Annikeris z Kyrény (filozof)
Annikeris (starogr. Ἀννίκερις – Annikeris, * 4. stor. pred Kr., Kyrény – † 3. stor. pred Kr.) bol starogrécky filozof.[1]
Annikeris z líbyjskej Kyrény bol filozof hedonistickej Aristippovej školy, zvanej tiež kyrénskej filozofickej školy.[2] Základnou myšlienkou kyrénskej filozofickej školy bolo, že cieľom života je individuálne šťastie a že jedinou realitou je prítomný okamžik, takže prvoradým ľudským cieľom v živote by mala byť bezprostredná rozkoš. Bolo to ešte extrémnejšie hedonistické učenie než učenie epikurovcov.[3]
Historik Diogenes Laertios vo svojich Životopisoch slávnych filozofov uvádza: „Filozofi z Annikerovej školy majú v ostatných veciach tie isté názory ako predchádzajúci; pripúšťajú však v živote platnosť priateľstva, vďačnosti a úcty k rodičom a patriotizmu. Preto mudrc, aj keď bude znášať nepríjemnosti, nebude o nič menej blažený, aj keď sa mu dostane rozkoší iba v malej miere. Šťastie priateľa je podľa nich nie želateľné samo osebe, keďže ho blížny nemôže cítiť. Vraveli ďalej, že rozum sám osebe nie je dosť silný, aby sme mohli mať pevnú dôveru a povzniesť sa nad mienku ľudu, a že si musíme navykať odporovať našej vrodenej a zastaralej náchylnosti k zlu. Priateľa treba vyhľadávať nielen pre jeho užitočnosť, lebo keď tá prestane, neobracali by sme sa k nemu, ale aj pre sympatiu, ktorá sa časom vytvorila a ktorá spôsobuje, že sme ochotní za priateľa podstúpiť námahu. A hoci títo filozofi pokladajú rozkoš za cieľ a ťažko znášajú, ak oňu prídu, predsa z lásky k priateľovi sú ochotní znášať ťažkosti.“[4]
Strabón, starogrécky geograf z 1. stor. pred Kr., uvádza zoznam slávnych mužov Kyrény takto:„Pozoruhodnými osobnosťami Kyrény boli Aristippos, sokratovský filozof, ktorý založil kyrénejskú filozofiu (školu), a jeho dcéra menom Arété, ktorá bola pokračovateľkou tejto školy; po nej nastúpil jej syn Aristippos, ktorého volali Metrodidaktos (žiak matky) a Annikeris, o ktorom sa predpokladá, že zreformoval kyrénsku školu a zaviedol v nej smer annikerovský.“[5] Annikeris úpadok školy pripisoval hlavne Hegesiovi, proti ktorého silnému pesimizmu a egoistickému individualizmu zastával odmietavý postoj. Možno je to kvôli entuziazmu, s ktorým znovu potvrdil hodnotu priateľstva Suda tvrdí, že bol epikurovec:„Annikeris, Kyrénčan, filozof, ktorý sa stal epikurovcom, hoci bol známym Paraibatom (Paraibates - starogr. Παραιβατης, kyrénsky filozof, podľa D. Laertia Annikerov učiteľ[6]), ktorý počúval Aristippa.“[7] Annikeris zdieľal s Epikurom presvedčenie, že úspešný hedonizmus by mal zahŕňať aj úsilie o dobré vzťahy v komunite (je veľmi pravdepodobné, že Annikerov toľko diskutovaný dôraz na priateľstvo, vďačnosť a sociálne väzby, vyplynuli z tlaku, ktorý na neho vyvíjala Epikurova doktrína[8][9]).[10] Ale početné zmienky o „annikerovej“ škole, jeho výrazne neepikurovský postoj a značné množstvo antiepikurovskej polemiky svedčia skôr o tom, že Annikeris neprešiel k hedonistickému smeru jeho aténskeho rivala. Skôr nachádzal precedensy pre pozície, ktorými obhajoval kyrénskú filozofickú tradíciu (kyrénskeho hedonizmu vo svojej pôvodnej forme, teda obranu učenia Aristippa staršieho[11]).[1]
