Codex Eyckensis je kniha evanjelií8. storočia, zložená z dvoch čiastkových rukopisov, ktoré tvorili zvitok pravdepodobne od 12. storočia až do roku 1988. Ide o najstaršiu zachovanú knihu v Belgicku[1]. Od 8. storočia bola uchovávaná a chránená na území mesta Maaseik. Kniha bola pravdepodobne vyrobená v skriptóriu v opátstve Echternach.

Opisy rukopisov A a B upraviť

 
Codex Eyckensis

Codex Eyckensis pozostáva z dvoch evanjelií na 133 pergamenových listoch, z ktorých každý meria 244 x 183 mm. Prvý rukopis (Codex A) je neúplný. Pozostáva z piatich listov, ktoré sa začínajú portrétom evanjelistu na celú stranu (pravdepodobne zobrazujúcom svätého Matúša), po ktorom nasleduje neúplný súbor ôsmich tabuliek kánonov. Portrét evanjelistu je vykreslený v taliansko-byzantskom štýle, čo sa zjavne týka Barberiniho evanjelií, ktoré sú v súčasnosti uložené vo vatikánskej knižnici (Barberini Lat. 570). Portrét je zarámovaný v rámčeku z anglosaskej uzlíkovej práce, ktorá je porovnateľná z prvkami dekorácie v Lindisfarne Gospels.

Tabuľky kánonov poskytujú prehľad zodpovedajúcich pasáži štyroch evanjelií. Tabuľky kánonov tak slúžia ako obsah a index na jednoduchý prístup k textom. Tabuľky kánonov v rukopise A sú zdobené stĺpcami a arkádami, symbolmi štyroch evanjelistov a portrétmi svätých.

Druhý rukopis (Codex B) obsahuje celý súbor dvanástich tabuliek kánonov a štyroch textov evanjelií. Tabuľky kánonov sú zdobené stĺpcami a arkádami, vyobrazeniami apoštolov a symbolmi evanjelistov. Texty evanjelií sú napísané v zaoblenom formáte úzkeho skriptu, ktorý bol typický pre britské a írske rukopisy zo siedmeho a ôsmeho storočia, no tiež sa používal na európskom kontinente. Úvodná kapitola každého odseku je zvýraznená červenými a žltými bodkami. Text skopíroval jediný pisár.

Text evanjelia je verzia vulgáty väčšinou v preklade svätého Hieronýma (Hieronymus zo Stridonu, 347–420 CE) s mnohými dodatkami a transpozíciami. S porovnateľnými verziami evanjelií sa možno stretnúť v Knihe z Kellsu (Dublin, Trinity College, ms 58), Knihy Armagh (Dublin, Trinity College, ms 52) a Evanjelií Echternach (Paris, Bnf, ms Lat.9389).

História (pôvod z 20. storočia) upraviť

 
Codex Eyckensis vystavený v St Catherine's Church v Maaseiku

Codex pochádza z 8. storočia a bol najprv uchovávaný v bývalom benediktínskom opátstve Aldeneik, ktorý bol posvätený v roku 728 n. l. Merovejskí šľachtici Adelard, pán z Denainu, a jeho manželka Grinuara založili toto opátstvo pre svoje dcéry Harlindis a Relindis v „malom a bezvýznamnom lese“[2] neďaleko rieky Meuse. Kláštor bol pomenovaný Eyke (dub) po duboch, ktoré tam rástli. Neskôr, ako sa rozrastala susedná dedina Nieuw-Eyke („nový dub“ – dnešný Maaseik) a stala sa dôležitejšou, meno pôvodnej dediny sa zmenilo na Aldeneik („starý dub“). Svätý Willibrord vysvätil Harlindis za prvú abatyšu tejto náboženskej komunity. Po jej odstúpení svätý Bonifác vysvätil za nástupníčku jej sestru Relindis.

Codex Eyckensis sa v kláštore používal na štúdium a šírenie učenia Krista. Predpokladalo sa, že obidva evanjeliáre, ktoré teraz tvoria Codex Eyckensis, preniesol z opátstva Echternach do Aldeneiku svätý Willibrord.

Obidva rukopisy boli s veľkou pravdepodobnosťou spojené do jednej väzby v 12. storočí.

V roku 1571 bolo opátstvo Adeneik opustené. Od polovice 10. storočia benediktínske mníšky nahradila kolegiátna kapitula mužských kanonikov. V dôsledku zvyšujúcej sa hrozby náboženskej vojny kanonici hľadali útočisko meste Maaseik chránenom múrmi. Priniesli bohatstvá z kostola z Aldeneik vrátane Codexu Eyckensis do kostola svätej Kataríny.

Autorstvo  upraviť

 
Text v Codexe B

Storočia boli ľudia presvedčení, že Codex Eyckensis napísali Harlindis a Relindis, prvé abatyše opátstva Aldeneik, ktoré boli neskôr kanonizované. Ich hagiografia bola spísaná počas 9. storočia miestnym kňazom[3]. V texte sa uvádza, že Harlindis a Relindis tiež napísali evanjeliárium. Počas 9. storočia sa kult relikvií svätých sestier stával stále dôležitejším a zahŕňal uctievanie Codexu Eyckensis, ktorý nabádal k posvätnej úcte ako dielu samotných sestier Harlindis a Relindis[2].

