Variácie na pôvodnú tému pre orchester, Op. 36 "Enigma" (dnes uvádzané v skrátenej podobe Variácie Enigma) je dielo anglického hudobného skladateľa Edwarda Elgara.

Variácie Enigma, Op. 36
Variations on the original Theme for Orchestra „Enigma“
Edward Elgar
Druh skladbyorchestrálne variácie
Hudobný štýlRomantizmus
Vznik1898 – 1899
Približná dĺžka31 minút
Časti skladby
  1. Téma: Andante
  2. C. A. E.
  3. H. D. S. – P.
  4. R. B. T.
  5. W. N. B.
  6. R. P. A.
  7. Ysobel
  8. Troyte
  9. W. N.
  10. Nimrod
  11. Dorabella (Intermezzo)
  12. G. R. S.
  13. B. G. N.
  14. Romanza ***
  15. E. D. U.
  16. Finale: Allegro
Inštrumentácia

Skladateľ svoje prvé rozsiahlejšie a zároveň dodnes najpopulárnejšie orchestrálne dielo zložil v rokoch 1898 – 1899. Za prvotným nápadom stála náhoda. Elgar jedno popoludnie improvizoval na klavíri v prítomnosti svojej manželky Caroline Alice, ktorej sa zapáčila jedna z tém, ktorú skladateľ práve vymyslel. Elgar ďalej manželku zabával tak, že tému začal rozvíjať tak, že postupne tvoril akési hudobné miniportréty ich priateľov. Manželka, ktorá bola veľkou obdivovateľkou a podporovateľkou svojho manžela, pokladala nápad za originálny a podnietila ho ku skomponovaniu orchestrálneho cyklu variácii. Dielo malo premiéru v júni 1899 v Londýne pod taktovkou Hansa Richtera.

Pôvodný názov diela bol Variácie na pôvodnú tému, avšak skladateľ na prvú stranu partitúry pripísal nápis „Enigma“, ktorý sa neskôr ujal. Enigmu – záhadu tohto diela predstavujú dve skutočnosti. Prvou sú názvy, ktoré dal skladateľ jednotlivým variáciám na základe ktorých bolo potrebné dešifrovať, ktorú osobu variácia predstavuje. Druhou záhadou je téma, z ktorej Elgar vychádzal pri písaní pôvodnej témy i všetkých variácií, ktorá však priamo v skladbe nikdy nezaznie. Skladateľ použil prirovnanie „hlavná postava nie je nikdy na javisku“. Napriek tomu však podľa jeho slov ide o známe melódiu, čo vyvolalo mnohé špekulácie. Niektorí sa domnievajú že touto témou je melódia britskej hymny God Save the Queen, iní že ide o melódiu škótskej ľudovej piesne Auld Lang Syne, tému z Mozartovej Pražskej symfónie alebo transpozície či kontramelódie k mnohým ďalším melódiam. Jednoznačné vysvetlenie tejto Elgarovej mystifikácie ale nie je možné nájsť.

Hudobný celok tvorí téma a 14 variácií. Téma je pomerne rozsiahla a tvoria dva melodické motívy, prvý z nich, melancholický, sa objavuje v podaní huslí, druhý motív je viac hrejivý, prezentovaný sláčikmi a drevenými dychovými nástrojmi. Téma trochu prekvapuje svojou nevýraznosťou; skladatelia si ako tému variácii zvyčajne volili jednoduchú a dobre zapamätateľnú tému. Na tému bez pauzy nadväzuje prvá variácia, pričom už podľa inicálok "C.A.E" v názve je zjavné, že predstavuje Elgarovu milovanú manželku. Druhá variácia je inšpirovaná kalvíristom Hew David Steuart-Powelom, s ktorým Elgar často hrával komorné diela. Variácia č. 3 predstavuje herca a míma Richarda Baxter Townsenda. Skladateľ tu chcel hudbou imitovať jeho schopnosť výrazne meniť polohu hlasu. Výrazná a živá piata variácia zhudobňuje Richarda Penrose Arnolda, amatérskeho klaviristu a syna básnika Matthewa Arnolda. Názov šiestej variácie "Ysobel" je odvodený od mena Elgarovej žiačky Isabely Fitton, ktorá sa učila hrať na violu. Z tohto dôvodu je vo variácii violové sólo. Vtipná siedma variácia je najrýchlejšou časťou diela (v tempe Presto) a názov dostala podľa druhého mena architekta Arthura Troyte Griffithsa. Nasledujúca pokojne plynúca variácia predstavuje Winifreda Norburyho. Variácia končí dlhým tónom huslí, ktorý ju attaca premosťuju s variáciou Nimrod, ktorá je hudobným portrétom Augusta J. Jaegera, Elgarovho najlepšieho priateľa. Skladateľ si tu spomína na spoločnú nočnú prechádzku, kedy ho priateľ povzbudil v jeho tvorivej činnosti, odvolávajúc sa na Beethovenovu húževnatosť. Začiatok variácie teda nie náhodou pripomína pomalú vetu Beethovenovej Patetickej sonáty. Variácia Nimrod nápadne vyniká nad ostatné a je majstrovsky zvládnutá po architektonickej, dynamickej aj orchestračnej stránke a je najznámejšou časťou cyklu a jedným z hudobných symbolov Anglicka. Názov variácie bol možno najviac nejasný. Nimrod je biblický lovec a priezvisko Jaeger znamená v nemčine lovec. V ďalšej variácii, Dorabella, drevené dychové nástroje imitujú nákazlivý smiech Dorry Penny, švagrinej Richarda Baxtera Townwarda z tretej variácie. Jedenásta variácia vykresľuje Georga Robertsona Sinclaira, organistu v Herefordskej katedrále. Hudba pripomína organove preludovanie. "B.G.N." je názov dvanástej variácie a zároveň iniciály výborneho violončelistu Basila G. Nevinsona, ktorý neskôr zohral významnú úlohu pri komponovaní Elgarovho slávneho Violončelového koncertu. skomponovaniu jeho slávneho violončelovho koncertu. Trinástu variáciu označil Elgar ako Romanzu a tým znemožnil identifikáciu osoby, ktorej je venovaná. Nejasnou nápovedou môže byť iba citácia z ouvertúry Tiché more a šťastná plavba od Mendelssohna-Bartholdyho, ktorá sa vo variácii objavuje. Romantická variácia predchádza kontrastne živému a výraznemu finále. Prichádza tu sám skladateľ, ktorého manželka prezývala Edu. Na začiatku variácie sa mnohonásobne opakuje krátky motív, ktorý so stúpajucou dynamikou prechádza do mohutného vrcholu - ústrednej melódie variácie. Vo variácii sa však ďalej objavujú aj melódie z prvej a deviatej variácie. Záver skladby však už nemá mnoho spoločné s náladou týchto jemných variácii a je žiarivý a víťazný, s dominujúcimi plechovými dychovými nástrojmi. Elgar na radu Jaegera neskôr záverečnú variáciu predlžil a pridal k nej organový part, skladba sa však najčastejšie uvádza v povodnom nástrojovom obsadení.

Vybrané nahrávky

upraviť