Náboženstvo v Byzantskej ríši: Rozdiel medzi revíziami

Cirkevné spory sa snažili riešiť miestne [[Synoda|synody]] a [[koncil]]y. Primárne postavenie mali [[Ekumenický koncil|ekumenické koncily]], na ktorých sa zúčastnili [[biskup]]i z väčšiny oblastí kresťanskej ekumény v krajine i mimo nej. Rané ekumenické koncily sa konali v dikcii cisárov, ktorí ich zvolávali a potvrdzovali ich uznesenia, čím sa ich výsledky stávali záväznými a vynútiteľnými prameňmi ríšskeho práva. Cisári alebo ich zástupcovia taktiež dohliadali na pokojný priebeh koncilov. Za prvý [[ekumenický koncil]] sa spravidla považuje [[Prvý nicejský koncil]].<ref group="pozn.">Podľa niektorých názorov možno za prvý všeobecný koncil označiť aj tzv. [[apoštolský snemkoncil]], ktorý sa uskutočnil okolo roku [[50]] v [[Jeruzalem]]e a znamenal posun v chápaní kresťanstva ako univerzálneho náboženstva prístupného aj Nežidom.</ref><ref name=DCP3>Dejiny cirkevného práva, str. 88{{--}}91</ref> Významnými zdrojmi z tohto obdobia sú cirkevní historici ako napr. [[Eusebios z Kaisareie|Eusebios z Cézarey]].<ref name=EC1/>

Kristologické spory v krajine sa vyriešiť nepodarilo. Niektorí predstavitelia [[Alexandrijská škola|alexandrijskej školy]] šli so svojou doktrínou do krajnosti a dospeli k záverom, že Boh, inkarnovaný [[Logos]], sa v Kristovi z lásky k ľudom zmiešal s podstatou človeka, a teda, že vznikla jedna podstata. Vychádzali zrejme z platónskej teórie zbožštenia človeka a hnutie si v Egypte získalo značnú podporu.{{#tag:ref|Podľa [[František Dvorník|Dvorníka]] úspech medzi prostými [[Kopti|Koptmi]] náuke mohlo zabezpečiť i to, že medzi miestnym obyvateľstvom stále prežívala túžba po blízkosti Božského, ktorú kedysi napĺňala prítomnosť pohanských božských [[Faraón|faraónovfaraón]]ov.<ref>The Ecumenical Councils, str. 25</ref></ref>|group=pozn.}} Krátko na to s obdobným (no radikálnejším) učením vystúpil aj konštantínopolský [[archimandrita]] [[Eutyches]], ktorý tiež hlásal, že po Božom vtelení sa z Kristových podstát stala len jedna podstata, a to podstata nie ľudská. Učenie dostalo názov [[monofyzitizmus]] a hoci bolo rýchlo odsúdené konštantínopolským arcibiskupom [[Flavián Carihradský|Flaviánom]], vo východných sýrsko-egyptských oblastiach získalo v upravenej (miernej) podobe výraznú podporu (sami dnes preferujú výraz [[miafyzitizmus]], pozri poznámky).

Pápežov list ''[[Lectis dilectionis tuae]]'' (známy aj ako ''[[Epistola ad Flavianum]]'') zaslaný na koncil býva zároveň považovaný za prvé pápežské rozhodnutie ''ex cathedra'' (t.j. za prvé [[Pápežská neomylnosť|neomylné rozhodnutie]]). Hoci bol pápež koncilom nazvaný jedinou viditeľnou hlavou Cirkvi (''episcopus universalis''),<ref name="DCPCH">Dejiny cirkevného práva, str. 97</ref> znamenali výsledky koncilu jeho mocenský úpadok v prospech Konštantínopola. Konštantínopolský patriarcha totižto (v neprítomnosti pápežských legátov na 16. sedení)<ref name="DCPCH" /> presadil do uznesení koncilu kánony prisudzujúce Rímu iba čestný primát medzi ostatnými patriarchátmi, čím zvýšil svoju prestíž a postavenie. Stal sa (najmä neskôr a z jeho hľadiska) rovnocenným partnerom pápežov.<ref name="DB4" /> Konštantínopolu bola navyše prisúdená jurisdikčná právomoc nad metropolitmi (exarchami) v [[Efez]]e, [[Cézarea Kapadócka|Cézarei]] a [[Hérakleia|Herakleii]], čím sa zmenilo postavenie Konštantínopola z čestného a politického na cirkevno-mocenské.