O Annikerovom živote sa nevie takmer nič. Suda ďalej uvádza, že Annikeris mal brata menom Nikoteles, ktorý bol filozof, že Poseidónios bol jeho slávnym žiakom a že žil v časoch Alexandra Veľkého.[7] Zatiaľ čo Annikeris bol určite nažive počas života Alexandra (356 – 323 pred Kr.), polemické výmeny názorov s Hegesiom a Epikurom zvyšujú pravdepodobnosť jeho pôsobnosti do rokov cca 320 až 290 pred Kr.[1] Narodiť by sa teda mohol približne medzi rokmi 360 a 340 pred Kr., dátum jeho smrti je už ťažšie časovo priblížiť. Na základe lexikálnych dôkazov je možné uviesť, že Annikeris pochádzal z oblasti Kyrény. Svoje rodisko zdieľal s významnými kyrénskymi šľachticmi, ktorých významnosť v meste dokumentujú početné nápisy.[1] Annikeris s najväčšou pravdepodobnosťou patril k samotnej aristokracii.[1] Suda výslovne netvrdí, že Annikerov brat Nikoteles bol annikerovec, tak ako o Epikurovi je známe, že jeho bratia sa stali epikurovcami. Je možné, aj keď nepravdepodobné, že Nikoteles patril do inej školy. O údajnom slávnom „Poseidóniovi“ nie je nič bližšie známe.[1][12] Poseidónios, ktorý je dnes známy, bol stoik z prelomu 2. a 1. stor. pred Kr., ktorý vyučoval na Rodose. Stojí za zmienku, že ak niekto s menom Poseidónios študoval u Annikera, pravdepodobne prišiel zo zahraničia. Nikto s menom „Poseidónios“ sa až do 2. stor. pred Kr. nevyskytuje v hlavných zbierkach kyrénskych nápisov, takže sa nezdá, že by sa toto meno v tejto oblasti používalo. To ale určite nenaznačuje, že jeho učiteľ Annikeris nebol slávny. Ak bol annikerovec Poseidónios tiež „slávny“, potom by sa očakávalo, že mal svojich študentov. Z neskoršieho obdobia annikerovej školy sa nezachoval žiadny záznam, takže sa nedá uviesť, že ako dlho trvala. Ak Annikeris napísal nejaké spisy, neexistujú o nich žiadne správy, boli stratené.[1]
Referencie a bibliografia upraviť
- ↑ a b c d e f g Kurt Lampe. The Birth of Hedonism. Princeton : Princeton University Press, 2017. ISBN 978-06-91176-38-3. S. 21 - 23.
- ↑ David R. Carlson. Thomas Elyot, 'The Image of Governance' and Other Dialogues of Counsel (1533–1541). London : MHRA, 2018. ISBN 978-17-8188-620-5. S. 75.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 407.
- ↑ Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 103-104.
- ↑ Strabón, Geographica 17,3,22.
- ↑ Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 101.
- ↑ a b Suda, A 2466
- ↑ Julia Annas. The Morality of Happiness. Oxford : Oxford University Press, 1995. ISBN 978-01-95096-52-1. S. 248.
- ↑ Sharon Weisser, Naly Thaler. Strategies of Polemics in Greek and Roman Philosophy. Leiden : BRILL, 2016. ISBN 978-90-04323-04-9. S. 118.
- ↑ Bernd Lutz. Metzler Philosophen Lexikon. Berlin : Springer-Verlag, 2016. ISBN 978-34-76036-42-1. S. 46.
- ↑ Lawrence C. Becker, Charlotte B. Becker. Encyclopedia of Ethics. London : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3535-096-3. S. 371.
- ↑ Hellmut Flashar. Die Philosophie der Antike. Basel : Schwabe, 1998. ISBN 978-37-9651-036-6. S. 259.
Pozri aj upraviť