Pierre Teilhard de Chardin: Rozdiel medzi revíziami

Pierre Teilhard de Chardin sa narodil vo vidieckom zámku Sarcenat neďaleko Orcines v kraji Auvergne. Bol štvrtým z jedenástich detí Emmanuela Teilharda de Chardin a Berthy-Adéle, rodenej Dompierre d´Hornoy. Pierre prežil svoje detstvo v Sancerate alebo v [[Clermont-Ferrand]] a [[Murol]]. Základy vzdelania získal od domácich učiteľov a v roku [[1892]] ho poslali do jezuitského gymnázia (Colège chez les jezuites de Notre Dame de Mongré). Na tejto škole v roku [[1897]] aj zmaturoval. Už počas gymnaziálnych štúdií prejavoval mimoriadny talent pre filozofiu, ale súčasne aj nadanie pre prírodné vedy. [[20. marec|20. marca]] [[1899]] vstúpil k [[Spoločnosť Ježišova|jezuitom]] v [[Aix-en-Provence]] a [[24. august]]a roku [[1911]] bol vysvätený za [[kňaz]]a. V tých rokoch študoval filozofiu, vyučoval na jezuitskom lýceu v [[Káhira|Káhire]] a súčasne sa stále viac zaoberal štúdiom paleontológie. Teologické štúdiá dokončil v roku [[1912]] v [[Anglicko|Anglicku]]. V tom istom roku sa stretol v [[Paríž]]i s významným paleontológom profesorom Marcellinom Boulom, čo určilo jeho ďalšiu vedeckú orientáciu. Až do roku [[1915]], keď v rámci mobilizácie narukoval, sa zaoberal výlučne štúdiom prírodných vied. [[Prvá svetová vojna|Prvú svetovú vojnu]] prežil na rôznych frontoch, dostalo sa mu viacero vyznamenaní, medzi nimi i stuha rytiera [[Rad čestnej légie|Čestnej légie]].

V rokoch [[1919]]–[[1923]] intenzívne pokračoval v štúdiu na [[Sorbonna|Sorbone]] (paleontológia, zoológia, botanika, geológia) a v roku [[1922]] tu obhájil doktorskú prácu. Popri štúdiu, v rokoch [[1920]] až [[1923]], prednášal geológiu na Katolíckom inštitúte v Paríži, kde ho po dosiahnutí doktorátu (promovaný bol 22. marca 1922) prijali ako asistenta geológie. V štúdiách však neustále pokračoval v [[Muséum national d'histoire naturelle|Múzeu histórie prírody]] v Paríži. Jeho záujem sa čím ďalej tým viac sústreďoval na štúdium pôvodu človeka, v čom ho podporovali aj jeho priatelia profesor Boule a Henri Breuil z Inštitútu pre ľudskú paleontológiu. Teilhardova doktorská práca, ktorá bola zameraná na cicavce žijúce v oceáne, upútala pozornosť niekoľkých významných paleontológov a v priebehu niekoľkých rokov tak mohol nadviazať významný kontakt s odborníkmi nielen vo Francúzsku, ale aj v Belgicku, Anglicku, vo Švajčiarsku, v USA i v Číne. V tom období (v roku [[1923]]) už bolo napísané jedno z jeho hlavných diel: ''Božské prostredie'' (Le milieu Divin), ktoré však nedostalo cirkevné schválenie ([[Imprimatur (katolícka cirkev)|imprimatur]]).

V roku 1923 odcestoval Teilhard do [[Čína|Číny]], kde sa prakticky celých 23 rokov ( s prerušením tromi krátkymi pobytmi vo Francúzsku) zúčastňoval na niekoľkých vedeckých výpravách hľadajúcich stopy po [[Ľudoopice|antropoidoch]]. V tom čase získal slávu ako spoluobjaviteľ '''[[Človek pekinský|človeka čínskehopekinského]]''' (sinanthropus pekiensispekinensis) a nadviazal trvalú spoluprácu s mnohými vedeckými inštitúciami. Počas [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] ([[1938]]-[[1945]]) sa zdržiaval v [[Peking]]u. V tom čase dokončil svoje dielo: ''Ľudský fenomén'' (Le Phénomèn humain), ktoré v hlavných obrysoch vznikalo už v rokoch [[1914]]–[[1919]], ba i skôr, o čom svedčí Teilhardova korešpondencia z tých čias. Napísal aj iné vedecké spisy, medzi nimi významný spis ''Kresťanstvo a evolúcia'' (Christianisme et Evolution). Spolu s ďalším jezuitom Leroiom založil pekinský geobiologický ústav a v roku 1943 začal vydávať periodikum Geobiologica.

Pobyt vo Francúzsku v rokoch [[1946]]–[[1947|47]] bol pre Teilharda významný tým, že nadviazal priateľstvo s popredným zoológom [[Julián Huxley|Juliánom Huxleyom]] a viedol vedeckú polemiku s [[Gabriel Honoré Marcel|Gabrielom Marcelom]]. V septembri [[1947]] [[jezuiti|jezuitskí]] predstavení zakázali Teilhardovi písanie filozofických spisov. Podobný zákaz ho postihol už v roku 1933, keď mu zakázali vykonávať v Paríži akékoľvek verejné a vedecké, pedagogické a iné funkcie. V roku 1948 mu cirkevní predstavení zabránili prijať katedru, ktorú mu ponúkali na [[Collège de France]]. V roku [[1950]] bol vymenovaný za člena francúzskej [[Académie des sciences|Akadémie vied]] a v tom istom roku mu cirkevná cenzúra zakázala publikovať knihu: ''Ľudská zoologická skupina'' (Le groupe zoologique humain). Na pokyn svojich rehoľných predstavených opustil Paríž a natrvalo sa usadil v [[New York (mesto)|New Yorku]], kde potom spolupracoval s Centrom pre antropologické výskumy. V New Yorku [[10. apríla]] [[1955]], na veľkonočnú nedeľu, ktorú začal slávením svätej omše v Katedrále[[Katedrála sv.svätého Patrika (Saint-PatrickNew York)|Katedrále sv. Patrika]], na sklonku dňa - počas rozhovoru s priateľmi pri šálke čaju - náhle zomrel na srdcové zlyhanie. Pochovaný je na jezuitskom cintoríne v St. Andrew´s on Hudson, asi 160 [[km]] od mesta [[New York (mesto)|New York]]. (Cintorín dnes patrí Americkému kuchárskemu inštitútu (Culinary Institute of America).