Lucius Apuleius
Lucius Apuleius Platonicus (* asi 123/5 – † asi 180) bol rímsky spisovateľ berberského pôvodu – sám sa označuje ako spola Numid a spola Gétul -, známy predovšetkým vďaka svojmu románu Metamorphoses, tiež označovaného ako Aureus Asinus (Zlatý osol). Αpuleiov praenomen nie je doložený, ale býva stotožňovaný s menom hlavného hrdinu jeho románu, Luciom.
| Lucius Apuleius Platonicus | |
 rímsky spisovateľ | |
| Narodenie | asi 125 Madaurus |
|---|---|
| Úmrtie | asi 180 pravdepodobne Kartágo |
| Odkazy | |
| Projekt Gutenberg | Lucius Apuleius (plné texty diel autora) |
| Commons |  Lucius Apuleius |
Život
upraviťApuleius sa narodil v Madaure (dnes M’Daourouch v Alžírsku), rímskej kolónii v severoafrickej provincii Numidia. O jeho živote vieme z jeho vlastných diel, predovšetkým zo súboru rečí Florida.
Po svojom otcovi, ktorý zastával významný úrad duovir iuri dicundo, zdedil Apuleius veľký majetok. Dostalo sa mu najlepšieho vzdelania v centre severoafrických provincii, Kartágu, a neskôr v Aténách, kde študoval filozofiu. Svoje štúdia dokončil v Ríme, kde sa venoval rečníctvu a možno pôsobil istú dobu aj ako právnik. Podnikol niekoľko ciest do východných provincii, kde sa zaujímal tak o filozofiu ako o rôzne náboženské kulty. Nechal sa zasvätiť do niekoľkých mystérijných kultov vrátané dionýzianských mystérií a eleuzínskych mystérií. Stal sa kňazom boha Aesculapia (Asklepia) a podľa Augustína dokonca kňazom africkej provincie (sacerdos provinciae Africae).
Okolo roku 155 sa na svojej ceste do Alexandrie zastavil v meste Oea (dnes Tripolis), kde žil jeho priateľ z aténskych štúdii, Pontianus. Tu sa oženil s jeho matkou, bohatou vdovou Pudentillou. Roku 158 musel kvôli sobášu čeliť obvineniu z čarodejníctva, ktorým si bohatú vdovu údajne získal, a bol predvolaný pred súd v meste Sabratha neďaleko Tripolisu. Apuleius sa proti obvineniu bránil vlastnoručne napísanou a prednesenou rečou, ktorá sám nám dochovala pod menom Apologia (Obrana). Svoj ďalší život prežil Apuleius ako právnik a rečník v Kartágu.
Dielo
upraviť
Z veľkého počtu Apuleiových diel vystupujú predovšetkým dve – jeho fantastický román Metamorphoses v 11 knihách a jeho obranná reč Apologia, označovaná aj ako De magia (O čarodejníctve). Ďalšie Apuleiove reči sa dochovali v zborníku Florida (Kvetobranie). Medzi menšie spisy pričítané Apuleiovi patria: De Platone et eius dogmate (O Platónovi a jeho učení), De deo Socratis (O Sokratovom bohu), De mundo (O svete), ďalej spisy pochybného autorstva Peri hermeniás (O vyjadrovaní) a dialóg Asclepius.
K Apuleiovým nedochovaným dielam sa počítajú:
- ďalší román Hermagorás
- preklady niektorých Platónových spisov (Faidon, Ústava)
- preklad Úvodu do artimetiky od novopytagorejca Nikomacha z Gerasy
- De proverbiis (O prísloviach)
- De medicinalibus (O liečivách)
- De re rustica (O poľnohospodárstve)
- De arboribus (O stromoch)
- De piscibus (O rybách)
- De musica (O hudbe)
Metamorphoses
upraviť
Zlatý osol je jediným rímskym románom, ktorý sa dochoval do súčasnosti celistvý. Patrí do prúdu zábavnej literatúry, ktorá sa v Stredomorí rozvíja od helenizmu. Obzvlášť významným predchodcom Premeny sú Milétske poviedky (Fabulae Milesiae) od Aristeida z Milétu, ktoré majú podobný erotický náboj ako celý Zlatý osol. Je tiež možné, že už v nich sa objavuje ako literárny prvok postava človeka premeneného na osla, ktorý tvorí základ Apuleiovho diela.
