Cár bomba

Maketa Cár bomby v múzeu atómových bômb v Sarove.

Cár bomba (rus. Царь-бомба) bola najsilnejšia vodíková bomba sveta sovietskej výroby. Výbuch tejto bomby bol najsilnejšou explóziou spôsobenou človekom v doterajšej histórii.

NázovUpraviť

Pôvodné sovietske kódové označenie bomby bolo Ivan (Иван) alebo Váňa (Ваня), oficiálne označenie je АN602 (rus АН602), RDS-220 alebo Arzamas-16. Vyskytuje sa aj označenie "výrobok 202" (изделие 202). Názov Cár bomba vznikol mimo vtedajšieho Sovietskeho zväzu ako parafráza na gigantické, ale úplne nepraktické výrobky cárskeho Ruska – Cár zvon a Car-puška. V samotnom ZSSR sa zaužívala aj prezývka Kuzkina mať, ktoré vzniklo na základe výroku Nikitu Chruščovamy ešte ukážeme Amerike Kuzkinu mať[1] po jeho pobyte na Kube počas Karibskej krízy. K testovaciemu výbuchu došlo zanedlho po tomto pobyte.

Technické údaje a konštrukciaUpraviť

Hmotnosť celej bomby 24,8 tony
Hmotnosť padákového systému 800 kg
Dĺžka 8 m
Priemer 2 m
Ekvivalent (podľa západných zdrojov) 57 Mt TNT

Cár bomba bola viacstupňová vodíková bomba typu Teller-Ulam. Pôvodne bola koncipovaná ako trojstupňová, ale neskôr sa z dôvodu obmedzenia rádioaktívneho spadu odstránil tretí stupeň zo štiepneho materiálu (238U) a nahradil sa oloveným plášťom. Existovali tiež obavy, že výbuch v úplnej konfigurácii by mohol narušiť zemskú kôru v oblasti skúšok. Úpravou sa znížil aj výkon bomby z vypočítaných 100 až 150 Mt TNT na výsledných 50 – 60 Mt TNT (podľa amerických výpočtov 57 Mt). Treba podotknúť, že pri takto výkonných náložiach je odhad trinitrotolového ekvivalentu vždy len orientačný, nakoľko neexistuje vhodná mierka. O skutočnom výkone RDS-220 sa preto dajú viesť spory, rôzne pramene referujú o rôznych odhadoch; napríklad Chruščovovi referovali o výkone 100 Mt, iné zdroje odhadujú výkon na 75 až 120 Mt. Nie je ale zrejmé, či myslia pôvodnú trojstupňovú konfiguráciu, alebo použitú dvojstupňovú.

Časť bomby, zodpovedná za rádioaktívny spad (štiepna časť), predstavovala len 3 % celej bomby, zvyšok energie bol vytvorený syntéznou reakciou s pomerne malým rádioaktívnym spadom. Preto je táto bomba považovaná paradoxne za „najčistejšiu“ dosiaľ odpálenú termonukleárnu nálož, v pomere k jej výbušnému výkonu. Test úplnej (pôvodnej) verzie bomby by údajne zvýšil celosvetové zaťaženie rádioaktívnym spadom o 25 %.

Konštruktérmi bomby boli akademik Julij Borisovič Chariton, Igor Vasilievič Kurčatov, Andrej Dmitrijevič Sacharov, Viktor Adamskij, Jurij Babajev, Jurij Trunov a Jurij Smirnov. Výskumné práce na zostrojení termonukleárnej bomby s výkonom nad 100 Mt začali už v roku 1954. Potom boli na istý čas prerušené a opäť pokračovali až v roku 1961.

Bomba potom bola vyvinutá a postavená v rekordne krátkom čase, za 14 týždňov po tom, čo Nikita Chruščov schválil projekt 10. júla 1961. Veľkou výzvou pri konštrukcii tejto bomby bola konštrukcia a výroba padáku, ktorý musel uniesť 27 ton ťažkú bombu. Padák bol trikrát väčší ako padák, na ktorom pristávajú kozmické lode Sojuz. Dodnes neexistuje podobný padákový systém s porovnateľnou nosnosťou, rýchlosťou a výškou použitia.

