Predohra (hudba)
Predohra alebo ouvertúra alebo uvertúra je dielo z oblasti klasickej hudby určené pre orchester, obyčajne kratšieho rozsahu, ktoré uvádza hudobno-dramatické, vokálne alebo inštrumentálne dielo. Podľa toho je možné predohru rozdeliť na koncertnú a javiskovú.
Javisková predohra
upraviťJavisková predohra je inštrumentálna skladba, ktorá tvorí úvod k hudobno-dramatickému dielu – opere, operete, baletu, v širšom zmysle i k muzikálu či filmu. Predohra je neoddeliteľná súčasť daného diela a na rozdiel od koncertnej predohry je s ním pevne spätá. Kvalitné javiskové predohry sa však uvádzajú i samostatne (zvyčajne na úvod inštrumentálnych koncertov, to znamená vo funkcii koncertnej predohry).
Predohra má zvyčajne piesňovú alebo sonátovú formu. Je zvyčajne komponovaná tak, aby diváka previedla základnými náladami diela a obsahovala motívy najvýznamnejších árií, ktoré sa v ňom neskôr objavia. Predohra je tak akousi stručnou charakteristikou celého diela.
História javiskovej predohry
upraviťVo svojich počiatkoch mala predohra jednoduchú formu a plnila praktický účel – upozorniť publikum na začínajúce predstavenie. V Taliansku sa v 17. storočí vyvinula predohra so zložitejšou stavbou, nazývaná sinfonia. Tvorili ju dve rýchle okrajové časti a stredná pomalá, a stala sa významným článkom vo vývoji symfónie. Operná symfónia však žila ďalej svojím životom. Získala postupne zaslúženú pozornosť, lebo skladatelia si čoraz viac uvedomovali dôležitosť predohry pre správne vnímanie diela divákom. U Glucka sa už stretávame s prepracovanými predohrami, ktoré účinne pripravujú diváka na dej opery.
Významné javiskové predohry
upraviť- Wolfgang Amadeus Mozart
- Figarova svadba
- Don Giovanni
- Carl Maria von Weber
- Čarostrelec
- Oberon
- Gioacchino Rossini
- Barbier zo Sevilly
- Straka zlodejka
- Michail Ivanovič Glinka
- Ruslan a Ľudmila
- Giuseppe Verdi
- Aida
- Don Carlos
- Sila osudu
- Georges Bizet
- Carmen
Koncertná predohra
upraviťKoncertná predohra je, na rozdiel od javiskovej podoby, samostatným dielom. Mnohé predohry majú svoj program a preto ich zároveň radíme medzi symfonické básne. Medzi predohry zaraďujeme aj niektoré skladby, ktoré nenesú priamo toto označenie, ktoré niektorým skladateľom pripadalo nelogické. Koncertné predohry majú uplatnenie zvyčajne v úvode orchestrálneho koncertu. V tejto úlohe sa však využvajú i javiskové predohry alebo iné skladby kratšieho rozsahu. Keďže predohra je nezávislým dielom, voľba konkrétneho diela je v kompetencii dramaturga, ktorý zostavuje program koncertu.
História koncertnej predohry
upraviťKoncertná predohra sa vyvinula z javiskovej podoby. Jej základy položil Beethoven dielami Corolianus a Egmont, hoci tieto sa čiastočne viažu k drámam, ku ktorým boli skomponované. S pravými koncertnými predohrami sa už ale stretávame v ére raného romantizmu v tvorbe Schuberta, Webera a ďalších. V tomto období boli pre predohry typické mimohudobné predstavy. Z predohry sa tak vyvinul samostatý žáner – symfonická báseň. V období vrcholného a neskorého romantizmu však vznikli i predohry, ktoré boli dielami absolútnej hudby.
Významné koncertné predohry
upraviť- Ludwig van Beethoven
- Egmont
- Coriolanus
- Franz Schubert
- Rosamunda
- Hector Berlioz
- Rímsky karneval
- Kráľ Lear
- Felix Mendelssohn-Bartholdy
- Sen noci svätojánskej
- Pokojné more a šťastná plavba
- Ruy Blas
- Hebridy
- Johannes Brahms
- Akademická ouvertúra
- Tragická ouvertúra
- Piotr Iljič Čajkovskij
- Hamlet
- Búrka
- Rómeo a Júlia
- 1812
- Antonín Dvořák
- V prírode
- Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov
- Veľkonočná overtúra