5. symfónia (Čajkovskij)
Symfónia č. 5 e-mol, Op. 64 je dielo ruského skladateľa Piotra Iľjiča Čajkovského.
Symfónia má štyri vety:
- Andante - Scherzo. Allegro con anima
- Andante cantabile, con alcuna licenza
- Valse. Allegro moderato
- Finale. Andante maestoso - Allegro vivace (Alla Breve) - Molto Meno Mosso
Zloženie orchestra: pikola, 3 flauty, 2 hoboje, 2 klarinety, 2 fagoty, 4 lesné rohy, 2 trúbky, 3 trombóny, tuba, tympany, sláčikové nástroje (1. a 2. husle, violy, violončelá, kontrabasy). Priemerná dĺžka symfónie je 46 minút.
Za desať rokov, ktoré delia Štvrtú symfóniu od Piatej, zožal Čajkovskij veľa umeleckých úspechov v celej Európe. Jeho tvorba bola čoraz známejšia a uznávanejšia. A predsa piata symfónia, ktorá dnes patrí medzi Čajkovského najreprezentatívnejšie a najpopulárnejšie skladby, nezískala si ihneď uznanie odbornej kritiky. Zato publikum ju prijalo s veľkým nadšením. Symfónia vznikla v priebehu necelých dvoch mesiacov v roku 1888 a patrí medzi tie skladby, ktoré silou emocionálneho zážitku poslucháča vždy strhnú a ohromia. Čajkovskij v nej pokračuje v type „autobiografickej symfónie“ – reprezentuje ju už štvrtá symfónia – ktorá vyjadruje rýdzo hudobnými prostriedkami skladateľove pocity a nálady. Tu ich však Čajkovskij nespresnil tak podrobne ako v štvrtej symfónii. No úryvok z listu, ktorý v tom čase napísal, môže poukázať na myšlienky a nálady, ktoré sprevádzali vznik skladby. „Sláva – aké protirečivé to slovo! Raz po nej túžim, potom ju zas nenávidím. Aká tragickosť spočíva v každej túžbe po sláve a v odpore k nej! Ako motýľ padám do ohňa a pálim si krídla...“ Zachované poznámky hovoria dokonca čosi viac: „Program prvej časti symfónie: Introdukcia. Úplné odovzdanie sa osudu, alebo, čo značí to isté, nebadaný rozsudok Prozreteľnosti. Allegro. 1. Zlorečenie, zúfalstvo, nárek, výčitky... 2. Mám sa vrhnúť do náruče viery!?!“ Teda opäť filozofický program, tentoraz utajený, ale vyplývajúci z myšlienok skladateľa „znesváreného so svetom“ o predurčení človeka, o jeho šťastí a cieľoch, o ktoré sa usiluje, o jeho boji s osudom. Neskrotná vášeň poháňa jeho fantáziu od beznádejného zúfalstva až po extázu radosti, od bezmocnej rezignácie k impulzívnym výbuchom triumfu. Taká je aj hudba piatej symfónie.
1. časti (Allegro con anima) predchádza krátke Andante, ktorého vážne ladenú tému uvádza klarinet. Tento úvod je akýmsi mottom celej symfónie, pretože spomínaná téma sa objavuje ako reminiscencia aj v druhej, na konci tretej a aj v štvrtej časti, kde sa objavuje v durovej tónine. Po niekoľkých úvodných taktoch sláčikových nástrojov intonuje klarinet s fagotom v jemnom pianissime hlavnú lyrickú tému Allegra, ktorá postupne naberá čoraz viac energie a sily, široko sa rozvíja a na konci vedie k druhej, melodickej téme a niekoľkým novým, s ňou spätým myšlienkam milého lyrického charakteru. V rozvedení nedochádza k silnejším konfliktom, pretože dramatický kulminačný bod celej skladby predstavuje jej druhá časť. Originálne sa začína repríza: po peknom stlmení na záver rozvedenia preberá fagot melódiu prvej témy, potom chvíľu hrajú iba drevené dychové nástroje. V ďalšom priebehu je formovanie reprízy totožné so stavbou expozície. Kóda – ktorá ma ako zvyčajne u Čajkovského charakter rozvedenia – sa opiera o prvú tému; po mohutnom narastaní dynamického napätia orchester postupne utícha a v tmavých inštrumentálnych farbách sa vracia vážna nálada úvodu.
2. časť je melodické Andante cantabile con alcuna licenza. Jeho krásnu, vášnivú hlavnú tému hrajú postupne: sólový lesný roh, potom violončelo a ďalej prvé husle. Preplieta sa s ňou rovnako vášnivá, no „expanzívnejšia“ druhá téma, vedúca k dramatickým zrážkam, ktorá naberá tri podoby: v hlase hoboja, v sláčikových nástrojoch a v kulminujúcom tutti orchestra. Stredný úsek ovláda nová téma (fagot a klarinet), vyjadrujúca spočiatku pokojnú, rojčivú náladu. Postupne narastá búrka a vo vrcholnom bode počuť hrozivú tému úvodu. Analogický je aj ďalší priebeh tejto časti, ktorá sa vyznačuje neobyčajným citovým napätím i prudkými konfliktami.
3. časť (Allegro moderato) je valčíkom s ľúbeznou a plynulou melodikou, prudkou strednou časťou a tajomným zakončením nadväzujúcim na úvod. Čajkovskij uviedol valčík na mieste scherza podľa menuetu, ktorý tvorí v Haydnových a Mozartových symfóniách tretí článok cyklu.
4. časť, z formového hľadiska najmenej uzavretá a trochu zneužívajúca dekoratívne orchestrálne efekty, má veľa detailov a myšlienok, ktoré sa spájajú do zaujímavého celku, „strhujúceho“ poslucháča. Začína sa už známym úvodom diela, premeneným tentoraz v mohutné, jasné Maestoso v tónine E dur. Hlavnú tému tvorí melódia ľudového ruského charakteru, vyznačujúca sa mocne akcentovaným tanečným rytmom, ktorú hrajú husle. Druhú, melodickejšiu tému intonujú drevené dychové nástroje. Ešte raz sa vracia triumfálne Maestoso, vo fascinujúcom Preste sa preplietajú nové myšlienky a celok ukončujú bravúrne orchestrálne efekty.