Bazilika svätého Vavrinca (Vyšehrad)
Bazilika svätého Vavrinca na pražskom Vyšehrade je už neexistujúca románska bazilika pochádzajúca z 11. storočia. Jej archeologické pozostatky sa nachádzajú v Sobeslavovej ulici. Pod jej základmi sa archeologickým výskumom objavili aj zvyšky základov staršieho kostola ležiaceho pod bazilikou z predrománskej otonskej doby. Dochovaných je tiež niekoľko náhrobkov z okolitého cintorína.
| Bazilika svätého Vavrinca | |
| bazilika | |
 súčasný stav interiéru baziliky
| |
| Patrocínium: sv. Vavrinec | |
| Štát |  Česko
|
|---|---|
| Mesto | Praha-Vyšehrad |
| Súradnice | 50°03′49″S 14°25′08″V / 50,06364°S 14,419°V |
| Štýl | románsky |
| Výstavba | 11. storočie |
| Dátum | |
| - date 2 | asi 1420 |
  Česko s vyznačenou polohou kostola
| |
| Wikimedia Commons: Basilica of Saint Lawrence (Vyšehrad) | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
História Vyšehradu upraviť
Vyšehrad sa nachádza juhovýchodne od Pražského hradu na sútoku Vltavy a potoka Botič. Táto strategicky významná a výhodná poloha z neho urobila miesto vyhľadávané k osídleniu už v praveku.
Najstaršie osídlenie pochádza z neskorej doby kamennej – osídlenie kultúrou nálevkovitých pohárov (asi 3200 – 2800 pred Kr.), neskôr sa tu nachádzalo osídlenie rivnáčskej kultúry (asi 2500 – 2300 pred Kr.), ktorá sa zaoberala poľnohospodárstvom, chovom dobytka, výrobou keramiky a kamenných nástrojov. Z tohoto obdobia nie sú objavené žiadne opevnenia, ale na základe predchádzajúcich znalostí ich musíme predpokladať.
V 1. polovici 10. storočia nastáva obdobie vzniku slovanského osídlenia na Vyšehrade. Z tohoto obdobia pochádza nález základov predrománskej sakrálnej stavby pod základmi ranorománskej baziliky svätého Vavrinca. Objavené boli archeologickým výskumom v rokoch 1968 – 1970.
Dejiny upraviť
Na Vyšehrade sa pôvodne nachádzali dve baziliky: bazilika sv. Petra a Pavla, ktorá tam stojí dodnes, a bazilika sv. Vavrinca.
Baziliku zasvätenú svätému Vavrincovi zaraďujeme do poslednej tretiny 11. storočia. Jej pôdorys bol zistený archeologickým výskumom v rokoch 1903, 1968 – 1970. Stavba baziliky sv. Vavrinca sa nachádza na rozhraní kniežacej a kráľovskej akropoly a v posledných rokoch sa o nej uvažuje ako o palácovej sakrálnej stavbe. Ranorománska bazilika z poslednej tretiny 11. storočia pochádza z doby, kedy sa toto pôvodne slovanské hradisko, uzatvárajúce pražskú oblasť na juhu, stáva rezidenčným miestom prvého českého kráľa. Vybudoval ju Vratislav II. (prvý český kráľ).
Pôvodnú funkciu baziliky nepoznáme, zrejme však šlo o farský kostol, ktorého stavba bola z nízkých režných neomietaných kvádrikov, ostro podrezávaných. Funkcii farskej stavby nasvedčuje priľahlý cintorín. Stavba pravdepodobne zohrávala nejakú úlohu v ústrojenstve premyslovskej rezidencie, ktorá sa na Vyšehrade nachádzala približne v r. 1070 – 1140.
V 14. storočí bola stavba zrejme upravená inštaláciou gotických okien.
V rokoch 1924 – 1926 pod vedením archeológa K. Gutha prebiehal archeologický výskum severnej lode, pri ktorom bola zhodená časť omietky. Prebiehala tiež podrobnejšia analýza stavby z hľadiska stavebného prieskumu. Výskum v týchto rokoch zistil náväznosť gotickej stavby dekanstva pristavenej na severnej strane. Severná bočná loď s dvojpodlažní kaplnkou bola zachránená práve vďaka neskoršiemu obostavaniu dekanskou rezidenciou.
V južnej lodi sa nachádzali lizény umiestnené symetricky naproti sebe, na pilieroch i stenách a tiež na vonkajšej strane. Ich ukazovateľom je najmä výrazný líc. Nachádzali sa tiež v rohoch obvodových múrov, čo umožnilo použitie krížových klenieb v v bočných lodiach.
Výskum z roku 1968 odhalil štvorcové piliere medzi hlavnou a bočnými loďami, ktoré niesli múry arkád a boli zviazané do spojovacích pásov. Ich význam ale zrejme nebol statický ani funkčný, ale poukazovali k stavebnému cíteniu, ktoré v tej dobe ešte prežívalo.
Vstupný portál stavby sa nachádzal na západe, jeho pôvodný vzhľad ale nebol zistený.
Zánik baziliky bol zrejme spôsobený plienením Vyšehradu Pražanmi v r. 1420.
Po r. 1903, počas rady archeologických výskumov, sa podarilo odkryť časť okolitého cintorína z 11. – 14. stor. Niektoré hroby boli prekryté kamennými náhrobkami.