Prvé riadky druhého rukopisu to však jednoznačne popierajú: Finito volumine deposco ut quicumque ista legerint pro laboratore huius operis depraecentur (Na konci tohto zväzku prosím všetkých, ktorí to čítajú, aby velebili pracovníka, ktorý zhotovil tento rukopis). Mužský rod laborator („pracovník“) jasne naznačuje, že osoba, ktorá napísala rukopis, bola mužom.

Komparatívne analýzy, ktoré v roku 1994 vykonali Albert Derolez (University of Ghent) a Nancy Netzer (Boston College), odhalili, že rukopis A a rukopis B sa datujú do rovnakého obdobia a je vysoko pravdepodobné, že oba boli vytvorené v skriptóriu opátstva Echternach a že ich možno obe vyhotovil ten istý pisár[4].

Pokus o konzervovanie a reštaurovanie z roku 1957 upraviť

V roku 1957 sa Karl Sievers, reštaurátor z Düsseldorfu, pokúsil konzervovať a reštaurovať Codex Eyckensis. Odstránil a zlikvidoval červenú zamatovú väzbu z 18. storočia a potom pokračoval s laminovaním všetkých listov rukopisu pomocou materiálu Mipofolie. Mipofolie je polyvinylchloridová (PVC) fólia, ktorá je externe plastifikovaná pomocou dioktylftalátu. S časom táto fólia vytvorila kyselinu chlorovodíkovú, ktorá poškodila pergamen a spôsobila na samotnej fólii žltý efekt. Priehľadnosť a farba pergamenu bola poškodená a polyméry prítomné vo fólii mohli migrovať do pergamenu, ktorý v dôsledku toho skrehol. Po laminovaní Sievers codex znova zviazal. Na ten účel zrezal okraje fólií, čo viedlo k strate fragmentov ilustrácií.

 
Detail Codexu B

Počas nového rozsiahleho pokusu o reštaurovanie medzi rokmi 1987 a 1993 tím z Belgického kráľovského inštitútu pre kultúrne dedičstvo pod vedením chemika doktora Jana Woutersa namáhavo odstránili lamináciu pomocou materiálu Mipofolie. Na rekonštrukciu listov po odstránený laminátu bola vyvinutá inovatívna technika poťahovania povrchu listu pergamenu. Reštaurácia sa dokončila zviazaním dvoch súvisiacich rukopisov Codexu samostatne[5].

Dokumentácia a digitalizácia  upraviť

Najstaršia fotografická dokumentácia Codexu Eyckensis sa datuje do roku približne 1916 (Bildarchiv Marburg). Pri príležitosti reštaurovania Belgický kráľovský inštitút pre kultúrne dedičstvo (KIK–IRPA) rukopis odfotografoval. Dokument bol zverejnený v roku 1994[6].

V roku 2015 bol Codex Eyckensis digitalizovaný na mieste v kostole svätej Kataríny inštitútom Imaging Lab and Illuminare – centrom pre štúdium stredovekého umenia | KU Leuven. Tento projekt viedol prof. Lieve Watteeuw[7]. Obrázky s vysokým rozlíšením boli sprístupnené on-line v spolupráci s LIBIS (KU Leuven).

Codex Eyckensis bol uznaný a chránený za nehmotné dedičstvo v roku 1986. V roku 2003 bol Codex Eyckensis uznaný za flámske umelecké dielo.

Súčasný výskum upraviť

V priebehu rokov 2016 – 2017 tím výskumníkov z inštitútu Illuminare – centrum pre štúdium stredovekého umenia | KU Leuven (prof. Lieve Watteeuw) a Belgického kráľovského inštitútu pre kultúrne dedičstvo (dr. Marina Van Bos) bude znova študovať Codex Eyckensis. 

Referencie upraviť

  1. Coenen, J., Het oudste boek van België, Het Boek 10, 1921, S. 189-194.
  2. a b Acta Sanctorum, Martii, unter Leitung von J. Carnandet, 3. Teil, Paris-Rom, 1865, S. 383-390, Abs. 7.
  3. Abbaye d’Aldeneik, à Maaseik, in Monasticon belge, 6, Province de Limbourg, Lüttich, 1976, S. 87.
  4. Netzer, N.(1994) Cultural Interplay in the Eighth Century. The Trier Gospels and the Making of a Scriptorium at Echternach, Cambridge-New York.
  5. Wouters, J., Gancedo, G., Peckstadt, A., Watteeuw, L. (1992). The conservation of the Codex Eyckensis: the evolution of the project and the assessment of materials and adhesives for the repair of parchment. The Paper Conservator 16, 67-77. http://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/03094227.1992.9638578
  6. Coppens, C. , A. Derolez und H. Heymans (1994) Codex Eyckensis: an insular gospel book from the abbey of Aldeneik. Maaseik: Museactron.
  7. https://www.arts.kuleuven.be/english/news/codex eyckensis 

