Centrálny manéver je operačnou stratégiou, ktorú využíval najmä Napoleon počas Napoleonských vojnen.[1][2] Spočíva v tom, že sa využije rozdelenie nepriateľskej armády na niekoľko jednotiek a je umiestnená do centrálnej pozície (v rovnakej vzdialenosti medzi jednotlivými silami), aby sa zabránilo spojeniu jednotiek a aby bola postupne a samostatne porazená každá z nich.[3] Často sa prvá jednotka zneškodní pomocou vedľajšej sily, zatiaľ čo sa hlavná sila sa zničiť druhú nepriateľskú jednotku predtým, ako sa obráti proti prvej.[3] Tento manéver umožňuje dosiahnuť víťazstvo pri početnej prevahe.[4] Existujú dva typy: útočný, keď je zaručená voľnosť pohybu, a obranný, keď je pohyb obmedzený obranou určitého miesta alebo bodu.[4][2]

Napoleon Bonaparte centrálny manéver niekoľkokrát využil počas Talianskej kampane (1796 – 1797).

Tento mánever je podobný ako manoeuvre sur les arrières z druhej polovice 19. storočia.

Historické príklady

upraviť

„Prednapoleonské“ vojny

upraviť
 
Portrét Fridricha II.

V Druhej bitke pri Höchstädte v roku 1704 si John Churchill, vojvoda z Marlborough a jeho spojenec princ Eugen Savojský uvedomili, že Francúzi sú v strednej línii slabí, a preto sa najprv sústredili na útoky na krídlach. Keď maršal Tallard, francúzsky veliteľ, ešte viac oslabil centrálnu pozíciu, aby posilnil opevnené dediny na krídlach, Marlborough začal úspešným centrálnym manévrom.

Veľmi známym príkladom centrálneho manévru sú aj Sliezske vojny. Po použití tejto stratégie počas Vojny o rakúske dedičstvo ju pruský kráľ Fridrich II. zopakoval v roku 1757 počas Sedemročnej vojny.[5] V obrovskej prevahe Rakúšanov, Francúzov a Rusov, ktorí ho obkľúčili, použil centrálny manéver. Francúzov porazil v pomere jeden ku dvom (Bitka pri Rossbachu) a potom Rakúšanov v pomere jeden ku trom (Bitka pri Leuthene).

Napoleon

upraviť

Napoleon túto centrálnu pozíciu často využíval proti Rakúšanom počas Prvej talianskej kampane (1796 – 1797)[4][2] a dosiahol s ňou síce nečakaný, ale totálny úspech, najmä v prípade bitiek pri Montenotte a Castiglione.[1] Počas Belgickej kampane (1815) bol tento manéver menej úspešný. Hoci bol úspešný v bitkách pri Ligny a Quatre Bras, v Bitke pri Waterloo zlyhal a Napoleon bol porazený, keďže nedokázal odolať spojeným silám britských a holandských síl Vojvodu z Wellingtonu s Blücherovými pruskými silami. Bola použitá aj počas Francúzskej kampane (1814) v Bitke pri Champauberte, opäť Napoleonom.

Novodobé vojny

upraviť

Počas Druhej svetovej vojny použil Erwin Rommel centrálny manéver na Marethovej línii medzi spojeneckými silami v Tunisku a Líbyi.[6]

Referencie

upraviť
  1. a b BATAILLE, L'écho Du Champ De. L'écho du champ de bataille: Comprendre l'art de la guerre napoléonien : Bonaparte en Italie. [online]. samedi 2 janvier 2016, [cit. 2024-07-10]. Dostupné online.
  2. a b c BÉRAUD, Stéphane. Bonaparte en Italie : Naissance d'un stratège (1796-1797). [s.l.] : Bernard Giovanangeli Editeur, 2008.
  3. a b BÉRAUD, Stéphane. La révolution militaire napoléonienne. [s.l.] : [s.n.], 2021. S. 456.
  4. a b c BATAILLE, L'écho Du Champ De. L'écho du champ de bataille: Comprendre l'art de la guerre napoléonien : Bonaparte en Italie. [online]. samedi 2 janvier 2016, [cit. 2024-07-10]. Dostupné online.
  5. LONGMAN, Frederick William. Frederick the Great and the Seven Years' War. [s.l.] : Longmans Green & Co., 1898. S. 106-107.
  6. BEVIN, Alexander. How Wars Are Won: The 13 Rules of War—From Ancient Greece to the War on Terror. New York : [s.n.], 2002. S. 143-144.

Pozri aj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Manœuvre en position centrale na francúzskej Wikipédii.