Írska občianska vojna
Írska občianska vojna (írsky: Cogadh Cathartha na hÉireann) bola vojna ktorá nasledovala po Írskej vojne za nezávislosť a sprevádzala založenie Írskeho slobodného štátu, čo bola krajina nezávislá od Spojeného kráľovstva, ale bola súčasťou Britského impéria.
| Írska občianska vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
.jpg) Vojaci Národnej armády na palube lode počas občianskej vojny | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
 Pro-dohodové jednotky:Národná armáda CID podpora:  Spojené kráľovstvo
|
Proti-dohodové jednotky: Írska rep. armáda Cumann na mBan Na Fianna Éireann | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Michael Collins † Richard Mulcahy politický vodcovia W. T. Cosgrave Kevin O'Higgins |
Liam Lynch † Frank Aiken politický vodcovia Éamon de Valera | ||||||||
| Sila | |||||||||
| Národná armáda: 55 000 Vzdušné sily: 10 CID: 350 |
15 000 | ||||||||
| Straty | |||||||||
| Národná armáda: 800 CID: 4 |
1 000? - 3 000? 12 000 uväznených | ||||||||
Konflikt bol vedený medzi dvoma skupinami Írskych republikánov. Ozbrojené sily dočasnej vlády podporovali Britsko-írsku zmluvu zatiaľ čo republikánska opozícia videla v zmluve zradu Írskej republiky (ktorá bola vyhlásená počas Veľkonočného povstania). Mnohí z tých, ktorí bojovali v konflikte boli členmi Írskej republikánskej armády počas Írskej vojny za nezávislosť.
Občiansku vojnu vyhrali sily Írskeho slobodného štátu, ktoré boli silne vyzbrojené zbraňami poskytnutými britskou vládou. Tento konflikt má pravdepodobne na svedomí viac životov ako vojna za nezávislosť a rozdelil Írsku spoločnosť po generácie. Dnes dve hlavné politické strany v Írsku Fianna Fáil a Fine Gael sú priami "potomkovia" dvoch znepriatelených strán vo vojne.
Cesta k vojne upraviť
Boje v Dubline upraviť
14. apríla 1922, 200 členov IRA vedených Roryom O´Connorom obsadili Four Courts a niekoľko ďalších budov v centre Dublinu. Títo proti-dohodový republikáni chceli podnietiť novú ozbrojenú konfrontáciu s britmi a spojiť dve frakcie IRA pri spoločnému nepriateľovi. Avšak tí, ktorí boli odhodlaní urobiť Írsky slobodný štát životaschopného a samosprávneho to vnímali ako akt vzbury ktorí musel byť potlačení nimi a nie samotnými Britmi.
Arthur Griffith okamžite použil proti nim svojich mužov ale Michael Collins sa chcel za každú cenu vyhnúť občianskej vojne a tak opustil Four Courts až do konca júna 1922. Pro-dohodová strana Sinn Féin mala zabezpečenú väčšinu kresiel v parlamente spolu aj s ostatnými stranami ktoré podporovali zmluvu. Collins bol pod tlakom Londýna ktorý požadoval, aby presadzoval autoritu svojej vlády vo svojom hlavnom meste.
Briti stratili trpezlivosť v dôsledku akcie, ktorú pravdepodobne tajne nariadil Collins. Mal nechať zavraždiť vyslúženého poľného maršala Henryho Hughesa Wilsona a prominentného bezpečnostného poradcu predsedu vlády Severného Írska Jamesa Craiga v Londýne 22. júna 1922 kvôli ich úlohám v Severnom Írsku.
Winston Churchill predpovedal, že za zabíjanie je proti-dohodová IRA a varoval Collinsa že by použil britských vojakov k útoku na Four Courts ak by dočasná vláda prijala takéto opatrenia. V skutočnosti britský kabinet sa skutočne rozhodol k útoku na Four Courts 25. júna v akcií v ktorej by boli použité tanky, húfnice a lietadlá. Avšak na základe odporúčania generála Nevila Macreadyho ktorý velil britskej vojenskej posádke v Dubline bol plán na poslednú chvíľu zrušený. Argumentom Macreadyho bolo, že britská účasť na útoku by mohla spojiť írskych nacionalistov proti dohode a namiesto toho by Collins dostal poslednú šancu postarať sa o Four Courts sám.