Hlavným hrdinom Apuleiovho románu je zámožný rímsky mladík Lucius, ktorý cestuje po Grécku. V Tesálii, krajine známej čarodejníctvom, sa ubytuje u boháča Milona a pretože mu je známa povesť o tesálskych čarodejniciach a sám si vypočuje na ceste o ich schopnostiach niekoľko príbehov, rozhodne sa zo zvedavosti (curiositas) dozvedieť sa o nich viac. Vďaka pomoci Milonovej služky a svojej milenky Fotidy sa stane svedkom milostných čarov Milonovej manželky Pamfily. Keď vidí, ako sa žena pomocou svojich magických mastí dokáže zmeniť na vtáka, rozhodne sa i on takéto kúzlo vyskúšať. Dôjde ale k zámene čarovných mastí a tak sa z neho namiesto vtáka stane osol. Tento zvrat je východiskom rady ďalších epizôd, v ktorých Lucius-osol putuje po Grécku a pokúša sa získať nazad svoju pravú podobu.
Luciov príbeh je prešpikovaný radou kratších historiek, ktoré si vypočuje čoby osol na svojej nútenej ceste. Medzi nimi má prvoradé miesto príbeh o Amorovi a Psyché, ktorá zaberá takmer dve celé knihy. Na pohľad ide o typickú rozprávku, v ktorej vystupujú dve staršie závistlivé sestry, najmladšia dobrosrdečná sestra Psyché (Duša), jej tajomný manžel Amor (Láska), ktorého tvár Psyché nesmie uvidieť, trest za porušenie príkazu a plnenie magických úloh, ktoré Psyché zadáva jej svokra, Amorova matka Venuša, aby získala svojho manžela späť. Dnes sa považuje táto rozsiahla odbočka v deji za alegóriu o mystickom zážitku duše, ktorá súvisí s dejom románu.
Luciovo putovanie nevedie mladíka-osla len rôznymi krajmi a dobrodružstvami, ale i do styku s rôznymi náboženstvami a kultmi. Na jednej strane sú terčom Apuleiových žartov, na strane druhej možno považovať ale román tiež za akúsi alegóriu podobnú tej načrtnutej v Amorovi a Psyché. Lucia vedie jeho zvedavosť (curiositas), aby sa odpútal od fyzických pôžitkov (predstavovaných milostným dobrodružstvom so slúžkou Fotis) a dostal sa do styku s nadprirodzenou úrovňou existencie. V novej podobe osla môže postupne objavovať rôzne formy náboženského cítenia (medzi nimi snáď i kresťanstvo) a musí pátrať po spôsobe, ako uniknúť zo svojho zakliatia, ako oslobodiť svoje telo ale zároveň i svoju dušu. Vyslobodenie mu nakoniec ponúka bohyňa Izis, ktorá sa mu zjaví v sne a nabáda ho, aby sa zúčastnil jej mystérií, prostredníctvom ktorých získa nazad svoju podobu. Proces premeny späť na človeka sa tak stáva i premenou z nezasväteného, materiálneho človeka na tvora duchovného. Lucius na konci knihy je človek veľmi odlišný od Lucia z jej začiatku – oddaný ctiteľ Izidy, ktorý dodržiava všetky príkazy náboženstva a stáva sa dokonca Izidiným kňazom.
Apologia
upraviťNie je presne zrejmé, aký vzťah má nám dochovaná Apologia so súdnou rečou, ktorú Apuleius predniesol roku 158 v Sabrathe. Podľa stupňa prepracovanosti, veľkého množstva literárnych odbočiek (napríklad chvála zubnej pasty), dĺžky reči i jej vysoko humorného obsahu len ťažko možno uveriť, že túto reč skutočne Apuleius predniesol pred súdom. Ako pravdepodobnejšie sa javí, že ide o prepracovanú verziu tejto reči, ktorú Apuleius doplnil a „okorenil“, aby po sebe zanechal literárnu pamiatku hodnú svojej rečníckej a právnickej kariéry.
Napriek názvu De magia v Apologii padne len málo zmienok o kúzlach. Apuleius sa viac sústreďuje na žart a na to, aby sa svojim protivníkom vysmial. Na viacerých miestach napríklad paroduje slávneho rečníka Cicerona[1]. Ide o brilantne prepracovanú príklad reči spadajúcej do cisárskeho obdobia.
Referencie
upraviť- ↑ porovnaj Quo usque tandem abutere, Catilina, patientia nostra? (Ako dlho ešte budeš, Catiliny, skúšať našu trpezlivosť) v Cic. Cat. I,1 a Quo usque tandem – inquit – cantherium patiemur istum? (Ako dlho ešte – vraví – budeme musieť znášať tohoto osla?) v Apul. Met. III, 27
Literatúra
upraviť- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
Iné projekty
upraviť
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Lucius Apuleius
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lucius Apuleius
