Wikipédia

Lockheed P-3 Orion

americké protiponorkové a námorné hliadkové lietadlo

P-3 Orion je americké protiponorkové a námorné hliadkové lietadlo, vyvinuté začiatkom 60. rokov 20. storočia. Vzniklo modifikáciou civilného dopravného lietadla L-188 Electra.

P-3 Orion

Japonská P-3C
Typprotiponorkové a námorné hliadkové lietadlo
VýrobcaLockheed
Lockheed Martin
Kawasaki Heavy Industries
Prvý let25. november 1959
Zavedený1962
Charakterv službe
Hlavný používateľUnited States Navy
Kráľovské novozélandské vzdušné sily
Výroba1961 – 1990
VyrobenýchLockheed – 650,
Kawasaki – 107,
Celkovo – 757
VariantyCP-140 Aurora

Po viac ako 50 rokoch služby ho začali nahrádzať modernejšie Boeing P-8 Poseidon.

Vznik a vývoj upraviť

 
Prvý prototyp, ktorý vznikol úpravou civilného dopravného lietadla L-188 Electra

V auguste 1957 vydal náčelník amerického námorníctva typovú špecifikáciu č. 146, ktorá obsahovala požiadavky na nové námorné hliadkové lietadlo s dlhým doletom. K najdôležitejším kritériám patril väčší priestor kabíny, väčší akčný rádius a letová vytrvalosť ako dosahoval vtedy zavedený P-2 Neptun. Špecifikácia č. 146 ďalej požadovala, aby bolo nové lietadlo vyvinuté v krátkom čase a pri nízkych nákladoch. Preto boli výrobcovia nútení vyvinúť nový stroj na báze už existujúceho komerčného lietadla.

Svoj návrh predložili do súťaže štyri spoločnosti, ale od začiatku mala "najlepšie rozdané karty" firma Lockheed. Jej návrh (model 185) bol založený na type L-188A Electra, ktorý bol vo vývoji od roku 1955. Využíval osvedčené motory Allison T56-A-10W, ktoré sa používali na C-130 Hercules od roku 1954. Tento turbovrtuľový pohon poskytoval ideálnu kombináciu vysokej cestovnej rýchlosti pri presune do cieľovej oblasti operácie a ekonomickej prevádzky počas letu v malej výške a pri nízkej rýchlosti. Víťazom súťaže sa stala spoločnosť Lockheed, ktorá garantovala, že dokáže vyvinúť nové lietadlo v požadovanom čase a pri stanovených nákladoch. K úspechu tejto firmy nepochybne prispeli aj existujúce skúsenosti s protiponorkovými systémami.

Tretí produkčný kus lietadla L-188A Electra sa stal prvým prototypom budúceho hliadkového lietadla. V prednej časti trupu bola vytvorená bombovnica. Už tak dobrý výhľad kokpitu Electry bol pre Orion vylepšený a to tak, že pôvodných sedem okenných panelov bolo nahradených piatimi väčšími. Z kabíny pre cestujúcich boli odstránené všetky pôvodné okná, pričom boli nahradené štyrmi veľkými pozorovacími oknami. Nos Orionu bol oproti Electre viac zašpicatený a v zadnej časti trupu pribudol kryt pre detektor magnetických anomálií. Prvý let tohto prototypu s civilným registračným číslom N1883 sa uskutočnil 19. augusta 1958.

Pre potreby námorníctva malo však toto lietadlo zbytočne dlhý trup. Preto bolo potrebné skrátiť trup Orionu o 2,13 m, čo zároveň viedlo k významnému zníženiu jeho hmotnosti. Zostávajúci priestor kabíny bol stále dostatočne veľký na inštaláciu všetkých protiponorkových systémov a iného potrebného vybavenia. Lietadlo bolo vybavené všetkými zariadeniami, určenými na hliadkové misie a bolo modifikované do podoby, aby spĺňalo všetky špecifikácie č. 146. Takto upravený prototyp, nazvaný YP3V-1 (s vojenským sériovým číslom 148276), vzlietol 25. novembra 1959.

Asi rok po prvom lete prototypu, v tej dobe už označovaného ako typ P3V-1, získal Lockheed zákazku na výrobu prvých siedmich predprodukčných lietadiel (so sériovými číslami 148883 - 148889). V novembri 1960 bol lietadlu oficiálne pridelený názov "Orion". Dňa 16. júna 1962 bol P3V-1 Orion vyhlásený za vhodný pre námorné hliadkové operácie.

