Iecuna Tokugawa

Iecuna Tokugawa (jap. 徳川 家綱 – Tokugawa Iecuna) bol v poradí štvrtým šógunom Tokugawskej dynastie, ktorý vládol od 1651 do 1680. Bol najstarším synom Iemicua Tokugawu, vnukom Hidetadu Tokugawu a pravnukom Iejasua Tokugawu.

Iecuna Tokugawa
Štvrtý šógun Tokugawského šógunátu
Narodenie	7. september 1641
Úmrtie	4. jún 1681 (39 rokov)
Podpis
Odkazy
Commons	Iecuna Tokugawa
Biografický portál

Detstvo (1641 – 1651)

Iecuna Tokugawa sa narodil v roku 1641 ako najstarší syn Iemicua Tokugawu. V čase, keď bol Iecunna ešte dieťatom bolo z iniciatívy jeho otca vyhlásených niekoľko veľmi prísnych a xenofóbnych protikresťanských a proticudzineckých nariadení po nevydarenom Šimabaskom povstaní v roku 1637. Iecuna bol telom krehké a vnímavé dieťa, dostal výchovu typickú pre budúceho šogúna krajiny, čo znamenalo niekoľkoročné štúdium čínskej literatúry, filozofie a konfuciánskych textov.

Regentstvo (1651 – 1663)

Iemicu Tokugawa zomrel začiatkom roku 1651, pred dovŕšením päťdesiateho roku. Po jeho smrti bola Tokugawská dynastia vo veľkom riziku straty moci v krajine, pretože, dedič Iecuna mal iba desať rokov. Aj napriek svojmu veku sa však Iecuna sa stal ďalším šógunom v Kei'an 4 (1651). Kým dospel, na vláde sa spolu podieľalo ešte jeho otcom určených päť regentov, po dosiahnutí dospelosti šógun Iecuna prenechal starostlivosť o spravovanie krajiny svojim regentom a venoval sa svojim umeleckým záujmom, ako výstavba okrasných záhrad, kaligrafia a poézia.

Päť regentov, ktorým zveril vládu nad krajinou boli Tadakacu Sakai, Tadakijo Sakai, Masanori Inaba, Nobucuna Macudaira (vzdialený člen rodu Tokugawa) a dvaja ďalší. Navyše k regentstvu bol ďalšou nevýhodou Iemicuov nevlastný brat Masajuki Hošina.

Prvú vec, ktorú museli šógun Iecuna a regenti riešiť, bola vzbura róninov alebo "samurajov bez pána". Počas vlády šóguna Iemicua, dvaja rónini, Šosecu Jui a Čuja Marubaši, plánovali povstanie, v ktorom mal byť vyvolaný požiar Eda a v zmätku, ktorý by v meste nasledoval, by vodcovia povstania so skupinou róninov obsadili Edský hrad, sídlo politickej moci krajiny, a šóguna vrátane ostatných členov rodu Tokugawa a všetkých vysokých vládnych úradníkov by popravili. Podľa rovnakého scenára plánovali vzbúrenci postupovať aj v Kjóte a Osake. Jeden z vodcov vzbúrencov Šosecu uctieval osobu Hidejoši Tojotomi a zvrhnutie rodu Tokugawa mala byť aj pomsta za jeho odstránenie Iejasuom Tokugawom.

Plán povstania bol odhalený, skôr než sa mohol zrealizovať. Šogúnoví regenti vzbúrencov pochytali a potlačili možnú vzburu, už v zárodku. Vzbura, ktorá sa nakoniec nezrealizovala podľa plánu a v plnej sile dostala pomenovanie ako Keianské povstanie alebo "Sprisahanie Tosa"., Jeden z vodcov povstania Čuja bol brutálne popravený. Šosecu radšej spáchal seppuku, akoby sa nechal chytiť vládnymi zložkami. V roku 1652, ako dozvuky povstania, viedlo okolo 800 róninov násilné nepokoje na ostrove Sado, ktoré však boli vládou rýchlo a tvrdo potlačené. Po zvyšok Iecunovej vlády sa už žiadne ďalšie nepokoje neopakovali.

V období Meireki 3, v 18.-19. dni 1. mesiaca, podľa nášho datovania v roku (1657), keď šógun Iecuna bol takmer 20-ročný, vypukol v Ede veľký požiar a spálil takmer celé mesto do tla. Po požiari trvalo takmer dva roky znovu vybudovať mesto a úradníci bakufu dozerali na jeho prestavbu, podľa protipožiarných stavebných prinípov, ako bolo stanovenie mnimálnej šírky ulíc v hlavnom meste, čo malo zabrániť rýchlemu šíreniu požiarov. V roku 1659 šógun Iecuna predsedal otváracej slávnosti na počesť novovybudovaného hlavného mesta.

