boli základy sociálnych štruktúr zámerne sabotované alebo zničené: tábory pre mládež napríklad prispeli k sabotáži inštitúcie rodiny, náboženstvo je zakázané a nahradené novými mýtmi. Kultúra, ktorá bola vybudovaná od nuly alebo poskladaná zo starších mýtov, je tiež privilegovaným cieľom totalitarizmu.

Sociálna identita jednotlivcov ustupuje pocitu spolupatričnosti k beztvarej mase a je bezcenná v očiach moci či dokonca vo vlastných očiach. Oddanosť vodcovi a národu sa stáva jediným dôvodom existencie, ktorá presahuje individuálnu formu s výsledkom siahajúcim od psychotického fanatizmu po neurasténiu. Dosahuje sa úplná nadvláda: „objektívni nepriatelia“ sa počas súdnych procesov sebakritizujú a prijímajú rozsudok. Zatknutí ruskí agenti NKVD tak mali zdôvodnenie typu „ak ma strana zatkla a chce, aby som sa priznal, má na to dobrý dôvod“. Arendtová ďalej poznamenáva, že žiadny zatknutý agent sa nikdy nepokúsil odhaliť akékoľvek štátne tajomstvá a vždy zostal lojálny k moci, aj keď jeho smrť bola istá.

Totalitné spoločnosti sa vyznačujú prísľubom „raja“, konca dejín alebo napríklad potrebou dosiahnutia čistoty rasy a spájajú masy proti „objektívnemu“ nepriateľovi. Títo nepriatelia môžu byť vonkajší, alebo vnútorní. Ďalej vytvárajú trvalé, paranoidné mechnizmy sledovania, odsudzovania a trestania. Polícia a špeciálne jednotky rasú počtom členov, no zároveň súperia v tom najväčšom zmätku.

Na rozdiel od tradičných diktatúr (vojenských alebo iných), totalitarizmus nepoužíva teror len na rozdrvenie opozície. Totalitný teror pokračuje, aj keď je všetka opozícia rozdrvená. Aj keď bola tá či oná skupina, považovaná za nepriateľa, zničená (napríklad Trockisti v ZSSR), moc bude neustále určovať inú. Hitler a nacisti tak plánovali vyhladenie ukrajinského, poľského a ruského národa, keď budú Židia zlikvidovaní.[4]

Podľa Carla Joachima FriedrichaUpraviť

V päťdesiatych rokoch 20. storočia politológ Carl Joachim Friedrich spolu so svojím asistentom Zbigniewom Brzezińskim identifikovali 6 spoločných znakov totalitarizmu. Sú nimi: oficiálna ideológia, jedna „masová“ strana, policajný teror, mediálny monopol, režim vynucovania prostredníctvom ozbrojených síl a plánované hospodárstvo.[5]

Podľa Clauda LefortaUpraviť

Claude Lefort je jedným z politických teoretikov, ktorí označujú pojem totalitarizmu ako relevantný. Z tohto pojmu podľa neho pochádzajú pojmy stalinizmu a fašizmu. Totalitarizmus považuje za odlišný vo svojej podstate od hlavných kategórií používaných západným svetom už od starovekého Grécka - ako je diktatúra, alebo tyrania. Na rozdiel od autorov ako Hannah Arendtová, ktorá obmedzuje tento pojem na nacistické Nemecko a Sovietsky zväz v rokoch 19361953, Lefort ho aplikuje na režimy východnej Európy v druhej polovici 20. storočia, teda v čase, keď teror ako ústredný prvok totalitarizmu u iných autorov stratil svoj naliehavý rozmer. Pri štúdiu týchto režimov a najmä pri čítaní Súostrovia Gulag (1973) od Alexandra Solženicyna rozvinul svoju analýzu totalitarizmu. Bez toho, aby o tejto téme teoretizoval v jednotnom diele, v roku 1981 publikoval zborník článkov publikovaných v rokoch 19571980 pod názvom: L'invention démocratique, les limites de la domination totalitaire.[6]

Ďalšie príspevky k filozofickej reflexii totalitarizmuUpraviť

Otázkou totality sa zaoberali mnohí filozofi, ktorí sa snažili nájsť vysvetlenie tragédií 20. storočia. Filozofický prúd hľadajúci „podstatu“ totalitarizmu zdôrazňoval jeho ideový obsah a jeho metódy.