Letka amerického námorníctva VP-8 zo základne Patuxent River bola prvou, ktorá 13. augusta 1962 dostala lietadlo P3V-1 Orion (149671). Dňa 18. septembra 1962 sa typové označenie Orionu zmenilo z P3V-1 na P-3A. Zavádzanie Orionu a výcvik posádok bolo úspešné a do konca októbra 1962 dosiahlo v rámci VP-8 operačnú spôsobilosť prvých dvanásť lietadiel P-3A.

Verzie upraviť

 
Americká P-3A v pôvodných modro-bielych farbách
 
Americká P-3B v blízkosti Hawaia
 
Nemecká P-3C

P-3A upraviť

Počiatočná produkčná verzia, z ktorej sa vyrobilo 157 lietadiel. Pohon tohto typu zabezpečovali štyri turbovrtuľové motory T56-A-10W (každý s výkonom 4500 koní).

V priebehu sériovej výroby P-3A boli zavedené tri hlavné vylepšenia týchto lietadiel. Najprv bol Orion upravený tak, že získal schopnosť kladenia mín. Druhým vylepšením bolo pridanie pomocnej motorovej jednotky (APU), vďaka čomu sa stalo lietadlo nezávislé od pozemného zariadenia. Inštalácia APU začala od 134. vyrobeného lietadla, dodatočne však boli týmito jednotkami vybavené aj stroje, ktoré zišli z výrobnej linky predtým.

Najdôležitejším vylepšením bola inštalácia systému "Deltic". V rámci neho boli zastarané papierové zapisovače AQA-3 a AQA-4 (rovnaké mal P-2 Neptune) vymenené za AQA-5. Nový zapisovač bol schopný spracovať dáta až z ôsmich sonarových bójí, zatiaľ čo systémy na pôvodnom P-3A mohli spracovať informácie len zo štyroch bójí. Analýza signálov zo sonarových bójí tak bola omnoho rýchlejšia. Ďalšie zlepšenia zahŕňali navigačné pomôcky, akustický magnetofón a zdokonalený systém elektronickej podpory merania, určený na príjem a analýzu radarových a rádiových signálov. Senzor ASR-3, určený na detekciu výfukových plynov dieselových ponoriek, bol v rámci tejto modernizácie odstránený. Systém "Deltic" bol inštalovaný v lietadlách so sériovým číslom 152140 a vyššie. Takmer všetky staršie P-3A boli taktiež vylepšené týmto novým systémom.

P-3B upraviť

Výroba verzie P-3B bola spustená v roku 1965 a prvý stroj tohto typu bol dodaný 12. októbra toho istého roku. Najvýznamnejším rozdielom oproti P-3A boli výkonnejšie motory Allison T56-A-14. Vďaka nim mohli byť lietadlá P-3B prevádzkované z kratších vzletových dráh, mali lepšie stúpanie a vyššiu cestovnú rýchlosť.

Posledných 63 vyrobených lietadiel z celkového počtu 144 strojov P-3B má zosilnenú konštrukciu trupu, ktorá umožňuje lietadlu dosiahnuť vyššiu nosnosť. Takto upravené lietadlá boli označené ako P-3B HW ("Heavy Weight"), zatiaľ čo predchádzajúce stroje zo slabšou konštrukciou boli odvtedy označované ako P-3B LW ("Light Weight").

Vo všetkých P-3B boli integrované riadené strely vzduch-zem AGM-12 Bullpup.

P-3C upraviť

Prototyp YP-3C vznikol úpravou P-3B HW a jeho prvý let sa uskutočnil 18. septembra 1968. Toto lietadlo bolo vybavené integrovaným protiponorkovým systémom A-NEW. Posádka lietadla mala k dispozícii systém LLLTV(Low Light Level Television), ktorý jej zabezpečil vizuálny kontakt s hladinovými cieľmi aj v noci alebo pri zlom počasí.

Nový akustický systém AQUA-7(V)1/2 nahradil systém Deltic. Tento systém spolupracuje s pasívnymi sonarovými bójami LOFAR (Low Frequency Analysing and Recording), ktoré dokážu zachytávať zvuky pod vodou v širokom frekvenčnom pásme. Popri nich sa často používajú bóje DIFAR (Directional Acoustic-Frequency Analysis and Recording System), ktoré majú rovnaké vlastnosti ako bóje LOFAR, ale navyše dokážu určiť smer, odkiaľ sa šíri zvuk. P-3C môže niesť až 84 bójí.

