Sliezske vojny: Rozdiel medzi revíziami

[[15. november|15. novembra]] [[1740]] vystúpil [[Prusko|pruský]] panovník [[Fridrich II. Veľký|Fridrich II.]] s požiadavkou, aby mu [[Rakúsko]] prenechali celé [[Sliezsko]] výmenou za dva milióny zlatých, záruku rakúskych dŕžav a za podporu pri menovaní manžela Márie Terézie za cisára. Fridrich II. čakal na odpoveď presne jeden mesiac a jeden deň a [[16. december|16. decembra]] [[1740]], vzhľadom k tomu, že nedostal odpoveď, obsadili pruské vojská postupne celé SliezkoSliezsko. Armáda [[Fridrich II. Veľký|Fridricha II.]] bola vtedy najmodernejšie vybavená a riadená armáda v Európe, naopak rakúske oddiely boli oslabené nedávno skončenými vojnami s [[Osmanská ríša|Turkami]] a ich organizácia nebola veľmi dobrá.

Mária Terézia odpovedal útokom - vyslala približne 16 000 rakúskych vojakov, no pruských vojakov bolo dvakrát viac. Habsburské jednotky rýchlo ustúpili do [[Čechy|Čiech]] a na [[Morava (región)|Moravu]] a pruské víťazstvo bylobolo zavŕšené [[10. apríla]] [[1741]] v [[Bitka pri Molviciach|bitke pri Molviciach]] (obci v dolnom Sliezsku v Poľsku, ''poľ. Małujowice'', ''nem. Mollwitz''). Rakúske vojsko bolo porazené a Mária Terézia tak prehrala svoju prvú bitku. V tom čase bolo jediným spojencom Rakúska [[Anglicko]], no to podporovalo Máriu Teréziu najmä finančne, ale Rakúsko potrebovalo skôr vojenskú podporu. Neúspech jej vojska v bitke pri Molviciach sa stal motívácioumotiváciou pre ďalšie nepriateľkénepriateľské štáty - [[Francúzsko]], [[Španielsko]], [[Bavorsko]] a [[Sasko]], ktoré sa spojili s [[Prusko]]m. Ich hlavným cieľom bolo urobiť z Rakúska slabý štát, vďaka čomu by mohli získať mnohé jeho územia.

Hrozba narušenia mocenskej rovnováhy v Európe rozpadom podunajského súštátia viedla už vo feburárifebruári [[1741]] ku vzniku protipruskej koalície v [[Drážďany|Drážďanoch]]. Jej členmi sa stali [[Spojené kráľovstvo|Veľká Británia]], [[Rusko]], [[Nizozemsko]] a [[Sasko]], ktoré však koalíciu čoskoro opustilo. K spojencom [[Prusko|Pruska]] patrili tri [[Bourbonovci|bourbonovské]] kráľovstvá [[Francúzsko]], [[Španielsko]] a [[Neapolsko]], ďalej [[Švédsko]] a [[Kolín nad Rýnom|kolínsky]] [[kurfirst]].

V júni [[1741]] odcestovala Mária Terézia do Prešporka, vtedajšej [[Bratislava|Bratislavy]], aby zistila, aký má [[Uhorsko]] názor na pragmatickú sankciu, keďže vďaka tomuto dokumentu vládla aj Uhorsku. Tiež sa zaujímala aj o ich podporu. Uhorsko uznalo pragmatickú sankciu a rozhodlo sa podporiť Rakúsko aj vojensky. No žiadalo väčšiu samostatnosť. Mária Terézia potvrdila pred uhorským ríšskym snemom všetky predošlé privilégia, oslobodila šľachtu od daní a potvrdila, čo sľúbil Karol VI. - ak zomrú všetci potomkovia [[Karol VI. Habsburský|Karola VI]]., [[Jozef I. Habsburský|Jozefa I.]] a [[Leopold I. (SRR)|Leopolda I.]], tak si Uhorsko bude môcť zvoliť vlastného kráľa. Pravdepodobnosť, že by vymreli všetci títo nasledovníci však bola veľmi malá, pretože Mária Terézia mala už v tom čase dediča trónu, budúceho [[Jozef II. Habsburský|Jozefa II.]], a ďalšie tri dcéry. Následne sa Mária Terézia stala uhorskou kráľovnou a dňa [[25. jún]]a [[1741]] bola v [[Bratislava|Bratislave]] korunovaná. Vďaka tomu si v Uhorsku získala veľa priaznivcov. Na jeseň roku [[1742]] získala prvú časť sľúbenej uhorskej vojenskej podpory a jej armáda sa tak zvätšilazväčšila na približne 30 000 vojakov. Bolo to po prvýkrát, kedy Uhorsko povolalo svoje vojsko na obranu celej Rakúskej ríše, nielen na obranu uhorskej časti.

