Obdobie Asuka: Rozdiel medzi revíziami

{{Dejiny Japonska}}

 

Japonsko vyšlo z obdobia Kofun, ako krajina, ktorá navonok pôsobila ako jednotný štátny celok, ale v skutočnosti bola zmietaná bojmi jednotlivých mocných rodov o nadvládu a vplyv v krajine. Autorita cisára v tomto období bola veľmi slabá a jeho pozícia krehká a skutočnú moc v krajine mali predstavitelia mocných rodov združených okolo cisárskeho dvora, ktorý bojovali o rozhodujúci vplv v krajine.

Jedným z najmocnejších rodov bol Saga, ktorý mal takú veľkú moc, že dokonca dosadzoval a odvolával niektorých cisárov. V priebehu 6. Storočia do Japonska preniká budhizmus a nadväzujú sa obchodné a diplomatické kontakty s [[Čína|Čínou]] a [[Kórea|Kóreou]], prostredníctvom ktorých preniká do Japonska aj čínske filozofické a politické myslenie predovšetkým Konfucianizmu. Základnou politickou myšlienkou konfucianizmu je idea, že hierarchicky usporiadaná spoločnosť, s presne vymedzenou deľbou moci, rozdelením vplyvu jednotlivca a s dominantným postavením panovníka vo všetkých sférach života krajiny, je najlepšou formou vlády. V druhej polovici 6. Storočia vznikol v Číne po chaotickom období vlád severných a južných dynastií v [[dynastia Suej|dynastia Suej]], ktorá je čoskoro nahradená oveľa úspešnejšou a dlhšie trvajúcou [[dynastia Tchang|dynastiou Tchang]]. V oboch prípadoch týchto krajín bola štátna moc koncentrovaná v rukách cisára a jeho dvorného aparátu. Japonsko, naproti tomu vystupovalo pri vtedajšom porovnaní s Čínou ako krajina bez silného centrálneho vedenia, zmysluplnej administratívnej štruktúry a barbarskými zvykmi. V priebehu 6. storočia sa vytvorila pri panovníckom dvore v krajine aktívna konfucianizmom ovplyvnená a reformne zmýšľajúca skupina šlachticov, ktorá chcela zreformovať fungovanie krajiny, podľa čínskeho vzoru. Snaha o reformu získala veľké povzbudenie po nástupe cisára Šótoku.

Nový panovník spolu s podporou reformne zmýšľajúcej šľachty plánoval vytvoriť novú koncepciu najvyššej štátnej autority, ktorej sa musel každý bezvýhradne podriadiť. Zosobnením tejto autority mal byť cisár. V tomto duchu boli formulované základné myšlienkové princípy štátu, v podobe cisárskeho ediktu známeho ako '''Charta sedemnástich článkoch''' (Džúšíčidó Kempó), ktorého znenie sa nachádza aj v japonskej kronike '''Nihon šoki'''. Za autora dokumentu sa tradične považuje sám Šótoku, pravdepodobnejšie je, ale autorom spoločný kolektív cisárových najbližších spolupracovníkov.

Hlavnou ideovou inšpiráciou autorov Charty sedemnástich článkov bola filozofia Konfucianizmu. Konfucianizmus chápe ľudskú spoločnosť, ako spoločnosť, v ktorej každý plní určitú spoločenskú úlohu a základným vzťahom v spoločnosti je vzťah medzi nositeľom autority - nadriadeným a človekom, ktorý sa musí autorite bezpodmienečne podrobiť - podriadeným, ale pri mnohotvárnosti jednania prítomnom v každodenných spoločenských vzťahoch sa tento vzťah aplikoval aj na vzťahy medzi otcom a synom, manželom a manželkou, starším a mladším atd..

Konfuciánske chápanie vzťahu panovníka poddaného je prítomne v celom spise Charta sedemnástich článkov s jasným zámerom podporiť autority panovníka. Konečným cieľom, podľa názoru reformátorov , preto bol štát s byrokratickou správou, riadený z centra , úplne odlišný od Japonska v období Kofun.

Zámery obsiahnuté v Charte sedemnástich článkov mali byť úplne zrealizované vydaním nového cisárskeho ediktu pod názvom '''Taika (veľká reforma)''' v roku 645. V rámci tejto reformy boli vykonané súpisy všetkej poľnohospodárskej pôdy v krajine. Do všetkých častí ríše boli vyslaný vládny úradníci, aby preskúmali oprávnenosť pozemkových nárokov miestnej šlachty a kmeňových náčelníkov a v každej oblasti založili skladiská, v ktorých museli byť uložené všetky zbrane vlastnené obyvateľmi na konkrétnom území. Svoje zbrane si smeli ponechať iba obyvatelia pohraničnej oblasti s ľudom Emiši na severe krajiny.

Ďalším cisárskym nariadením sa zrušilo súkromné vlastníctvo pôdy a všetka pôda v krajine prešla do osobného vlastníctva panovníka, bývalým vlastníkom pôdy boli pridelené léna, ktoré mali právo užívať, ale nie vlastniť. Trvalo však až vyše 50 rokov kým sa systém absolútneho vlastníctva pôdy cisárom ujal a všetka pôda prešla do osobného vlastníctva panovníka, predovšetkým vo vzdialených provinciách sa to presadzovalo pomaly.

Podľa čínskeho modelu vznikla skupina cisárovi oddaných úradníkov, vzdelaných v konfuciánskej filozofii a politickej teórii.

Za vlády cisára Temmu bolo nariadenie o zrušení súkromného vlastníctva opätovne potvrdené a cisárstvo začalo vôbec po prvý raz v japonských dejinách budovať svoje trvalé hlavné sídlo, na rovine fudžiwara v oblasti Asuka, ktoré však zostala hlavným mestom iba nasledujúcich 20 rokov.

Za cisára Temmu bola transformácia Japonska na moderný štát dokočená. Celé storočie trvajúci zápas o novú podobu štátu dospel k úspešnému záveru. V tomto období boli všetky predchádzajúce vládne nariadenia a články zhrnuté do ucelenej podoby v '''kódexe Taiho (Taihó Ricurjó)''' zostavenom roku 701 na príkaz cisára Mommua.

Kódex obsahoval ustanovenia o zložení a fungovaní štátnych orgánov, organizácii miestnej správy, zásady prideľovania pôdy, nariadenie o odmenách úradníctva a sú preto veľmi cenným prameňom pre spoznávanie spoločenských a spoločensko - ekonomických pomerov v tomto historickom období.

Obdobie Akusa je vzhľadom k neskoršiemu vývinu japonskej štátnosti a národa jedno z najdôležitejších období, ktoré položilo základ štátnej správy a vládnutia, ktoré v základoch pretrvali až do reforiem Meidži v roku 1868.

 

* [[Provincia (Japonsko)]]

 

 

[[Kategória:Dejiny Japonska]]