P-3C získal digitálny počítač ASQ-114, ktorý má v pamäti veľký počet zvukových profilov ponoriek, ako aj radarových a rádiových signálov. Všetky tieto informácie zjednodušujú identifikáciu ponorky. Digitálny datalink zaviedol možnosť výmeny taktických údajov s pozemnými stanicami, loďami alebo inými lietadlami.[1]

P-3C-I upraviť

Modernizovaná P-3C-I vzlietla prvýkrát v apríli 1974 a testovacia letka VX-1 získala prvé z 31 lietadiel v januári 1975. Verzia P-3C-I bola vybavená navigačným systémom Omega, ktorý v kombinácii s inerciálnym navigačným systémom poskytol presnejšie informácie o polohe. K ďalším vylepšeniam patrila sedemnásobne väčšia počítačová pamäť a doplnkové taktické displeje pre operátorov senzorov, na ktorých sa zobrazovali údaje zozbierané sonarovými bójami.

P-3C-II upraviť

Prvé lietadlo po tejto modernizácii bolo dodané v marci 1977. Lietadlá P-3C-II získali zaťahovateľný infračervený detekčný systém (IRDS) od spoločnosti Texas Instruments, ktorý nahradil LLLTV. Nový senzor v porovnaní so staršou televíznou kamerou dokázal vyhotoviť oveľa lepšie zábery. K ďalším vylepšeniam patrili zdokonalené navigačné systémy a príprava na integráciu protilodných rakiet Harpoon. Najvýznamnejším modernizačným prvkom bol systém ASR-3, ktorý využíva desať antén na zistenie presného smeru, odkiaľ prichádza signál sonarovej bóje. To umožnilo, že lietadlo pri vyhľadávaní ponorky nemuselo byť presne nad bójou.

P-3C-II½ upraviť

Americké a japonské námorníctvo získalo prvý stroj v tejto verzii v apríli 1981, Holandsko v novembri toho istého roku. Lietadlá P-3C-II½ boli vybavené novým navigačným systémom Litton LTN-72 a integrovaným akustickým komunikačným systémom (IACS - pre komunikáciu s priateľskými ponorkami). Drobné zlepšenia sa dotkli aj inerciálneho navigačného systému a Dopplerovského navigačného systému, ako aj komunikačných systémov v pásme VHF.

P-3C-III upraviť

Prvé lietadlo vo verzii P-3C-III dodal Lockheed v máji 1984. Pokročilý počítačový systém IBM Proteus zvýšil možnosti systému DIFAR trojnásobne. Zavedenie tohto systému bolo najväčším zlepšením, pretože umožňovalo oveľa rýchlejšie spracovanie akustických údajov.[1]

CP-140 Aurora upraviť

V roku 1980 začal Lockheed dodávať Kanade lietadlá CP-140 Aurora, čo bol v podstate derivát P-3C Orion, špeciálne upravený pre Kráľovské kanadské vzdušné sily. Tieto stroje nahradili zastarané lietadlá CP-107 Argus. Výroba CP-140 Aurora bola zastavená v roku 1991 a Kanada získala celkovo 18 lietadiel tohto typu. Táto verzia sa od P-3C odlišovala protiponorkovým senzorovým vybavením z lietadiel S-3A Viking.

V roku 1999 spustila kanadská vláda projekt AIMP (Aurora Incremental Modernization Project), ktorého cieľom je zmodernizovať 14 lietadiel CP-140 Aurora. Tento modernizačný projekt sa realizuje v štyroch blokoch, pričom zahŕňa integráciu a inštaláciu nových misijných systémov a senzorov:

  • Blok I - zrealizovaný (plná operačná spôsobilosť bola dosiahnutá v decembri 2005). V rámci neho bol nahradený starý rádiový systém ako aj niekoľko ďalších zastaraných systémov s cieľom poskytnúť základ pre nasledujúce vylepšenia.
  • Blok II - zrealizovaný (plná operačná spôsobilosť bola dosiahnutá v marci 2012). V rámci neho boli nahradené zastarané navigačné a komunikačné systémy.
  • Blok III - implementuje sa (plná operačná spôsobilosť by mala byť dosiahnutá v apríli 2019). V rámci neho sa nahrádza misijný počítač a senzory (radar, elektro-optické/infra-červené senzory, ESM a akustický detekčný systém).
  • Blok IV - implementuje sa (plná operačná spôsobilosť by mala byť dosiahnutá v júni 2020). V rámci neho sa nahrádza satelitný komunikačný systém, systém dátového spojenia Link 16 a systém vlastnej ochrany.[2]