Fašizmus, nacizmus a stalinizmus boli interpretované ako „sekulárne náboženstvá“. Nemecký filozof Eric Voegelin postavil svoju prácu na analýze totalitarizmu v 20. storočí. Totalitné ideológie podľa neho nahradili náboženstvo, pretože od svojich nasledovníkov vyžadovali, aby verili v prísľub spásy na zemi.[7]

Pre francúzskeho historika a filozofa Marcela Gaucheta boli niektoré totalitarizmy ako stalinizmus, fašizmus a nacizmus „sekulárnymi náboženstvami“, skúsenosťami viery, ktoré viedli k fanatizmu. Okrem ich počiatočného antagonizmu, to čo spája tieto totalitarizmy a robí ich príťažlivými, je obnova spoločností pôvodne organizovaných náboženstvom modernými formami: kult osobnosti, forma posväcovanie spojenia medzi ľudom a štátom prostredníctvom jedinej strany, posadnutosť propagandou a jednota viery.[8]

Tieto teórie asimilácie náboženstva totalitnou ideológiou, podporovanú viacerými autormi, však kritizovala Hannah Arendtová, pre ktorú skutočnosť, že ideológia plní podobnú funkciu ako náboženstvo, neospravedlňuje zamieňanie týchto dvoch pojmov.[9]

Ideológie, hlavní aktéri a zločiny totalitných režimovUpraviť

Vládnúca strana Krajina Obdobie Totalitný vodca Ideologické základy Hlavní idelológovia Vojnové zločiny / zločiny proti ľudskosti
Totalitné režimy
Národná fašistická strana Talianske kráľovstvo (1861-1946) 1925-1943 Benito Mussolini Fašizmus, iredentizmus, antikomunizmus, korporativizmus. Gentile, Ciano Zločiny počas druhej taliansko-etiópskej vojny a druhej svetovej vojny.
Komunistická strana Sovietskeho zväzu ZSSR 1929-1953 Josif Vissarionovič Stalin Komunizmus, marxizmus-leninizmus, štátny ateizmus, plánovaná ekonomika. Molotov, Beria, Iejov 20 miliónov[10] úmrtí súvisí najmä so zločinmi počas druhej svetovej vojny, deportáciami menšín, obeťami gulagov.
Národnosocialistická nemecká robotnícka strana Nemecko (1933-1945) 1933-1945 Adolf Hitler Národný socializmus, antisemitizmus, pangermanizmus, expanzionizmus, plánovaná ekonomika. Göring, Goebbels, Himmler, Bormann Približne 50 miliónov úmrtí spojených najmä so zločinmi na východnom fronte (Druhá svetová vojna), so židovskou a rómskou genocídou, okupáciou národov.

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  1. Pipes, Richard (1995): Russia Under the Bolshevik Regime, New York: Vintage knihy, Random House Inc., ISBN 0- 394-50242-6. s. 240-281.
  2. PAYNE, Stanley G.. Fascism: Comparison and Definition. [s.l.] : University of Washington Press, 1980. ISBN 9780299080600. S. 73.
  3. GENTILE, Giovanni; MUSSOLINI, Benito. La dottrina del fascismo. [s.l.] : [s.n.], 1932.
  4. ARENDT, Hannah. Pôvod totalitarizmu I-III. Bratislava : [s.n.], 2018. (Prvé vydanie.) Dostupné online. ISBN 978-80-8159-618-6.
  5. Brigitte Studer, « Totalitarisme », Encyclopædia Universalis. URL : http://www.universalis.fr/encyclopedie/totalitarisme/
  6. LEFORT, Claude. L'invention démocratique, les limites de la domination totalitaire. Paris : [s.n.], 1981.
  7. Eric Voegelin, Les Religions politiques, Paris, Éditions du Cerf, 1994 (1 éd. : 1938) et La Nouvelle Science du politique, Paris, Éditions du Seuil, 2000 (1, éd. : 1952).
  8. Les nouveaux défis de la démocratie, Marcel Gauchet, Nouvel Observateur 2398, 21 octobre 2010
  9. Hannah Arendt, La crise de la culture, pp.128-129
  10. Le livre noir du communisme : crimes, terreur, répression. Paris : R. Laffont, 1998. Dostupné online. ISBN 2-221-08861-1.