Filmfórum Brno

Filmfórum Brno bolo podujatie, ktoré sa každoročne konalo na brnianskom výstavisku v období od roku 1963 do roku 1973. Zameriavalo sa na distribúciu, projekcie a propagáciu filmov a tvorilo dôležitú spojnicu medzi krajinami socialistického bloku a západom. Filmfórum založila spoločnosť Filmexport, ktorá ho organizovala za pomoci Krajského podniku pre film, koncerty a estrády v priestoroch výstaviska BVV9.

Založenie

V roku 1963 vstúpilo Filmfórum Brno na svetový trh s filmami so svojou koncepciou prelamovania bariéry medzi východom a západom, vďaka čomu dosiahlo vo svete značnú obľúbenosť. To, že sa Filmfórum konalo v Brne sa zdá byť logickým krokom. Rokmi preverené zázemie Brnianskych výstav a veľtrhov, skúsenosti s organizáciou medzinárodných podujatí (napr. každoročný strojársky veľtrh) a kvalitné ubytovacie priestory, predurčili Brno na organizovanie akcie tohto rozsahu a významu. Veľtrh tohto druhu bol v socialistických krajinách usporiadaný prvýkrát, ale v Európe v tom období už existovali dva podobné veľtrhy – v Miláne MIFED a v Cannes Marché du Film. Filmfórum Brno sa teda stalo historicky tretím podujatím svojho druhu a vzhľadom na svoju koncepciu bolo prijaté pomerne rozporuplne. Kým kapitalistické krajiny privítali ďalšie možnosti predaja svojich filmov, socialistické krajiny mali obavy, že tým bude obmedzená možnosť priameho výberu a nákupu z kapitalistických zemí. Filmfórum Brno bolo založené Československým Filmexportom v Brne 31. augusta 1963, pričom myšlienka na jeho založenie pochádza údajne už z roku 1962. Filmexport ako hlavný usporiadateľ Filmfóra platil všetky náklady spojené s prenájmom pavilónov na BVV a ich prestavenie pre potreby veľtrhu. Ďalej sa podieľal na prekladoch, propagácii československých filmov a zabezpečoval premietania pre výberové komisie. Po podpísaní zmluvy o prenájme BVV9, sa v hale pavilónu H začalo, podľa návrhu architekta Arnošta Valentu, s výstavbou 45 stánkov pre vystavovateľov a štyroch premietacích siení, každá pre desať až dvadsať divákov. Ďalšia premietacia sieň bola v pavilóne O, kde bol zároveň sklad filmov, jedna bola vo výškovej budove v areáli BVV a pre potreby Filmfóra bola uvoľnená aj premietacia miestnosť v brnianskej pobočke Ústrednej požičovne filmov (UPF) v Brne. Premietacie kabíny boli navrhnuté architektom K. Furmankom. Priamo na výstavisku sa premietalo z 16 mm a 35 mm premietačky a bola tu aj jedna miestnosť pre širokouhlý formát vybavená ôsmymi reproduktormi pre dosiahnutie priestorového zvuku.

Filmfórum Brno 1963 – 1973

Prvé ročníky

Veľtrh sa oficiálne začal 4. novembra 1963 a tri dni pred koncom si zvýšený počet prihlásených filmov vyžiadal ďalšie projekčné miestnosti. Zo siedmich sa ich počet rozrástol na desať. Počas podujatia sa tiež usporadúvali tematické dni, napríklad od 6. novembra to boli Dni japonského filmu a 14. novembra Deň francúzskeho filmu. Podľa správ v československej tlači sa Filmfórum Brno hneď od prvého ročníka, celkovou účasťou a množstvom premietnutých filmov, dostalo do čela svetových trhov s filmami. Túto skutočnosť potvrdil aj vtedajší riaditeľ Krajského podniku pre film, koncerty a estrády Miroslav Kavka. V januárovom vydaní New York Times z roku 1964 sa však píše o MIFED ako o najväčšom filmovom veľtrhu. V období 14. – 24. októbra 1963 prebiehal v Miláne tretí ročník, na ktorom bolo premietnutých 355 filmov v desiatich premietacích miestnostiach. O týždeň neskôr začínalo v Brne Filmfórum, ktoré sa v počte premietacích miestností dostalo na úroveň MIFED, ale filmov tam bolo premietnutých zhruba o 100 menej.