[[15. august]]a [[1741]] prekročila [[Rýn]] a vpadla do [[Horné Rakúsko|Horného Rakúska]] a potom aj do [[Čechy|Čiech]] spojená [[bavorsko]]-[[Francúzsko|francúzska]] armáda. Zámienkou bola pomoc bavorskému [[kurfirst]]ovi [[Karol VII. Albrecht|Karolovi Albrechtovi]]. A o mesiac neskôr, [[15. september|15. septembra]] [[1741]], dobyli [[Linec]], kde si nechal Karol Albrecht odprisahať vernosť. Mária Terézia musela uzavrieť s Pruskom dohodu, že sa Prusko nespojí s Karolom Albrechtom a nezaútočí, výmenou za SliezkoSliezsko, ktorého sa vzdala až po Kladskú Nisu. Táto zmluva bola podpísaná v Klein-Schenellendorfu.

Svoje víťazstvo si poistil prímerím vo [[Vroclav|Vroclavi]] uzavretom [[11. jún]]a [[1742]] a [[Berlínska mierová zmluva (1742)|berlínskou mierovou zmluvou]] z [[28. júla]] [[1742]]. [[Mária Terézia]] bola nútená pristúpiť na nevýhodný mier, ktorým strácala [[Kłodzko]] a takmer celé [[Sliezsko]], pretože nutne potrebovala uvoľnenie svojich armád propre boje s ostatnými členmi koalície na [[Bavorsko|bavorskom]] a [[Taliansko|talianskom]] fronte. Fridrich II. požadoval aj územie dnešného [[Královohradecký kraj|Královohradeckého kraja]], no to mu odmietla Mária Terézia prepustiť. Rakúsku po tejto dohode zostalo z bývalého SliezkaSliezska len [[Tešínsko]], [[Opava (Sliezsko)|Opava]] a [[Krnov]]. Vďaka '''berlínskemu mieru''' sa mohli vojenské jednotky, ktoré boli pôvodne vyčlenené na obranu proti Prusku, sústrediť na dobytie [[Česko|Česka]], kde sa medzitým rozmohla francúzska šľachta. Väčšina českej šľachty bola proti [[Karol VII. Albrecht|Karolovi Albrechtovi]] a mnohí z nich začali verejne odporovať. [[26. december|26. decembra]] [[1742]] bolo české územie dobyté späť pod rakúsku korunu. Krutovláda Karola Albrechta bola ukončená.

Prímerie s [[Prusko|Pruskom]] umožnilo [[Habsburgovci|habsburským]] armádam s prestávkami viac než dvojročnú okupáciu [[Bavorsko|Bavorska]], rodovej dŕžavy rímskéhorímskeho cisára [[Karol VII. Albrecht|Karla VII]]. Ten iróniou osudu umiera práve [[20. januára]] [[1745]], kedy jeho jednotky opäť vstupujú do [[Mníchov]]a. Vdova [[Mária Amália Habsburská|Mária Amália]], dcéra [[Jozef I. Habsburský|Jozefa I.,]] potom so svojou sesternicou [[Mária Terézia|Máriou Teréziou]] uzavrela mier a jej syn a následník [[Maximilián III. Jozef]] sa vzdal nároku na cisársku korunu. Novým rímskym panovníkom sa stal manžel [[Mária Terézia|Márie Terézie]] [[František I. (SRR)|František I. Štefan Lotrinský]].

Kvôli týmto prehratým bitkám a kvôli strachu z útoku na Čechy podpísala Mária Terézia ďalší, v poradí už tretí, mier s Fridrichom II.. [[25. decembra]] [[1745]] bol uzatvorený [[Drážďanský mier]], v ktorom sa definitívne zriekla SliezkaSliezska. Naopak, Fridrich II. prisľúbil, že uzná Františka Lotrinského za rímskonemeckého cisára.

V snahe získať späť [[Sliezsko]] si [[Mária Terézia]] uvedomovala, že Prusko je možné poraziť, len v spolupráci s inou, vojensky silnou krajinou. Tou malo byť [[Francúzsko]]. [[Anglicko]] neprichádzalo do úvahy, pretože donútilo podpísať Máriu Teréziu pre ňu nevýhodnú mierovú zmluvu, v ktorej sa Rakúsko definítvnedefinitívne vzdávalo Sliezska. Francúzsko bolo vhodným spojencom, pretože ak by sa spojenectvo uskutočnilo, Prusko by stratilo silného spojenca.

[[Súbor:Elizabeth empress.jpg|left|thumb|180px|Ruská cárovná [[Alžbeta I. (Rusko)|Alžbeta I.]], spojenkyňaspojenec Márie Terézie a oponentkaoponent Fridricha II.]]

Hneď nazačiatkuna začiatku tejto vojny sa k Rakúsku a Francúzsku pripojilo Rusko, v ktorom vládla cárovná [[Alžbeta I. (Rusko)|Alžbeta]], ktorá dúfala, že získa [[Východné Prusko]]. K tejto alilanciialiancii sa pripojilo aj [[Švédsko]], ktoré si robilo nároky na [[Pomoransko]] a na finančnú pomoc [[Francúzsko|Francúzska]] za to, že poskytlo 20 000 vojakov. V tomto obdovíobdobí mala [[Mária Terézia]] na svojej strane, vrátane vojakov jej spojencov, približne 382 000 vojakov. Prusko malo asi 180 000 vojakov, ale jeho výhoda vyplývala z toho, že malo lepšie vycvičenú armádu, ktorú viedol sám [[Fridrich II. Veľký|Fridrich II.]]. Rakúske jednotky navyše trpeli nedostatkom zbraní.