P-3K2 upraviť

V roku 1966 bolo Novému Zélandu dodaných päť lietadiel P-3B Orion (NZ4201 - NZ4205). V roku 1985 bolo zakúpené šieste P-3B (NZ4206), ktoré bolo vyradené z austrálskeho letectva. Všetkých šesť Orionov bolo v 80. rokoch zmodernizovaných v rámci projektu RIGEL a tieto lietadlá dostali nové označenie P-3K. K hlavným vylepšeniam patril modernejší radar (APS-134), infračervený senzor, digitálna výpočtová zbernica ako aj elektronický zobrazovací a informačný riadiaci systém.

Následne boli lietadlám v rámci projektu KESTRAL vymenené krídla, čím sa predĺžila ich životnosť.[3]

V roku 2005 bol spustený ďalší program modernizácie avioniky, pričom prvé takto vylepšené lietadlo bolo zaradené do služby v máji 2011. Do úrovne P-3K2 bolo nakoniec zmodernizovaných všetkých 6 novozélandských lietadiel. Všetky stroje získali nové navigačné, misijné a komunikačné systémy. Lietadlá dostali taktiež úplne nové senzory a sklený kokpit.[4]

Používatelia upraviť

Súčasní používatelia upraviť

 
Orion pakistanského námorného letectva
 
P-3C amerického námorníctva

  Argentína

  Austrália

  Brazília

  Čile

  Grécko

  • Grécke vzdušné sily - k decembru 2018 disponovali 6 lietadlami P-3B, ktoré však nie sú v prevádzkyschopnom stave.

  Irán

  Japonsko

  Kanada

  Kórejská republika

  Nemecko

  Nórsko

  Nový Zéland

  Pakistan

  Portugalsko

  Španielsko

  Taiwan

  Thajsko

  USA

Bývalí používatelia upraviť

  Holandsko

Špecifikácie (P-3C)[6] upraviť

Technické údaje upraviť

  • Posádka: 11 (traja piloti, dvaja dôstojníci, dvaja inžinieri, traja operátori senzorov a jeden palubný technik)
  • Rozpätie krídel: 30,38 m
  • Dĺžka: 35,57 m
  • Výška: 10,27 m
  • Maximálna vzletová hmotnosť: (63 394 kg
  • Pohonná jednotka: 4 × turbovrtuľový motor Allison T-56-A-14
    • Výkon pohonnej jednotky: 4× 4 600 k

Výkony upraviť

  • Maximálna rýchlosť: 761 km/h
  • Cestovná rýchlosť: 607 km/h
  • Dolet: 4 407 km
  • Akčný rádius: 2 492 km a 3-hodinovým hliadkovaním vo výške 457 m
  • Dostup: 8 626 m

Výzbroj upraviť

  • bombovnica a 10 externých závesníkov s celkovou nosnosťou 9 100 kg
    • Riadené strely vzduch-zem:
      • 6x AGM-84 Harpoon
      • 4x AGM-84K SLAM-ER
      • 4x AGM-65F Maverick
    • Bomby:
      • konvenčné hlbinné bomby
      • 10× kazetové MK20 Rockeye[7]
      • 18× MK82/MK83/MK84[8]
    • Torpéda:
      • 8x Mk46
      • 6x Mk50
      • 7x Mk54
    • Námorné míny:
      • Mk 25
      • Mk 39
      • Mk 55
      • 7× Mk 56
      • Mk 60 CAPTOR
      • 6× Mk 65
      • 18× Mk 62
      • 11×Mk 63 Quickstrike[9]
    • Sonarové bóje

Referencie upraviť

  1. ↑ a b History of the Lockheed Martin P-3 Orion [online]. . Dostupné online.
  2. ↑ CP-140 Aurora fleet modernization and life extension [online]. . Dostupné online.
  3. ↑ P-3K2 Orion [online]. . Dostupné online.
  4. ↑ Lockheed P-3K2 Orion [online]. . Dostupné online.
  5. ↑ World Air Forces 2019 [online]. . Dostupné online.
  6. ↑ P-3C Orion and EP-3 Aries [online]. . Dostupné online.
  7. ↑ $74.8M to Modify P-3C Wings, Add Land Attack Upgrades [online]. . Dostupné online.
  8. ↑ P-3C ORION CUP + [online]. . Dostupné online.
  9. ↑ Mines [online]. . Dostupné online.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Lockheed_P-3_Orion&oldid=7075436“