Po skúsenostiach s prvým ročníkom sa zariadenie pavilónu H značne rozšírilo o doplnkové služby. Pretože bolo nutné po skončení každého Filmfóra všetko vybavenie demontovať, menil sa každoročne počet aj rozmiestnenie projekčných sieni. V roku 1964 ich bolo ešte len sedem, rovnako ako v predchádzajúci rok. Štyri boli umiestnené v pavilóne H, dve v pavilóne O a ako posledné sa využívalo kino Jadran, ktoré bolo novo adaptované na 70 mm formát. Premietalo sa zhruba tridsať filmov denne. Novinkou druhého ročníka bol nákup televíznych filmov, techniky a materiálov, dojednávania koprodukcií a predaj práv k filmovej hudbe. V roku 1965, na tlačovej konferencii k tretiemu ročníku Filmfóra, bolo vyzdvihované predovšetkým zrýchlenie obchodného rokovania, kedy je možné hneď na veľtrhu zakúpiť z veľkého výberu filmov, zatiaľ čo obvyklou cestou mohlo uzatvorenie kontraktu trvať aj trištvrte roka. Účasť na Filmfóre bola pre vystavovateľov nákladná, účastníci si museli všetky služby hradiť. Kvôli tomu sa ho mohli zúčastniť len veľké spoločnosti, ktoré mali podľa usporiadateľov zabezpečiť vysokú úroveň ponúkaných filmov. Taktiež plocha na propagáciu filmov sa z finančných dôvodov prenajímala zahraničným produkciám, namiesto toho aby sa propagovali československé filmy. Ďalším prvkom v propagácii premietaných filmov sa stali čierne tabule, na ktoré sa vypisovali aktuálne projekcie prebiehajúce v projekčných sieňach a ich ďalší program.

Etablované filmové fórum

Štvrtý ročník pokračoval v raste počtu účastníkov a prihlásených filmov a to údajne až na dvojnásobok oproti iným prehliadkam. Na tlačovej konferencii po skončení Filmfóra riaditeľ Filmexportu Ladislav Kachtík vyzdvihoval ideálne prostredie pavilónu H, ktorý združuje všetko potrebné na jednom mieste. Novým prvkom štvrtého Filmfóra sa stalo obchodovanie medzi kapitalistickými krajinami, ktoré sa doteraz obmedzovali len na predaj krajinám socialistického bloku. Počet premietacích siení na výstavisku bol rozšírený na desať. Na piatom ročníku sa zvýšil počet projekčných siení na dvanásť a bolo postavených 32 stánkov pre potreby vystavovateľov. Pred šiestym ročníkom Filmfóra na jeseň roku 1968 sa viedli rokovania či sa vôbec bude ďalší ročník konať. Cez tieto ťažkosti bola návštevnosť opäť rekordná a niektorí producenti dokonca poskytovali svoje filmy po dobu konania Filmfóra pre verejné premietanie zadarmo. V areáli výstaviska bolo opäť umiestnených desať premietacích siení a využívali sa aj siene UPF a KPFKE a tiež niektoré brnianske kiná – dohromady pätnásť premietacích miestností. Situáciu na Filmfóre v roku 1969 popisuje v reportáži Yvona Koutoulová: „Srdcom Filmfóra je tzv. Booking, miesto, kde sa tvorí presný denný poriadok predvádzaných filmov a kde si obchodní zástupcovia objednávajú voľné premietacej plochy. Ak uvážime, že Filmfóru slúži pätnásť premietacích siení (vrátane 70 mm kina Jadran), a že tu od rána do neskorých nočných hodín bežia každú minútu metre filmových pásikov, je hladká organizácia takejto prevádzky náročná. K filmom dodávajú organizátori Filmfóra tiež prekladateľa – podľa toho, komu plánuje obchodný producent film predviesť. Priamo z plátna sa prekladá do angličtiny, francúzštiny, ruštiny a nemčiny, a len málokedy má prekladateľ po ruke textový scenár rozhovorov. (…) Rolu styčného, hoci len papierového dôstojníka vykonáva na brnianskom Filmfóre tradične vydávaný Bulletin, písaný anglicky a francúzsky. Pohotovo zaznamenáva príchody obchodných zástupcov a uverejňuje zoznamy zúčastnených firiem, čo nie je len zdvorilostná záležitosť, ale úplná nutnosť.“ Interiér pavilónu H navrhol opäť architekt Arnošt Valenta. Bolo v ňom umiestnených sedem premietacích siení. Ďalšie dve boli v pavilóne O, jedna vo výškovej budove v areáli výstaviska a využívali sa tiež siene UPF a KPFKE. Každá firma mala na svojom stánku ceduľu, na ktorej oznamovala miesto a čas projekcie svojich filmov a výzdobu tvorili hlavne filmové plagáty. S nárastom počtu filmov na 70 mm formáte, začalo v areáli výstaviska chýbať kino schopné tieto filmy prehrať, pretože presuny medzi kinami boli časovo a organizačne náročné.