Zápas o moc v bakufu (1663 – 1671)

V roku 1663 šógún Iecuna dospel, ale regenti stále ovládali krajinu a koncentrovali vo svojich rukách hlavnú politickú moc. Bolo to prvýkrát v období Edo, keď za silou, ktorá ovládala bakufu nebol šógun, ale úradníci. Hlavní Iecunaoví radcovi boli teraz Masajuki Hošina (Iecunaov strýko, ku ktorému mal veľkú úctu), Šigenori Itakura, Kazunao Cučija, Hirojuki Kuze a Masanori Inaba. Iecuna po dosiahnutí dospelosti oficiálne vládol podľa svojho vlastného uváženia, títo regenti sa však stali jeho oficiálnymi radcami a v mnohých prípadoch konali v jeho zastúpení. V niektorých prípadoch však Iecuna konal podľa svojho uváženia a zámerov, ako keď prišiel s myšlienkou zrušiť junši, keď samuraji nasledovali po smrti svojho pána jeho osud spáchaním rituálneho seppuku.

Iný príklad je z roku 1671, keď klan Date zo Sendai mal ničivý spor o nástupníctvo v provincii. Bakufu sprostredkoval a zabránil ďalšiemu vyhláseniu občianskej Óninovej vojny. V roku 1671 už bolo veľa z bývalých regentov mŕtvych alebo v ústraní a Iecuna začal vládnuť podľa seba.

Šógun Iecuna (1671 – 1680)

V dôsledku sporu o nástupníctvo v klane Date, sa objavilo veľa menších násilných nepokojov, ktoré charakterizovali zvyšok Iecunovej vlády.

V roku 1679 šógun Iecuna ochorel. Začalo sa uvažovať, kto by mal byť jeho následník a aktívne v tejto otázke vystupoval jeden z regentov šogúna Tadakijo Sakai. Navrhoval za budúceho šóguna syna Cisára Go-Sai, podľa precedensu neskorších Kamakurských šógunov, ktorí boli v skutočnosti z kráľovskej krvi. Tadakijo sa pravdepodobne videl v pozícii silného regenta nového cisára a tak veľa členov z Tokugawského klanu robilo všetko preto, aby tomu zabránilo a preferovalo všemožne syna šóguna Iemicua a šógunovho mladšieho brata Cunajošiho Tokugawu. Tadakijo ostal osamotený a v roku 1680, krátko po smrti Iecuna Tokugawu zomrel. Následníkom Iecuna sa stal jeho mladší brat Cunajoši.

Hoci sa Iecuna preukázal ako schopný vládca, vnútorné záležitosti krajiny boli väčšinou riadené šogúnovými regentmi, ktorých vymenoval ešte Iecunov otec a to pokračovalo aj po dosiahnutí veku, keď bol dosť starý, aby mohol vládnuť podľa svojich predstáv.

Éry bakufu za Iecuna

• Keian (1648 – 1652)
• Jóó (1652 – 1655)
• Meireki (1655 – 1658)
• Mandži (1658 – 1661)
• Kanbun (1661 – 1673)
• Enpó (1673 – 1681)

Referencie

Pozri aj

• Screech, Timon. (2006). Secret Memoirs of the Shoguns: Isaac Titsingh and Japan, 1779-1822. London: RoutledgeCurzon. ISBN 0-7007-1720-X
• Titsingh, Isaac. (1822). Illustrations of Japan. London: Ackerman.
• Titsingh, Isaac. (1834). [Siyun-sai Rin-siyo/Hayashi Gahō, 1652], Nipon o daï itsi ran; ou, Annales des empereurs du Japon. Paris: Oriental Translation Fund of Great Britain and Ireland. --Dve kópie tejto neobvyklej knihy sú dostupné online: (1) v knižnici University of Michigan, digitalizovaná 30. januára 2007; a (2) v knižnici Stanfordskej University, digitalizovaná 23. júna 2006. Tu kliknite na originálny text vo francúzštine.
• Totman, Conrad. (1967). Politics in the Tokugawa bakufu, 1600-1843. Cambridge: Harvard University Press.

Iecuna Tokugawa Tokugawský šógunát
Vladárske tituly
Predchodca Iemicu Tokugawa	šógun 1651 – 1680	Nástupca Cunajoši Tokugawa