Poslednou kvapkou pre vládu Írskeho slobodného štátu bolo keď 27. júna 1922 posádka ktorá obsadila Four Courts uniesla generála Národnej armády JJ "Gingera" O´Connella. Collins potom čo dal posádke Four Courts posledné ultimátum aby opustili budovu sa rozhodol ukončiť ich neústupnosť tým, že bude bombardovať posádku Four Courts až do kapitulácie. Vláda potom menovala Collinsa ako vrchného veliteľa Národnej armády. Tento útok nebol otváracim výstrelom vojny ale potyčky medzi pro- a proti-dohodovou IRA sa odohrávali po celej krajine. Avšak tento útok reprezentoval "miesto odkiaľ niet návratu" a tak bola vyhlásená totálna vojna a de facto sa začala občianska vojna.
Collins nariadil Mulcahymu prijať britskú ponuku dvoch 18 mm. poľných diel. Proti-dohodové sily vo Four Courts mali len malé zbrane a vzdali sa po dvoch dňoch bombardovania zo strany jednotiek dočasnej vlády (28-30. jún 1922). Krátko pred kapituláciou, masívna explózia zničila západné krídlo komplexu vrátane Írskej verejnej záznamovej kancelárie (PRO). Vládni podporovatelia tvrdili, že budova bola zámerne podmínovaná. Historici sa sporia o to, či PRO bola úmyselne podmínovaná írskymi republikánmi na ich evakuáciu, alebo že explózia nastala, keď bombardovanie náhodne zapálilo ich muničný sklad.
Boje pokračovali v Dubline do 5. júla keď proti-dohodová IRA z brigády Dublin vedená Oscarom Traynorom obsadila O´Connell Street a vyprovokovala tak vyše týždňové pouličné boje. Výsledkom bolo 65 mŕtvych a 280 zranených. Medzi mŕtvymi bol aj republikánsky vodca Cathal Brugha ktorý robil poslednú obranu GrandVille Hotelu po jeho opustení. Okrem toho jednotky slobodného štátu vzali vyše 500 republikánskych väzňov. Civilné obete sa odhadujú na vyše 250 mŕtvych. Keď boje v Dubline skončili, vláda Írskeho slobodného štátu mala pevne pod kontrolu Írsky kapitál a proti-dohodové sily sa rozptýlili po celej krajine najmä na juh a západ.
.jpg)
Nepriateľské sily upraviť
Po vypuknutí občianskej vojny boli podporovatelia pro- a proti-dohodových strán nútení vybrať si stranu. Zástancovia zmluvy začali byť známy ako Armáda Slobodného štátu, legálne Národná armáda a často boli nazývaný ako "Štátnici" (Staters) od svojich protivníkov. Tí zas sami seba nazývali "republikáni" a boli známy ako proti-dohodové sily alebo "Nepravidelní" (Irregulars) čo je termín ktorý preferoval Írsky slobodný štát.
Občianska vojna rozdelila Írsku republikánsku armádu. Keď občianska vojna vypukla, proti-dohodová IRA (sústredila sa hlavne na juhu a západe) bola v presile proti pro-dohodovým jednotkám v presile 15 000 ku 7000 alebo 2-1. Papierovo mala IRA na začiatku roku 1922 viac ako 72 000 mužov ale väčšina z nich bola rekrútovaná počas prímeria s Britmi a nebojovali ani počas írskej vojny za nezávislosť, ani v občianskej vojne.
Avšak proti-dohodová IRA postrádala stratégiu a dostatok zbraní. Začali vojnu iba s 6780 puškami a niekoľkými guľometmi. Mnoho z ich bojovníkov, bolo vyzbrojených iba brokovnicou. Podarilo sa im získať niekoľko obrnených vozidiel od britských vojakov, zatiaľ čo boli evakuovaní z krajiny. Nakoniec proti-dohodová IRA nemala žiadne delostrelectvo. Ako dôsledok toho, boli nútení držať obranný postoj po celú dobu vojny.
