Otvoriť hlavné menu

Exposition internationale des arts décoratifs et industriels modernes

Eiffelova veža počas výstavy

Exposition internationale des arts décoratifs et industriels modernes (doslova "Medzinárodná výstava modernej umeleckopriemyselnej výroby") bola náročná medzinárodná akcia, koncipovaná v roku 1912, ktorá sa mala konať v roku 1915, ale kvôli vypuknutiu prvej svetovej vojny sa o desať rokov oneskorila. Výstava z roku 1925 mala nadviazať na úspešnú Parížsku svetovú výstavu z roku 1900, ktorá potvrdila významný podiel Francúzska na vytváraní secesného slohu. Z jej názvu je prevzatý termín art deco.

Na výstave prišlo k zaujímavej konfrontácii vtedy česko-slovenskej výstavnej tvorby na medzinárodnom poli. Pavilón Jiřího Gočára výborne obstál v silnej celosvetovej konkurencii. Pavilóny po architektonickej stránke boli prelomové – vystavovali exponát ako živú, neustále sa meniacu myšlienku.

Obsah

Údaje o výstaveUpraviť

Ciele výstavyUpraviť

Výstava v roku 1925, usporiadaná pod záštitou vlády, si kládla za cieľ ukázať, že Francúzsko má stále vedúce postavenie v dizajne a výrobe kvalitných produktov dekoratívnych umení. Nepochybne mala takisto konkurovať úspechom nemeckých dizajnérov združených okolo vplyvnej organizácie Deutscher Werkbund, ktorá bola vytvorená s cieľom spojiť priemysel s dizajnom. V inštrukciách pre vystavujúcich sa jasne konštatovalo, že priame napodobovanie minulých slohov je prijateľné a preto sa všetci snažili byť pokiaľ možno moderní a používať abstraktné a štylizované formy. Parížska výstava z roku 1925 dosiahla svoj cieľ v tom, že potvrdila vedúce postavenie Francúzska v oboroch zameraných na výrobu luxusných predmetov a nového štýlu art deco, ktorý ju charakterizoval a tešil sa medzinárodnej obľube počas celých 30. rokov.

Účastníci výstavyUpraviť

Výstavy sa zúčastnilo mnoho štátov, medzi nimi aj Spojené kráľovstvo, Taliansko, Turecko, Dánsko, Švajčiarsko, Grécko, Japonsko, Švédsko, Poľsko a Rakúsko. Dva štáty na seba upozornili svojou neprítomnosťou: Nemecko, ktoré sa nezúčastnilo z politických dôvodov a USA, ich vláda došla k záveru, že v tejto krajine nevznikli žiadne návrhy, ktoré by stáli za vystavenie a nebola ochotná sa zúčastniť.

Francúzske pavilónyUpraviť

Výstava pokrývala veľkú plochu Paríža pozdĺž brehu Seiny. Štukové pavilóny a ďalšie dočasné stavby, v ktorých bolo vystavené dekoratívne umenie a bytové zariadenia, boli zlatým vrcholom výstavy. Medzi týmito stavbami dominovali pavilóny parížskych obchodných domov – Bon Marché, Printemps, Louvre a Galeries Lafayette. Každý z týchto obchodných domov poveril vytvorením svojich expozícií nejakého významného dekoratéra. Napríklad Maurice Dufrene vytvoril expozície Galeries Lafayette, umiestnené v honosnom pavilóne Maitrise, ktoré navrhli architekti Jean Hiriart, Georges Tribout a Georges Beau. Ďalšími významnými francúzskymi expozíciami boli Dom zberateľov (Hotel du Collectionneur) Jacques – Emila Ruhlmanna a študovňa v pavilóne francúzskeho veľvyslanectva, ktorú navrhol architekt Pierre Chareau.

Medzinárodné moderné expozícieUpraviť

K pozoruhodným zahraničným expozíciám patril rakúsky pavilón, navrhnutý Josefom Hoffmanom, s interiérom, ktorý vytvoril Jozef Frank a sovietsky pavilón ruského architekta Konstantina Meľnikova. Pavilón nového ducha (Pavil de l´Esprit Nouveau) architekta Le Corbusiera bol príkladom francúzskeho modernizmu, ktorý mal viac spoločného s funkcionalistickým prístupom nemeckých dizajnérov, inšpirovaným vekom strojov. Tento pavilón bol koncipovaný nie ako dekoratívna fantázia, ale ako modulárna jednotka, ktorú bolo možné opakovať a postaviť tak normalizovaný obytný blok.

ZdrojeUpraviť

  • Svetové výstavy - Mosty do budúcnosti: Inge Vodrážková, Meritum 1996
  • Století Designu: Penny Sparkerová, Slovart 1998
  • Svetové výstavy - od Londýn 1851 po Hannover 2000, J. Halada, M. Hlavačka