Svojou explozívnou silou 40 – 60 Mt TNT bola približne 3 700-krát silnejšia než bomba Little Boy, zhodená na Hirošimu, ktorej explozívna sila sa odhadovala na 13 kt TNT. Cár bomba bola 3 – 5-krát silnejšia ako najsilnejšia odskúšaná americká vodíková bomba Castle Bravo (15 Mt).

Z vojenského hľadiska bola táto bomba pre jej veľkú hmotnosť a rozmery takmer nepoužiteľná. Nikdy tiež nebola označovaná ako zbraň, ale ako zariadenie (device). Sovietsky zväz mal k dispozícii len jediný druh lietadla, schopného niesť bombu takej hmotnosti – špeciálne upravený štvormotorový turbovrtuľový strategický bombardér Tupolev Tu-95V , okrem iného vybavený špeciálnym ablatívnym ochranným náterom (letové skúšky a zhody makety bomby boli dokončené v roku 1959). Táto bomba slúžila len ako demonštrácia sily a možností v studenej vojne. Na druhej strane, v rámci vývoja rakety UR-500 (neskorší Proton) bola zvažovaná aj bojová časť o hmotnosti prevyšujúcej 40 ton, čo by zodpovedalo výkonu jadrovej nálože 150-200 Mt.

Andrej Sacharov začal po teste bomby vystupovať proti jadrovým zbraniam, a neskôr sa stal odporcom sovietskeho režimu a disidentom.

 
Miesto explózie.

TestUpraviť

Bomba bola odpálená 30. októbra 1961 o 11:32 hod. moskovského času počas zasadania XII. zjazdu KSSZ na testovacom polygóne v zátoke Miťjušicha na ostrove Nová Zem. Bomba bola zhodená z výšky 10 500 m a jej pád, trvajúci 188 sekúnd, bol zbrzdený padákom, aby lietadlo malo dostatok času opustiť miesto výbuchu. Nosič, Tu-95V sa stihol vzdialiť zhruba 39 km, sprievodný prieskumný prúdový Tu-16, ktorý odhodenie filmoval, takmer 53 km. Explózia sa uskutočnila približne vo výške 4 500 m. Ohňová guľa sa dotkla zemského povrchu a mala polomer 4,6 km. Energia sa uvoľnila približne za 40 nanosekúnd a okamžitý výkon dosiahol okolo 5,4.1024 wattov, čo predstavuje približne 1 % výkonu Slnka. Atómový hríb dosiahol krátkodobo výšku približne 64 km, jeho stabilná výška sa ustálila medzi 40 a 50 km. Seizmická tlaková vlna spôsobená výbuchom bola taká silná, že bola merateľná aj po treťom obehu Zeme. Oblasť totálnej deštrukcie siahala do vzdialenosti 25 km. Explózia 50 Mt bomby pri jasnom počasí spôsobuje popáleniny 3. stupňa do vzdialenosti 100 km od epicentra.

PorovnanieUpraviť

Jeden kubický meter trinitrotoluénu váži 1 650 kg. Ak by sme chceli dosiahnuť rovnakú explóziu ako cár bomba s konvenčnými trhavinami, musela by sa odpáliť teoreticky kocka z výbušniny TNT o dĺžke strany 326 m, čo zodpovedá 34,5 mil. m³. Toto množstvo zodpovedá približne 14-násobnému objemu a 9-násobnej hmotnosti Cheopsovej pyramídy.

PoznámkyUpraviť

  1. ^  Fráza „ukázať niekomu Kuzkinu mať“ zodpovedá zhruba slovenskému „naučiť niekoho po kostole hvízdať“ alebo českému „ukázat, zač' je toho loket“.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Cár bomba

Externé odkazyUpraviť