Gregory Peck: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
štylistika
Vegetator (diskusia | príspevky)
d d
Riadok 22:
Pre film ho objavil scenárista a producent [[Casey Robinson]], ktorý mu zveril v roku [[1944]] hlavnú úlohu veliteľa ruských partizánov Vladimíra vo vojnovej dráme [[Dni slávy]] (Days of Glory) režiséra [[Jacques Tourneur|Jacquesa Tourneura]]. Ešte výraznejšie na seba upozornil hned nasledujúcou úlohou katolíckeho misionára Francisa Chisholma vo filme [[Kľúče od kráľovstva (film)|Kľúče od kráľovstva]] (1944) natočeného podľa rovnomenného románu [[A.J.Cronin]]a. Za túto úlohu bol v roku [[1946]] prvýkrát nominovaný na [[Oscar]]a.
 
Štart jeho filmovej kariéry bol naozaj strmý. Vďaka svojmu príjemnému a dôveryhodnému zovňajšku, vysokej, štíhlej postave a ušľachtilej tvári, sa v Hollywoode presadil koncom štyridsiatych rokov ako ideálny predstaviteľ džentlmenských nositeľov práva. Zrodila sesa hviezda, herec, ktorý dokázal diváka strhnúť svojou charizmou. Uvedomovali si to aj poprední filmoví tvorcovia tej doby, vrátane [[Alfred Hitchcock|Alfreda Hitchcocka]], ktorý mu zveril v roku 1945 hlavnú úlohu vo svojom thrilleri [[Rozdvojená duša]] a neskôr aj vo filme [[Prípad Paradineová]] (The Paradine Case) (1947). V roku [[1947]] bol Peck opäť nominovaný na Oscara za hlavnú úlohu v dráme [[Batoľa]] (The Yearling). Tretej oscarovej nominácie za sebou sa dočkal nasledujúcínasledujúci rok, vďaka dráme [[Elia Kazan|Eliu Kazana]] [[Džentlmenská dohoda]] (Gentleman's Agreement). Ďalšiu nomináciu na Oscara získal v roku [[1950]] za vojnový film [[Dvanásta hodina]] (Twelve O´Clock High).
 
Gregory Peck sesa stal rýchlo uznávanou hereckou hviezdou a v päťdesiatych rokoch natočil množstvo zaujímavých filmov. Najslávnejším z nich bola pôvabná romantická komédia [[Prázdniny v Ríme]], kde sa zišiel so začínajúcou [[Audrey Hepburn]]. Neskôr si zahral v ďalšej úspešnej komédii [[Miliónová bankovka]] (The Million Pound Note), presvedčivo stvárnil kapitána Achaba v klasickej filmovej adaptácii románu [[Biela veľryba]] a podobne exceloval aj v klasickom westerne [[William Wyler|Williama Wylera]] [[Veľká zem]].
 
Vrcholom jeho kariéry však boli šesťdesiate roky, kteréktoré mu priniesli úlohy vo vynikajúcich filmoch, kde mohol uplatniť svoje herecké umenie i charizmu, kvôli čomu ho diváci tak obdivovali. Patrí medzi ne vojnový film [[Delá z Navarone]], thriller [[Mys hrôzy (1962)|Mys hrôzy]], western [[Ako bol dobitý Západ]] (How the West Was Won) a predovšetkým výborná dráma režiséra [[Roberta Mulligana]] [[Ako zabiť vtáčika]]. Úloha právnika Atticusa Fincha, obhajujúceho černocha obvineného z vraždy na americkom juhu päťdesiatych rokov, mu konečne v roku [[1963]] priniesla vytúženého a zaslúženého Oscara. Postavu Atticusa Fincha v roku [[2003]] vyhlásili za najväčšieho kladného hrdinu v histórii kinematografie.
 
Hoci v sedemdesiatych rokoch už nenatočil príliš veľa filmov, v roku [[1976]] zaujal publikum jednou zo svojich najslávnejších úloh vo vynikajúcom horore [[Prichádza satan!]]. Po filmoch [[Generál MacArthur]], [[Chlapci z Brazílie]] režiséra [[Franklin J. Schaffner|Franklina J. Schaffnera]], kde si zahral pre neho netypickú úlohu záporného hrdinu, lekára Josefa Mengeleho, osvienčimského masového vraha na úteku v Latinskej Amerike, a [[Morskí vlci]] sa Gregory Peck z filmového plátna pomaly stiahol.
Riadok 38:
== Súkromie ==
[[Súbor:Gregory..jpg|náhľad|Gregogy Peck, Cannes 2000]]
Navždy zostane jednou z najväčších hviezd strieborného plátna, hercom, ktorý sa i v svojom súkromnom živote choval ako pravý gentleman a ktorý sa obišiel bez škandálov. V roku [[1942]] sesa prvýkrát oženil s divadelnou kostymérkou a kaderníčkou Gretou Konenovou. Mal s ňou troch synov (Jonathan, Stephen, Carey). Po rozvode v roku [[1954]] sa nasledujúci rok znovu oženil s francúzskou novinárkou [[Veronique Passani]], s ktorou mal ďalšie dve deti (Anthony, Cecilia). V civilnom živote bol veľmi aktívny. Pôsobil ako predseda Spoločnosti pre výskum rakoviny. V roku [[1964]] sa stal členom Národnej nadácie pre umenie, v rokoch 1967-70 pôsobil ako prezident americkej [[Akadémia filmových umení a vied|Akadémie filmových umení a vied]], ktorá udeľuje Oscary a v roku [[1967]] stál pri zrode Amerického filmového inštitútu. Demokratická strana mu dvakrát ponúkla kandidatúru do Senátu, čo vždy odmietol s odôvodnením, že nechce využívať svoju popularitu na politické ciele.
 
Svoje spomienky a skúsenosti zhrnul v roku [[1978]] v autobiografickej knihe [[Hercov život]](An Actor's Life). O jeho živote a práci natočila režisérka [[Barbara Koppler]] v roku [[1999]] celovečerný dokumetdokument [[Rozhovor s Gregory Peckom]] (A Conversation with Gregory Peck).
 
Gregory Peck zomrel vo veku 87 rokov doma v [[Los Angeles]]. V rozhovore niekoľko rokov pre smrťou povedal, že v spomienkach ľudí chce zostať ako dobrý človek, otec a rozprávač.