Hlavný pokladník

Hlavný pokladník (iné názvy: kráľovský pokladník[1], správca kráľovskej pokladnice[1], hlavný kráľovský pokladník; lat. summus thesaurarius, thesaurarius; maď. főkincstárnok, főkincstartó, kincstartó, kincstárnok, kincstáros [2][3]) bola funkcia, ktorá sa v Uhorsku objavila v prvej polovici 14. storočia, pričom spočiatku bola podriadená taverníkovi, ale koncom toho istého storočia sa stala samostatnou funkciou oddelenou od taverníka. Hlavný pokladník v podstate prebral dovtedajšiu hlavnú náplň práce taverníka, pretože taverník v 14. storočí začal mať iné, najmä sudcovské úlohy.

Hlavný pokladník bol správcom kráľovského pokladu, správcom financií a daní ako aj všetkých finančných záležitostí kráľa. Začiatkom 15. storočia za vlády Žigmunda Luxemburského prebral aj správu vojenských daní. Šľachta prejavila záujem o túto funkciu a v priebehu 15. storočia nastáva určitý posun do verejnosprávnej polohy, napriek tomu však ostal hlavný pokladník funkcionárom kráľa.

Začiatkom 16. storočia sa šľachta pokúsila obmedziť kráľove právomoci vo svoj prospech. Krajinský snem sa zameral na kontrolu činnosti hlavného pokladníka. Roku 1521 došlo k úpadku funkcie hlavného pokladníka, pretože značná časť daní prešla pod správu štyroch pokladníkov volených na sneme. Koniec funkcie hlavného pokladníka znamenal nástup Habsburgovcov na uhorský trón. Ferdinad I. presadil svoju kontrolu hospodárstva a roku 1528 zriadil v Budíne uhorskú kráľovskú komoru, ktorá zlikvidovala okruh pôsobnosti hlavného pokladníka, prevzala správu financií a fungovala až do polovice 19. storočia.

ZdrojeUpraviť

  1. a b taverník. In: Pyramída
  2. kincstartó – Magyar Katolikus Lexikon [online]. lexikon.katolikus.hu, [cit. 2019-09-14]. Dostupné online.
  3. Pénzportál [online]. penzportal.hu, [cit. 2019-09-14]. Dostupné online.