Obdobie normalizácie a ukončenie podujatia

Tento problém sa podarilo vyriešiť v roku 1970, zriadením 70mm kina v priestoroch kongresovej haly na brnianskom výstavisku. V roku 1972 sa zvýšil počet premietacích siení na výstavisku na trinásť a ďalších päť bolo v meste. Posledný, jedenásty ročník Filmfóra, sa premiestnil v rámci výstaviska do novopostaveného pavilónu D, v ktorom bolo zriadených pätnásť premietacích siení. S nástupom normalizácie sa prestali konať verejné projekcie a Filmfórum sa začalo profilovať ako trh socialistických krajín s účasťou krajín západu a do budúcnosti sa malo stať výhradne trhom socialistických zemí. Tento zámer sa nakoniec neuskutočnil a funkciu filmového trhu prebral od roku 1974 Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch. Filmfórum bolo bez ohlásenia ukončené v roku 1973, aj napriek tomu, že sa na jedenástom ročníku ešte hovorilo o ročníku nasledujúcom.

Verejné a súkromné projekcie filmov

Na Filmfóre sa pomerne často konali verejné i súkromné svetové premiéry. Za prítomnosti mexického veľvyslanca Alfonsa Castra Valleho usporiadala napríklad mexická produkčná spoločnosť Cimex verejné predstavenie filmu El Hombre de Papel. Film sa hral 14. novembra 1963 v kine Jalta a pri tej príležitosti bola začatá v priestoroch kina výstava mexickej grafiky. V roku 1968 sa na Filmfóre konali dve svetové premiéry amerických filmov Star a Detektív. Okrem akcií pre pozvaných a tematických prehliadok sa do brnianskych kín dostali aj filmy, ktoré mali skôr komerčný charakter a mali priniesť usporiadateľom ďalšie peniaze. Podľa správy v Slobodnom slove sa uvažovalo o usporiadaní malého Filmfóra pre verejnosť v niektorom z brnianskych kín už pred začiatkom prvého ročníka. Počas veľtrhu boli premietané filmy z Filmfóra v kine Moskva, neskôr Lipa a Světozor. Filmy sa často premietali ešte dlho po skončení samotného veľtrhu. Kino Družba hralo napríklad film Štyria z Texasu, kino Moskva film Náš muž Flint a kino Jadran Posledný výstrel.