|strany=79{{--}}80 }}</ref></ref>|group=pozn.}}

Proti Fotiovi sa čoskoro po jeho nástupe na patriarchálny stolec vytvorila opozícia. Jej presné dôvody nie sú zrejmé, šlo však zrejme o politickú záležitosť. Cisár [[Michal III. (Byzantská ríša)|Michal III.]] v tom čase zamýšľal zvolať novú synodu, resp. koncil, ktorý by znovu odsúdil obrazoborectvo. O účasť cisár požiadal aj pápeža [[Mikuláš I. (pápež)|Mikuláša I.]] V tom období len nedávno zvolený pápež bol zástancom [[Pápežský primát|pápežského primátu]] a situáciu hodlal využiť v prospech pápežskej moci. Súhlasil preto s vyslaním legátov do Konštantínopola, zároveň však chcel preskúmať Fotiov nástup do pozície patriarchu, ktorý mu bol oznámený v liste. Do Konštantínopola preto vyslal v roku [[861]] vyslancov Radoalda a Zachariáša, ktorí mali akt Fotiovho nástupu preskúmať a riešenie situácie ponechať na pápežovi. V Byzancii však nemali záujem na tom, aby sa o pre nich uzatvorených vnútorných záležitostiach rozhodovalo v dlhom konaní v Ríme. Na príchod legátov reagovali zvolaním miestnej synody, na ktorej mali legáti vysloviť definitívny súd ohľadne právoplatnosti Fotiovej voľby. Legáti v domnení urovnania sporu a navýšenia prestíže Ríma súhlasili a jeho voľbu potvrdili.<ref group="pozn.">[[František Dvorník]] v knihe ''The Ecumenical Councils'' ďalej upozorňuje, že deklarácie legátov a byzantských biskupov môžu byť interpretované i ako uznanie záverov [[Serdická synoda|Serdickej synody]] (všeobecné odvolanie sa v spore k pápežovi), ktoré však inak na Východe uznávané neboli.</ref> Následne sa vrátili sa do Ríma, kde výsledky synody referovali. Pápež, ktorý dúfal v prinavrátenie stratených území pod svoju jurisdikciu výsledky ich konania odmietol schváliť. Mylne presvedčený správami gréckych mníchov, podľa ktorých sa k nemu Ignatios odvoláva, v roku [[863]] na [[Lateránska synoda|synode v Lateráne]] Fotia exkomunikoval a za patriarchu uznal [[Ignatios I.|Ignatia]]. Proti tomu cisár [[Michal III. (Byzantská ríša)|Michal III.]] v roku [[865]] protestoval, Fotios na situáciu reagoval až o dva roky neskôr po tom, čo sa dozvedel, že v Bulharsku pôsobia pápežskí misionári.<ref name=EC7/>