Naopak, vláde Írskeho slobodného štátu sa podarilo rozšíriť svoje sily hneď po začatí vojny. Michael Collins a jeho velitelia boli schopní vybudovať armádu, ktorá mohla premôcť svojich protivníkov v tejto oblasti. Britské dodávky delostrelectva, lietadiel, obrnených áut, guľometov, ručných zbraní a streliva veľmi pomohli pro-dohodovým silám. Národná armáda mala do konca augusta 1922 14 000 mužov. Na konci roka 1922 to bolo 38 000 mužov a do konca vojny sa rozrástla na 55 000 mužov a 3500 dôstojníkov.
.jpg)
Írsky slobodný štát získava hlavné mestá upraviť
Keď sa Dublin dostal do rúk pro-dohodových jednotiek, konflikt sa rozšíril po celej krajine. Proti-dohodové sily držali Cork, Limerick a Waterford ako súčasť samozvanej "Munsterskej republiky". Vzhľadom k tomu, že proti-dohodové sily neboli vybavené viesť konvenčnú vojnu, Liam Lynch bol schopný využiť počiatočné zvýhodnenie republikánov "v číslach a v počte držaných území". Dúfal že sa mu podarí držať Munsterskú republiku dosť dlho na to, aby Britov donútil znova vyjednať zmluvu.
Veľké mestá v Írsku boli relatívne jednoducho získané Írskym slobodným štátom v auguste 1922. Michael Collins, Richard Mulcahy a Eoin O'Duffy plánovali celonárodnú ofenzívu, kedy by pozemné vojsko získalo Limerick na západe a Waterford na juhovýchode. Námorné jednotky by zas získali grófstva Cork a Kerry na juhu a grófstvo Mayo na západe. Zatiaľ čo na niektorých miestach republikáni sa postavili na tvrdý odpor, nemali však šancu poraziť pravidelné sily vyzbrojené delostrelectvom a panciermi. Jediná skutočná konvenčná bitka počas ofenzívy Írskeho slobodného štátu bola bitka o Killmallock kedy vojská Írskeho slobodného štátu postupovali na juh od Limericku.
Partizánska vojna upraviť
Vládne víťazstvo v hlavných mestách zahájil dobu partizánskej vojny. Po strate Corku, Liam Lynch nariadil jednotkám proti-dohodovej IRA aby sa rozišli a vytvorili tzv. lietajúce stĺpce ako predtým počas bojov s Britmi. Držali sa v takých oblastiach ako je západná časť grófstva Cork a Kerry, v grófstve Wextford na východe a v grófstvách Sligo a Mayo na západe. Sporadické boje sa konali aj v okolí Dundalku a Dublinu kde bojoava štvrtá severná divízia Írskej republikánskej armády.
V auguste a septembri 1922 sa konali rozsiahle útoky na jednotky slobodného štátu na územiach ktoré boli obsadené počas ofenzívy v júli a auguste 1922 a spôsobovali im ťažké straty. Vrchný veliteľ Michael Collins bol zabitý počas prepadu proti-dohodových republikánov v blízkosti jeho domova v grófstve Cork v auguste 1922. Collinsova smrť pravdepodobne prispela k následnému zostupu konfliktu do cyklu zverstiev a represálií. Arthur Griffith, prezident slobodného štátu mal zomrieť na krvácanie do mozgu desať dní pred odovzdaním vlády slobodného štátu do rúk W. T. Cosgraveho a armády slobodného štátu do rúk generála Richarda Mulcahyho. Na krátke obdobie to vyzeralo, akoby sa mal Írsky slobodný štát rozpadnúť. Avšak keď prišla zima, republikáni zistili, že je stále ťažšie udržať svoju kampaň a počet zabitých vojakov v Národnej armáde rapídne klesol.