Výber filmov

Práca výberovej komisie na Filmfóre sa v priebehu rokov menila. Na prvom ročníku tvorilo výberovú komisiu iba šesť ľudí, na čele ktorých stál prvý námestník Ústredného riaditeľa Československého filmu Pavel Dubovský. Hoci bolo hlavným poslaním Filmfóra spojenie medzi krajinami východu a západu, výberová komisia vyberala počas veľtrhu iba z ponuky západných filmov. Problematika výberu filmov bola často diskutovanou témou v odborných časopisoch (ale aj v dennej tlači a populárnych časopisoch), kde sa na jednej strane diváci sťažovali na neskoré uvádzanie svetovo úspešných filmov u nás, na strane druhej zodpovední pracovníci (či už Filmexportu alebo Ústrednej požičovne filmov) opisovali situáciu ako zložité rokovania o peniazoch (príliš drahé 'West Side Story, Disneyho filmy alebo Chaplinove filmy), prípadne o priamom zákaze predaja niektorých filmov do Československa (Ten najlepší). Dochádzalo tiež k spätnému prehodnotenie postoja k filmom, ktoré boli predtým výberovou komisiou nedoporučené a dostávali sa k nám až po niekoľkých rokoch od ich natočenia. V roku 1965 sa výberová komisia transformovala do dramaturgickej komisie Ústrednej požičovne filmov. Predsedom výberovej komisie sa v roku 1966 stal riaditeľ UPF Miloslav Šebek. Komisia mala dvanásť členov a vyberala z viac ako sto predstavených filmov. Obchodný riaditeľ Filmexportu Ladislav Kachtík v rozhovore pre brniansku Rovnosť uviedol, že nekladú žiadne obmedzenia pre dovoz filmov, ale na druhej strane aktívne vyžadujú filmy ocenené na festivaloch alebo dokončené pred veľtrhom. V rok 1969 odporučila komisia najviac filmov, konkrétne 36. V tejto dobe si už komisia nechávala premietať filmy oddelene od výstaviska, v premietacej sieni KPFKE. V nasledujúcom roku bolo odporúčaných už len 20 filmov, čo bolo odôvodnené tým, že existuje veľká zásoba doteraz neuvedených filmov. Ale filmy zakúpené pred rokom 1970 boli vo veľkom sťahované z obehu, takže toto odôvodnenie sa zdá byť účelové. V čase nástupu normalizácie sa personálne čistky dotkli aj členov výberovej komisie, z ktorej boli vylúčení predstavitelia FITES a Klubu filmových novinárov. Filmy zakúpené dovtedy preverila špeciálna komisia a viacero nevhodných vyradila (Most pri Remagene, Detektív, Bandolero, atď.).

