Deportácia je násilné premiestnenie alebo vysťahovanie obyvateľstva zo svojich domovov, často do cudzieho prostredia a s obmedzením voľnosti pohybu. Deportácie mávajú často podobu trestu a osoby sú pri nich často presúvané do odľahlých oblastí, zaostalejších končín, trestaneckých kolónií, koncentračných táborov alebo podobne.

Deportácia nemeckého obyvateľstva z československých Sudet po druhej svetovej vojne.

Medzi pojmami deportácia, repatriácia, vysídľovanie je často veľmi tenká línia, prípadne sa používajú rovnakom zmysle. Vysídľovaním, repatriáciami a deportáciami z etnických, rasových či náboženských dôvodov boli a sú postihnuté desiatky miliónov ľudí na celom svete. Obzvlášť to platí v národnostne rôznorodej Európe, kde neustále dochádzalo ku kolonizáciám a presídleniam menšinových častí obyvateľstva.[1]

Na začiatku dvadsiateho storočia neexistoval snáď ani jeden európsky štát s homogénnym obyvateľstvom. Pohyby osôb rôznych národností sa dotýkali takmer každého štátu v ktorom žili národnostné menšiny. Samozrejme, že najväčší vplyv na odsuny, repatriácie či deportácie mali najmä vojnové udalosti a ich konečné výsledky. Obvykle išlo o politické rozhodnutia (ako napríklad nariadenie o vysídlení osôb nemeckej národnosti schválené v rámci dohody na Postupimskej konferencii 2. augusta 1945).[2]

Referencie upraviť

  1. Ján Štefanica: Odsuny a výmeny skupín obyvateľstva európskych štátov v prvej polovici 20. storočia, Historia et theoria iuris, Roč. 2, č. 4 (2010), s. 78 – 93 Dostupné online. Archivované 2015-05-18 na Wayback Machine
  2. Ján Štefanica: Problematika právneho postavenia národnostných menšín v európskom priestore po ukončení II. svetovej vojny a riešenie tejto otázky, Historické právne systémy a integrácia Európy, Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2011 S. 155 – 161