Trebuchet je druh obliehacieho stroja – vrhač kameňov, ktorý využíval protizávažie. Rozkvet veľmi dobre chránených hradov v 12. storočí priniesol potrebu mimoriadne výkonného stroja, schopného rozbiť ich múry a vrhať strely dostatočne vysoko a ďaleko, aby dokázali ničiť vnútorné stavby. Tiež sa občas využívali na ničenie tesných formácii pechoty. V 15. storočí ich vytlačili obliehacie delá.

Trebuchet využívajúci prak

Konštrukcia upraviť

Základom trebuchetu boli dve rámové konštrukcie v tvare písmena A, pripevnené na drevenom podstavci. Medzi vrcholmi týchto konštrukcií bolo na otočný čap uložené vrhacie rameno tak, že asi jedna osmina jeho dĺžky bola pred osou otáčania a zvyšok za ňou. Veľké protizávažie – debna naložená kameňmi – bolo zavesené na kratšom konci vrhacieho stroja. Na dlhšom konci bol pripevnený kladkostroj, aby sa dal koniec vrhacieho ramena stiahnuť dolu (pomocou rumpálu), a tým sa dvíhalo protizávažie. Niekedy mal koniec vrhacieho ramena tvar lyžice, aby udržal strelu. Častejšie sa používal princíp praku, s koncom ramena upevneným tak, aby sa uvoľnil jeden závesný remeň v momente, keď rameno dosiahne zvislú polohu. Prakom sa dali vrhať strely značnej veľkosti. Tiež sa občas ako strely používali mŕtve kone, kravy, či dokonca mŕtvoly ľudí, ktoré sa strieľali do hradov a miest aby rozniesli rôzne choroby a vyvolali paniku.

Nevýhodou trebuchetu bola jeho veľkosť a nepohyblivosť. Nedal sa prepravovať vo vzpriamenej polohe, bolo ho treba rozobrať, dostaviť na miesto boja a tam znova zostaviť. Jedno zmontovanie zabralo veľa času a vyžadovalo značné úsilie, a pri tom sa to muselo vykonať mimo dosah bojových strojov nepriateľa. Z toho dôvodu sa trebuchety používali len pri veľkých a významných obliehaniach.

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Trebuchet