Správa o prieskume názorov filmových obchodníkov

V roku 1972 si Československý Filmexport objednal u marketingového oddelenia BVV prieskum medzi účastníkmi Filmfóra. Spracovateľom sa podarilo získať odpovede 111 účastníkov (podľa odhadu asi 80% všetkých zúčastnených), predovšetkým obchodníkov a výrobcov a zostavili z nich dokument „Správa o prieskume názorov filmových obchodníkov – účastníkov Filmfóra“. Spracovatelia si pre potreby prieskumu rozdelili opýtaných do troch skupín – socialistické krajiny plus Československo (37% opýtaných), anglicky hovoriace krajiny (Anglicko, Írsko, USA, Kanada – 19% opýtaných) a ostatné (Japonsko, Francúzsko, Taliansko, Švédsko, Nórsko, Juhoslávia, Holandsko, Švajčiarsko, Fínsko, NSR, Rakúsko – 44% opýtaných). Prieskum obsahoval 34 otázok rozdelených do štyroch okruhov: záujem o typ filmov, motívy účasti, komerčný význam Filmfóra, organizačná úroveň a rôzne. V otázke záujmu o typ filmu u socialistických krajín sa na prvom mieste objavili veselohry a súčasná tematika. Okruh otázok týkajúcich sa motívu účasti ukázal, že najvýznamnejším bodom je obchod anglicky hovoriacich krajín so socialistickými krajinami, nasledovaný záujmom socialistických krajín o obchodovanie s krajinami zaradenými do kategórie ostatné. Najnižší bol záujem o obchod medzi anglicky hovoriacimi a ostatnými krajinami. Komerčný význam Filmfóra bol hodnotený lepšie ako u veľtrhu MIP v Cannes a s veľkým náskokom pred veľtrhom MIFED v Miláne. Pretože za celú dobu konania Filmfóra sa stalo tradíciou nezverejňovať obchodné výsledky, jedna z otázok sa dotkla aj tejto témy. Obchodníci, ktorí hodnotili komerčný význam Filmfóra vysoko, nemali záujem zverejniť výsledky svojich obchodných rokovaní. Veľká väčšina opýtaných tiež považovala akciu za nevyhnutnú pre udržanie obchodných kontaktov medzi východom a západom. V organizačnej úrovni naopak MIFED predbehol Filmfórum, čo bolo zrejme spôsobené lepšími priestorovými a technickými prostriedkami, ktorými disponoval. Zrejme aj toto hodnotenie prispelo k presťahovaniu Filmfóra v roku 1973 do novopostaveného pavilónu D, ktorý ponúkol väčší komfort a viac premietacích siení. Posledný okruh otázok zahŕňal pridružené akcie (Videofórum), skúsenosti s nákupom a predajom filmov pri filmových festivaloch a otázku ohľadom najúspešnejšieho žánru československej kinematografie. V tomto okruhu už ale významný počet opýtaných vôbec neodpovedal, výsledky preto neboli príliš relevantné.

Sprievodné akcie

Filmfórum nebolo po celú dobu svojej existencie len veľtrhom celovečerných filmov, ale bolo sprevádzané celým radom ďalších prehliadok, kultúrnych podujatí, výstav a ďalších naviazaných obchodov. Už od prvého ročníka v roku 1963 sa na organizovaní podieľala aj Československá televízia (ČST), ktorá tu ponúkala svoju tvorbu a zároveň nakupovala veci potrebné pre vysielanie. Do roku 1964 zabezpečovala ČST program prostredníctvom Filmexportu, v roku 1964 vznikol Telexport (organizačný útvar ČST), ktorý zabezpečoval nákup, predaj a výmenu televíznych programov. Od roku 1967 sa v rámci Filmfóra začala usporadúvať prehliadka československých televíznych relácií a tiež trojdňové Televízne dni, ktoré od roku 1968 dostávali aj do celoštátneho televízneho vysielania. V roku 1970 sa na Filmfóre počas Televíznych dní uskutočnilo pokusné farebné vysielanie. V tom istom roku sa v rámci Televíznych dní konal celoštátny zraz televíznych hlásateľov s riaditeľstvom československej televízie a v priestore výstaviska boli organizované besedy s divákmi.

Svoj stánok tu mali Filmové laboratóriá, Artia, Štátne hudobné vydavateľstvá, Dilia aj Ochranný zväz autorov. Ďalej tu bolo možné nájsť stánok Filmového štúdia Barrandov, takže bolo možné dojednať koprodukcie alebo prejednať nájom ateliérov. Na Filmfóre nemohli chýbať ani zástupcovia výrobcov filmovej techniky a materiálov. V roku 1967 sa konala v rámci Filmfóra prvýkrát medzinárodná výstava filmovej a televízne techniky, ktorá sa mala stať obdobou výstavy v Kolíne nad Rýnom. Od roku 1971 až do zániku Filmfóra sa konalo aj trojdňové Videofórum – sympózium o najnovšej technike na premietanie filmov z magnetických pásikov prostredníctvom televízorov  – ktoré sa skladalo z prednášok a výstav novej techniky. Riešili sa tu technické problémy, autorsko-právne otázky, využitie filmových archívov, rozšírenie filmovej a televíznej produkcie so zameraním na programy pre kazety.

Referencie

Filmový portál