Archeologický výskum Vyšehradu upraviť
Archeologický výskum má pre poznávanie najstarších dejín Vyšehradu mimoriadny význam. Za prvého archeológa môžeme s miernou nadsázkou označiť kanovníka a neskoršie dekana Vyšehradskej kapituly J. T. Berghauera (1684 – 1760), hľadača pokladov a hrobu kráľa Vratislava.
Systematickejší výskum sa konal v 19. storočí archeológmi K. Vlačim (1850 – 1932), M. Lussnerom (1813 – 1891), B. Matějkom (1867 – 1909), K. Guthom (1883 – 1943) a E. Šittlerom (1864 – 1932).
Rozsiahlejší výskum prebiehal v období po 1. svetovej vojne. Práce trvali od r. 1924 až do r. 1935 a podieľali sa na ňom významní archeológovia medzivojnovej generácie – J. Bohm, J. Filip a M. Grbic.
Po roku 1966 bol začatý nový výskum Archeologickým ústavom ČSAV a prvá výskumná sezóna bola začatá v roku 1968. V ďalších rokoch výskum pokračoval a trvá dodnes.
Nález krížového pôdorysu predromanskej otonskej stavby pod základmi bazilky svätého Vavrinca upraviť
Nález otonskej sakrálnej stavby je najstaršou stavbou na Vyšehrade, ktorá bola zistená archeologickým výskumom. Prvé nálezy sú z roku 1884 a boli objavené pri stavbe novej odpadnej nádrže žumpy. Je to najstaršia predrománska stavba na území historickej Prahy po stavbách na Pražskom hrade. Na území Vyšehradu je to najstaršia murovaná stavba. Pravdepodobne je to tiež najväčší ranostredoveký kostol s centrálnym pôdorysom na území západných Slovanov. Jeho úžitková plocha bola 287 m². Podľa písemných dokladov ale nevieme doložiť, či bol kostol dostavaný a užívaný.
Nachádza sa v základoch barokovej rezidencie č. 14 v Soběslavovej ulici.
Stavba bola menšia trojlodná bazilika s priečnou loďou, štvorcovým chórom s hlavnou polkruhovou apsidou a polkruhovými apsidami na východnej strane. Stavba pravdepodobne nemala vežu. Pochádzala z 2. polovice 10. stor. Táto stavba je teda približne o 100 rokov staršia ako Bazilika sv. Vavrinca. Pôdorys baziliky odhalil až výskum vedený B. Matejkom v r. 1903. Vo východnej časti cez trojlodie prechádza priečna loď a vytvára tak s hlavnou loďou půdorys v tvare katolíckeho kríža. Východná časť bola ukončená troma apsidami, v nej sa nachádzali oltáre. Klenby boli krížové. Severná loď je neprístupná.
Objavená tiež bola unikátna dlažba z reliéfnych dlaždíc, jedna z najstarších v západoslovanskej oblasti. Dlažbu tvoria šesť boké dlaždice zdobené reliéfmi levov, gryfov a rímskeho cisára Nera. Tento motív na dlažbe nie je používaný v žiadnej inej architektúre stredovekej Európy a preto je to zvláštnosť českej architektúry. Dlažba je terakotová, tzv. vyšehradského typu a pochádza z poslednej tretiny 11. storočia. V súčasnosti sa před južnou apsidou nachádzajú jej kópie.
Pôvodný portál baziliky sa nachádzal na západnej strane baziliky. Jeho vzhľad ale nepoznáme, protože bol zničený už v dávnej minulosti.
Podľa rekonstruovaného pôdorysu sa zistilo, že rozpätie krídel otonskej stavby dosahovalo cca 15 – 17 m. Celá stavba dosahuje rozmery 20,6 x 15,7 m. Boli objavené múry v celkovej dĺžke viac ako 20 m. Hrúbka múrov dosahuje 135 – 150 cm. Použitý materiál je hrubý neopracovaný opukový lom stavaný na hline. Boli použité ploché obdĺžnikové kamene hrúbky 3 – 6 cm. Múry boli mierne kónicky zapustené. Nadzemné múry apsid sú široké, rovnako ako u Rotundy sv. Martina, okolo 0,96 m.
Podobná stavba existovala v rokoch 962 – 995 aj v Libici u Poděbrad, konkrétne otonský kostol na ústrednom slavníkovskom hradisku. Hľadaná analógia medzi oboma stavbami objavila pôdorysnú zhodu a u oboch stavieb a vplyv druhého pražského biskupa – Slavníkoviec – Vojtecha. Sú to ale len špekulácie.
Za prejav románskeho slohu je považované použitie kvadríkového muriva a lizény. Lizény sa nachádzali na vnútornej aj vonkajšej strane obvodových stien.
Zdroje a použitá literatúra upraviť
- BEDRNÍČEK, Pavel. Vyšehrad : tisíciletá sága. Vyd. 1. Praha : Volvox Globator, 2005. 173 s. (Literární klub.) ISBN 80-7207-548-9.
- NECHVÁTAL, Bořivoj. Vyšehrad : stručný průvodce. Vyd. 1. Praha : Správa národní kulturní památky Vyšehrad, 1983. 191 s.
- NECHVÁTAL, Bořivoj. Vyšehrad. 1. vyd. Praha : Odeon, 1976. 425 s. (Památky; zv. 30.)