Otvoriť hlavné menu

Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti

(Presmerované z HIV)
Štruktúra viriónu HIV

Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti (angl. HIV – human immunodeficiency virus) je obalený RNA retrovírus z čeľade Retroviridae, rod Lentivirus. Vírusy tejto skupiny majú schopnosť vytvoriť podľa svojej molekuly ribonukleovej kyseliny (RNA), obsahujúcej genetickú informáciu, molekulu deoxyribonukleovej kyseliny (DNA) a tú vložiť do genómu hostiteľskej bunky. Je to vírus, spôsobujúci u človeka ochorenie syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti (angl. Acquired Immune Deficiency Syndrome - AIDS).

ŠtruktúraUpraviť

Častice vírusu HIV obsahujú 2 molekuly jednoreťazcovej RNA, enzýmy reverznú transkriptázu (umožňujúcu prepis genetickej informácie z RNA do DNA) a integrázu (začleňuje vzniknutú intermediárnu DNA do DNA hostiteľskej bunky), kapsidu a membránu z predtým infikovanej bunky, nesúcu glykoproteíny gp 41 a gp 120.

HIV obsahuje 3 druhovo špecifické retrovírusové gény: gag, ktorý kóduje vnútorné štrukturálne proteíny, pol, ktorý kóduje enzýmy - polymerázu, integrázu a proteázu a env, ktorý kóduje obal vírusu, obsahujúci glykoproteín gp120, prostredníctvom ktorého sa vírus viaže na CD4+ molekulu hostiteľskej bunky. HIV-1 má ďalšie gény tat, rev, nef, vif, vpu a  vpr. HIV-2 nemá vpu, ale gén vpx, ktorý má len jediný ďalší vírus - šimpanzí vírus imunitnej nedostatočnosti.

 
Genóm HIV

Typy vírusov – HIV-1 a HIV-2 vykazujú vzájomnú 30 % − 40 % homológiu v sekvenciách nukleotidov. Vzhľadom na časté mutácie v géne env, ktorý kóduje povrchové glykoproteíny je vírus HIV veľmi variabilný. Vírusy typu HIV-1 sa delia na štyri skupiny: M, O, N a P. Väčšina infekcií HIV-1 je spôsobená skupinou M, ktorá zahŕňa subtypy (A-D, F-H, J-K), sub-subtypy (A1-A4, F1, F2), cirkulujúce rekombinantné formy (CRF) a unikátne rekombinantné formy (URF). Typy HIV-2 možno rozdeliť na 7 skupín (A, B, C, D, E, F, G) a a jednu CRF. HIV-2 sa takmer výlučne vyskytuje na západoafrickom pobreží, pandemický je typ HIV-1.

 
Zobrazenie HIV v elektrónovom mikroskope

Membránová štruktúra - receptor CD4+ sa vyskytuje predovšetkým na CD4+ lymfocytoch zo skupiny pomocných T lymfocytov, ďalej na  dendritických bunkách, monocytoch, makrofágoch, bunkách črevného epitelu atď. Po naviazaní gp120 na receptor CD4+ je pre vniknutie vírusu do bunky potrebný koreceptorový systém CXCR4/CCR 5 (jeho vrodené chýbanie je podkladom zriedkavej odolnosti voči infekcii HIV). V bunke sa z vírusovej RNA za pomoci reverznej transkriptázy prepíše genetická informácia vírusu do reťazca DNA a tá je vírusovou integrázou začlenená do chromozomálnej DNA hostiteľskej bunky. Pri aktivácii bunky je potom obvyklým procesom prepisovaná do mRNA a nakoniec je syntetizovaná vírusová RNA. Pomocou  enzýmu proteázy sú vytvorené vírusové proteíny a hotové vírusové častice - virióny sa uvoľňujú z bunky, pričom táto zanikne. Preto sa u pacienta postupne znižuje počet CD4+ lymfocytov a zhoršuje imunita, sprostredkovaná bunkami a tento proces vedie k vzniku syndrómu získanej imunitnej nedostatočnosti.

Uvoľnené vírusové častice napádajú ďalšie bunky s receptorom CD4+. Pri každom replikačnom cykle môže dôjsť k mutácii vírusu, spojenej aj so zmenou citlivosti na lieky.

DiagnostikaUpraviť

 
Častice vírusu HIV, naviazané na makrofág. Obrázok vo fluorescenčnom mikroskope, virióny žiaria zeleno

Prítomnosť infekcie HIV sa dá zistiť prostredníctvom detekcie protilátok v krvi pacienta, nálezu vírusového antigénu p24. Možná ja ďalej detekcia ribonukleovej kyseliny vírusu a je možné stanoviť tzv. vírusovú nálož, teda množstvo častíc vírusu v krvi. Je dostupná genotypizácia vírusu. O aktivite ochorenia informuje napríklad vyšetrenie počtu CD4+ lymfocytov.

LiečbaUpraviť

V liečbe sa používajú antiretrovirotiká, lieky, ktoré spomaľujú množenie vírusu blokovaním enzýmov (reverzná transkriptáza, proteáza, integráza), alebo bránia vniknutiu vírusu do bunky. Je skupín liekov s rôznym mechanizmom účinku, ktoré sa v liečbe kombinujú, aby sa zvýšil celkový efekt a oddialil vznik rezistencie. Sú to inhibítory reverznej transkriptázy, inhibítory proteázy, inhibítory integrázy,  inhibítory fúzie a vstupu vírusu do bunky. Eliminácia vírusu z organizmu týmito liekmi nie je možná, pretože nedokážu zlikvidovať vírusy v depozitoch CD4+ lymfocytov (napr. v lymfatickom systéme tráviaceho traktu). K eliminácii vírusu u pacienta došlo len výnimočne pri liečbe pacienta kmeňovými bunkami (došlo vlastne k výmene infikovaných CD4+ lymfocytov za darcovské bez  koreceptorového systému CXCR4/CCR 5).

Prekážkou pri vývoji očkovacej látky je počet podtypov a časté mutácie. Nejestvuje prirodzená imunita, o ktorú by sa vývoj očkovacej látky mohol oprieť a testovanie očkovacích látok je možné len na človeku v prostredí s výskytom prirodzenej infekcie.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť

ZdrojeUpraviť