Za vlády [[NikeforosNikefor II. (Byzantská ríša)|Nikefora II. Fóku]], [[Ján I. (Byzantská ríša)|Jána I. Tzimiska]] a [[Bazil II.|Bazila II.]] Byzantská ríša znovuzískala početné územia na Balkáne (najmä Bulharsko) a v Ázii (Sýria, Arménia). Spolu s novým územím sa do ríše dostalo aj početné negrécke a často i neortodoxné obyvateľstvo. To sa však už tradične len s nevôľou pozeralo na centralizmus cisárskej moci a konštantínopolskej cirkvi. [[Bazil II.]] zvolil proti dobytým národom zmierlivejší prístup. Po porážke [[Prvá bulharská ríša|Prvej bulharskej ríše]] približne v roku [[1019]], nechal síce zrušiť bulharský patriarchát, no nahradil ho autokefálnym arcibiskupstvom podriadeným priamo cisárovi. Ponechal tak Bulharom aspoň časť cirkevnej samostatnosti. Na východe bola situácia odlišná, pretože [[Sýrčania]] a [[Arméni]] odmietali chalcedónske dogmy a mali vlastnú cirkevnú štruktúru. Spočiatku voči nim bola ústredná vláda pre výhodnú arménsku kolonizáciu tolerantná, za vlády [[Roman III.|Romana III.]] a [[Michal IV. (Byzantská ríša)|Michala IV.]] sa však situácia začala meniť. Miestny [[Jakobiti|jakobitský]] klér začal byť prenasledovaný a jeho patriarcha v [[Melitene]] nakoniec dokonca svoje sídlo presunul do arabských krajín.<ref name=DB16>Dějiny Byzance, str. 200, 206{{--}}207</ref> Za vlády Michala IV. sa tiež prejavil vyšší tlak voči bulharskej cirkvi do ktorej začal prenikať grécky klér. Po smrti [[Michal IV. (Byzantská ríša)|Michala IV.]] a zvrhnutí [[Michal V.|Michala V.]] sa novými vládkyňami stali cisárovné [[Zoe Porfyrogenéta|Zóé]] a [[Theodora (11. storočie)|Theodora]]. Ich vláda však pre nezhody trvala len krátko, keďže sa cisárovná Zóé po tretíkrát vydala. Jej manžel [[Konštantín IX.]] sa stal podobne ako jej predošlí manželia cisárom. Kým v minulosti bol tretí sobáš problematický, tento raz vďaka podpore patriarchu [[Alexios I. Studites|Alexia I. Studitu]] prebehol bez problémov.<ref name=DB17>Dějiny Byzance, str. 211, 214</ref>

|strany=362}}</ref> Nejde úplne o [[Kánonická miernosť|kánonickú miernosť]], ktorá existuje v Katolíckej cirkvi.</ref>|group=pozn.}} sympatizoval, no nakoniec sa stal zásadným odporcom únie. V roku [[1452]] do Konštantínopola prišlo husitské posolstvo vedené [[Konštantín Platris|Konštantínom Platrisom]], ktoré hľadalo pomoc proti Rímu. Byzancia, ktorej však hrozil skorý útok Osmanov bola zaneprázdnená svojimi problémami a posolstvo nevyvolalo silný ohlas. Predstavitelia ortodoxie, ktorí boli proti únii aspoň k Čechom poslali povzbudzujúci list.<ref name="DB23" />

|jazyk=en}}</ref> alebo na nich zakladali [[metochion]]y (podriadené kláštorné jednotky). Proti nadmernému nárastu cirkevných majetkov sa v 10. storočí zákonne snažil zakročiť cisár [[Nikefor II. (Byzantská ríša)|Nikeforos II.]], avšak po jeho smrti boli jeho zákony odvolané [[Ján I. (Byzantská ríša)|Jánom Tzimiskom]]. V 11. storočí vznikol ako inštitút tzv. [[Charistikion|charistikariát]] - podmienečné prepožičanie cirkevného majetku feudálom, ktoré však pre odpor konštantínopolského patriarchu neuspelo. K veľkým vlastníkom pôdy patrili kláštory aj neskoršom období (napr. kláštory na hore [[Athos (polostrov)|Athos]], či na ostrove [[Patmos]]). Cisári ako napr. [[Izák I.]], ktorí pôdu potrebovali, ju od kláštorov občas aj konfiškovali.<ref name=":VVKLA"/><ref>Dějiny Byzance, str. 265{{--}}266</ref> K rastu kláštorného bohatstva dopomáhali aj výnimky z platenia daní a peňažné, či vecné dary. Hoci nie je úplne dokázané, že by mnísi patrili k umeleckým remeselníkom, vlastnili obrovské množstvo [[Ikona|ikon]] a iných umeleckých diel. V ich kláštoroch našli uplatnenie početní umelci a architekti z celej ríše.<ref name=":KZDMONA">MONASTICISM. In: {{Citácia knihy