Na jeseň a v zime v roku 1922 jednoty proti-dohodovej IRA boli nútené kvôli nedostatku zásob a bezepčných úkrytov rozísť sa zo menších skupín typicky 9-10 mužov. Napriek týmto úspechom, Národnej armáde trvalo osem mesiacov prerušovaného boja priniesť vojnu do konca.
Koniec vojny upraviť
Do začiatku roku 1923, útočná schopnosť proti-dohodovej IRA bola vážne narušená a keď bol v februári 1923 zajatí republikánsky vodca Liam Deasy silami slobodného štátu. Vyzval republikánov, aby ukončili kampaň a dosiahli dohody s Írskym slobodným štátom.
Marec a apríl 1923 boli svedkami postupného rozpadávania republikánskych síl. Správa Národnej armády z 11. apríla 1923 uviedla: "Udalosti z posledných dní sú začiatkom konca proti-dohodovej kampane."
Ako sa konflikt strácal do de facto víťazstva pro-dohodovej strany, de Valera požiadal vedenie IRA o vyhlásenie prímeria, ale oni ho odmietli. Zástupca proti-dohodovej IRA bol 26. marca 1923 vyslaný do grófstva Tipperary diskutovať o konci vojny. Tom Barry navrhol svoj koniec vojny ale bol hlasmi 6:5. Éamon de Valera sa mohol zúčastniť debaty, ale nebolo mu umožnené zúčastniť sa na hlasovaniach. Republikánsky vodca Liam Lynch bol zabitý v potýčke Knockmealdown Mountains v grófstve Tipperary 10. apríla 1923.
Následky prímeria upraviť
Éamon de Valera vydal vyhlásenie pre bojovníkov proti-dohodovej IRA 24. mája:
"Republikánski vojaci. Republika už nemôže byť ďalej ochraňovaná vašimi rukami. Ďalšie obete na životoch by boli škodlivé pre budúcnosť našej veci. Vojenské víťazstvo musí byť pre túto chvíľu umožnené tým, ktorí zničili republiku."
Tisíce členov proti-dohodovej IRA (vrátane Éamona de Valeru) bolo zatknutých silami Írskeho slobodného štátu v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch po konci vojny keď skladali zbrane a vracali sa domov.
Vláda slobodného štátu začala mierové rokovania na začiatku mája ktoré neuspeli. Bez formálneho mieru a držania 13 000 väzňov sa obávali, že by konflikt mohol znova vzniknúť a tak prijali zákon o mimoriadnych právomociach dňa 2. júla hlasmi 37:13.
V októbri 1923 okolo 8000 z 12 000 väzňov držalo hladovku. Štrajk trval 41 dní a zožal len malý úspech. Avšak väčšina ženských väzňov bolo prepustených krátko potom a hladovka pomohla republikánskemu hnutiu koncentrovať sa na väzňov a ich pridružené organizácie. V júli de Valera spoznal republikánske záujmy a zašiel až tak ďaleko že vyhlásil:
"Celá budúcnosť našej veci a národa závisí podľa môjho názoru na duchu väzňov v pracovných táboroch a vo väzniciach. VY STE A BUDETE ZDROJOM NÁRODNEJ VIERY."
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Írska občianska vojna
Referencie upraviť
- Calton Younger, Ireland's Civil War : Frederick Muller : London : 1968
- A record of some mansions and houses destroyed 1922–23[nefunkčný odkaz] The Irish Claims Compensation Association : 1924
- Ernie O'Malley, The Singing Flame : Dublin : 1978 : : ISBN 978-0-900068-40-9
- M.E. Collins, Ireland 1868–1966[nefunkčný odkaz] : Dublin : 1993.
- Michael Hopkinson, Green against Green – the Irish Civil War : 1988 : ISBN 978-0-7171-1202-9
- Eoin Neeson, The Civil War, 1922–23[nefunkčný odkaz] Rev. and updated ed. of: The Civil War in Ireland. c1966. : 1989 : ISBN 978-1-85371-013-1
Zdroje upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Irish Civil War na anglickej Wikipédii.