Literatúra upraviť

  • Coenen, J. (1921) Het oudste boek van België, Het Boek 10, pp. 189–194.
  • Coppens, C., A. Derolez en H. Heymans (1994) Codex Eyckensis: an insular gospel book from the abbey of Aldeneik, Antwerpen/Maaseik, facsimile.
  • De Bruyne, D. (1908) L'évangéliaire du 8e siècle, conservé à Maeseyck, Bulletin de la Société d'Art et d'Histoire du Diocèse de Liège 17, pp. 385–392.
  • Dierkens, A. (1979) Evangéliaires et tissus de l’abbaye d’Aldeneik. Aspect historiographique,  Miscellanea codicologica F. Masai Dicata (Les publications de Scriptorium 8), Gent, pp. 31–40.                        
  • Falmagne, T. (2009) Die Echternacher Handschriften bis zum Jahr 1628 in den Beständen der Bibliothèque nationale de Luxembourg sowie Archives diocésaines de Luxembourg, der Archives nationale, der Section historique de l' Institut grand-ducal und des Grand Séminaire de Luxembourg, Wiesbaden, Harrassowitz Verlag, 2 Banden: 311pp. + [64] ill., 792pp.
  • Gielen J. (1880) Le plus vieux manuscrit Belge, Journal des Beaux-Arts et de la Littérature 22, nr. 15, pp. 114–115.
  • Gielen, J. (1891) Evangélaire d'Eyck du VIIIe siècle, Bulletin Koninklijke Commissie voor Kunst en Oudheden 30, pp. 19–28.
  • Hendrickx, M. en W. Sangers (1963) De kerkschat der Sint-Catharinakerk te Maaseik. Beschrijvende Inventaris, Limburgs Kunstpatrimonium I, Averbode, pp. 33–35.
  • Mersch, B. (1982) Het evangeliarium van Aldeneik, Maaslandse Sprokkelingen 6, pp. 55–79.
  • Netzer, N. (1994) Cultural Interplay in the 8th century and the making of a scriptorium, Cambridge, Cambridge University Press, 258pp.
  • Nordenfalk, C. (1932) On the age of the earliest Echternach manuscripts, Acta Archeologica, vol. 3, fasc. 1, Kopenhagen: Levin & Munksgaard, pp. 57–62.
  • Schumacher, R. (1958) L’enluminure d’Echternach: art européen, Les Cahiers luxembourgeois, vol. 30, nr. 6, pp. 181–195.
  • Spang, P. (1958) La bibliothèque de l’abbaye d’Echternach, Les Cahiers luxembourgeois, vol. 30, nr. 6, pp. 139–163.
  • Talbot, C.H. (1954) The Anglo-Saxon Missionaries in Germany. Being the Lives of SS. Willibrord, Boniface, Sturm, Leoba and Lebuin, together with the Hodoeporicon of St. Willibald and a selection of the Correspondence of Boniface, [vertaald en geannoteerd], Londen-New York, 1954, 234pp.
  • Verlinden, C. (1928) Het evangelieboek van Maaseik, Limburg, vol. 11, p. 34.
  • Vriens, H. (2016) De Codex Eyckensis, een kerkschat. De waardestelling van een 8ste eeuws Evangeliarium in Maaseik, onuitgegeven master scriptie Kunstwetenschappen, KU Leuven.
  • Wouters, J., G. Gancedo, A. Peckstadt, en L. Watteeuw, L. (1990) The Codex Eyckensis: an illuminated manuscript on parchment from the 8th century: Laboratory investigation and removal of a 30 year old PVC lamination, ICOM triennial meeting. ICOM triennial meeting. Dresden, 26-31 August 1990, Preprints: pp. 495–499.
  • Wouters, J., G. Gancedo, A. Peckstadt en L. Watteeuw (1992) The conservation of the Codex Eyckensis: the evolution of the project and the assessment of materials and adhesives for the repair of parchment, The Paper Conservator 16, pp. 67–77.
  • Wouters, J., A. Peckstadt en L. Watteeuw (1995) Leafcasting with dermal tissue preparations: a new method for repairing fragile parchment and its application to the Codex Eyckensis, The Paper Conservator 19, pp. 5–22.
  • Wouters, J., Watteeuw, L., Peckstadt, A. (1996) The conservation of parchment manuscripts: two case studies, ICOM triennial meeting, ICOM triennial meeting. Edinburgh, 1-6 September 1996, London, James & James, pp. 529–544.
  • Wouters, J., B. Rigoli, A. Peckstadt en L. Watteeuw, L. (1997) Un matériel nouveau pour le traitement de parchemins fragiles, Techné: Journal of the Society for Philosophy and Technology, 5, pp. 89–96.
  • Zimmerman, E.H. (1916) Vorkarolingische Miniaturen, Deutscher Verein für Kunstwissenschaft  III, Sektion, Malerei, I. Abteilung, Berlin, pp. 66–67; 128; 142-143, 303-304.

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Codex Eyckensis na holandskej Wikipédii.