Verzia z 11:29, 12. február 2017 upraviť Peko (diskusia \| príspevky) 44 593 editací d →‎Kritika uhlíkovej metódy C14: posun chýbajúcej citácie ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 11:32, 8. september 2018 upraviť vrátiť HPPA (diskusia \| príspevky) 4 290 editací dBez shrnutí editace Značka: vizuálny editor Ďalšia úprava →
Riadok 1: '''Uhlíková metóda C14''' alebo '''rádiokarbónová metóda datovania''' je [[fyzika\|fyzikálny]] postup používaný na stanovenie veku organických zvyškov (napr. v [[archeológia\|archeológii]]). Princípom metódy je znalosť polčasu rozpadu [[izotop]]ov [[uhlík]]a <sup>12</sup>C a <sup>14</sup>C a fakt, že v živom [[organizmus\|organizme]] je pomer oboch izotopov konštantný, ale po smrti sa tento pomer pozvoľna mení vďaka rozpadu izotopu <sup>14</sup>C. Obsah izotopu <sup>14</sup>C sa zredukuje na 1/8 približne po 17 150 rokoch, z čoho vyplýva, že táto metóda dáva presné výsledky pri určovaní veku spätne do 50 000 – 60 000 rokov. Každých 5730 ± 40 rokov (tzv. ~~Cambridgský~~"Cambridgeský polčas rozpadu") sa polovica obsahu <sup>14</sup>C premení na <sup>12</sup>C, až po dobu ca 40 000 rokov, keď je obsah <sup>14</sup>C príliš nízky a jeho meranie komplikované.<ref>Jared Diamond; Guns Germs and Steel; 1999; ISBN 0-393-31755-2, strana 95</ref> Uhlíkovou metódou C14 bol stanovený napríklad vek [[Turínske plátno\|Turínskeho plátna]], pričom bolo dokázané, že plátno bolo vyrobené niekoľko storočí po úmrtí [[Kristus\|Krista]].<ref name='Turin Nature'>{{cite journal\|title=Radiocarbon dating of the Shroud of Turin\|journal=Nature\|date=February 1989\|first=P. E.\|last= Damon\|coauthors=D. J. Donahue, B. H. Gore, A. L. Hatheway, A. J. T. Jull, T. W. Linick, P. J. Sercel, L. J. Toolin, C. R. Bronk, E. T. Hall, R. E. M. Hedges, R. Housley, I. A. Law, C. Perry, G. Bonani, S. Trumbore, W. Woelfli, J. C. Ambers, S. G. E. Bowman, M. N. Leese, M. S. Tite\|volume=337\|issue=6208\|pages=611 – 615\|doi= 10.1038/337611a0\|url=http://www.nature.com/nature/journal/v337/n6208/abs/337611a0.html\|accessdate=2007-11-18}}</ref><ref name="shroud.com">Damon et al, Nature, Vol. 337, No. 6208, pp. 611 – 615, see http://www.shroud.com/nature.htm</ref><ref name=JJackson2008 >''A New Radiocarbon Hypothesis'' by John P. Jackson; [Turin Shroud Center of Colorado; May 5, 2008 http://www.shroud.com/pdfs/jackson.pdf]</ref> Riadok 11: <sup>14</sup>C oxiduje na oxid uhličitý a pozemské rastliny a živočíchy ho počas života prijímajú počas fotosyntézy a pri konzumácii potravy. [[James R. Arnold\|J. R. Arnold]] a [[Willard Frank Libby\|W. F. Libby]] v roku [[1949]] boli prví, kto navrhol datovať organické materiály pomocou tejto metódy. Polčas rozpadu izotopu <sup>14</sup>C je 5730 ± 40 rokov, to znamená že každých 5730 ± 40 rokov sa množstvo <sup>14</sup>C zmenší o polovicu. Po 10 polčasoch rozpadu je v látke také malé množstvo <sup>14</sup>C, že je už technicky takmer nemerateľné (1 024-krát menej). Preto je limitom použitia metódy 50 – 60 000 rokov. Pre spodnú hranicu použitia žiadne ohraničenie neexistuje. <sup>14</sup>C emituje slabú beta časticu (b) s priemernou energiou 160keV. Reakcia je nasledujúca: Riadok 28: * [[paleoekológia]] – odhad podmienok životného prostredia v dávnych dobách * [[dendrochronológia]] – stanovenie veku zvyškov stromov * [[~~paleoklimaktológia~~paleoklimatológia]] – skúmanie klímy v dávnych dobách == Korekcie pri uplatňovaní metódy C14 == Riadok 39: ==== Efekt atómovej bomby ==== V dôsledku ~~[[atómový pokus\|~~atómových]] a ~~[[termonukleárny pokus\|~~termonukleárnych pokusov]] sa v atmosfére a v oceánoch umelo zvýšilo množstvo izotopu <sup>14</sup>C. Najväčšie hodnoty umelého <sup>14</sup>C boli na severnej pologuli dosiahnuté v roku [[1963]] na južnej pologuli v roku [[1965]].{{chýba citácia}} Tieto vplyvy sa pri datovaní uhlíkovou metódou C14 zohľadňujú. == Externé odkazy ==

Uhlíková metóda C14: Rozdiel medzi revíziami