Michail Jurievič Lermontov: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d →Externé odkazy: kategórie osobnosti s ulicami |
d pravopis |
||
Riadok 37:
Démon je Lermontovova najznámejšia [[poéma]]. Prvýkrát vyšla tlačou v rokoch [[1856]] - [[1858]]. Pracoval na nej v podstate celý život, vzniklo osem rukopisných redakcií poémy.
Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola [[apokryf]]nej [[legenda|legendy]] o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od [[John Milton|Miltonovho]] Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom [[George Gordon Byron|Byronovho]] Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na [[Kaukaz]]e. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svadbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel.
Démon - vyhnanec z raja blúdi snežnými útesmi Kaukazu. Stále rozosievanie zla ho omrzelo. Pri prelete nad rozkvitnutou krajinou v Gruzínsku zbadal krásnu kňažnú Tamaru, Gundalovu dcéru, ktorá sa chystá na svadbu. Démon zapríčiní smrť Tamarinho ženícha a usiluje sa roznietiť v jej duši ľúbostný cit. Tamaru prenasleduje prízrak démonovho vyznania, odchádza do kláštora. Asketický život v horskom kláštore však nepotlačí jej
Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojmu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť.
Smrťou je však Tamarina duša vykúpená, dostáva sa do raja, zatiaľ čo démon zostáva sám bez lásky. Záverečným obrazom rozpadnutého hradu na útesoch Kazbeku poéma končí.
Riadok 73:
== Vadim ==
Otázka odplaty, ktorá sa zvráti vo svoj protiklad, sa
Hrbáč Vadim, ktorý bol už v detstve spolu so svojou anjelsky krásnou sestrou Oľgou susedom okradnutý o všetko a teraz sa z túžby po pomste pridáva k vzbúrencom, predstavuje len jednu stránku básnikovho [[román]]ového [[torzo|torza]]. Druhá, podstatnejšia, spočíva jednak v kritickom odhalení Vadimovho prílišného [[subjektivizmus|subjektivizmu]] (a z toho plynúcu neschopnosť splynúť s revoltujúcim davom) a v autorovom chápavom vzťahu k ozbrojenej ľudovej vzbure ako reakcii na [[feudalizmus|feudálny]] tlak.
| |||