Metafyzika: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Riadok 45:
Otázkou sa teda stáva: „Je potrebná akási ďalšia (kresťanská) teológia, keď metafyzika rozumom skúma absolútne metafyzično a tým nadobúda sama teologický rozmer?“ K tejto otázke sa dostáva [[Tomáš Akvinský]] na začiatku ''Teologickej sumy'', keď obhajuje relevanciu [[kresťanstvo|kresťanskej]] [[teológia|teológie]] (alebo v jeho slovníku – tzv. posvätnej náuky).
V prospech dostatočnosti [[prirodzená teológia|prirodzenej teológie]] resp. metafyziky (u Aristotela ''sophía'') hovorí učenie, že ona sama je v kontexte aristotelizmu vrchol ľudského poznania a dokonca i samotná blaženosť v kresťanskom zmysle znamená rozumové nazeranie [[Boh]]a. Preto sa rozumovo budovaná metafyzika dá chápať ako postačujúca veda aj pre kresťana. Tomáš však argumentuje, že nie každý človek má prirodzenú vlohu alebo čas pre venovanie sa filozofii, aby sám svojím rozumom dospel k poznaniu božstva, hoci nevylučuje, že aj to je možné (na základe stvorenstva). Takto sa podľa Tomáša Boh rozhodol zjaviť tzv. nadprirodzenú alebo zjavenú posvätnú náuku, ktorá by tento problém nielenže riešila, ale by aj poskytla exkluzívnejšie informácie o metafyzične, na ktoré rozum sám prísť nemôže, keďže ho presahujú. Týmto zjavením je kresťanská [[Biblia]] a u Tomáša aj kresťanská ([[Katolícka cirkev|katolícka]]) Tradícia.
Vytýčený rozdiel medzi metafyzikou s teologickým rozmerom (u Aristotela ''sophía'') a kresťanskou teológiou sa teda rysuje práve v kontexte zdroja ich informácií. Metafyzika sa buduje len [[rozum]]om, z čoho vznikajú tzv. pravdy z rozumu, zatiaľ čo kresťanská teológia sa inšpiruje aj kresťanským zjavením, z čoho pochádzajú tzv. pravdy z viery. Toto rozlíšenie je totožné s rozlíšením filozofickej (prirodzenej) teológie a kresťanskej teológie. Metafyzika teda vylučuje všetky výpovede, ktoré nepochádzajú z číreho rozumu, zatiaľ čo kresťanská filozofia si [[dogma]]tickým spôsobom stanovuje [[axióma|axiómy]] zo spomínaného zjavenia a k rozumu má vzťah, ktorý by sa dal popísať ako úsilie o elimináciu všetkej prípadnej vnútornej kontradikcie.
| |||