Japonské písmo

Japončina sa ako jazyk vyvíjal oddelene od ostatných, ale časom (asi v 6. storočí) nastala potreba jazyk nejakým spôsobom zapísať. Keďže Japonsko leží neďaleko Číny a udržiavalo s ňou diplomatické vzťahy, tak nie je prekvapujúce, že sa rozhodlo prevziať čínsky písomný systém. Čínština sa stala úradným jazykom, ale kvôli rozdielom v čínskej a japonskej gramatike to malo isté nevýhody. Japonci síce začali zapisovať japončinu po čínsky, čo systematizovali prostredníctvom manjógany, lenže takýto spôsob zápisu sa čoskoro ukázal byť neefektívny, pretože v niektorých prípadoch existovalo viac než desať spôsobov zápisu danej slabiky a výber bol do istej miery často subjektívny. Kvôli rýchlopisu sa najpoužívanejšie znaky začali deformovať do dvoch ďalších systémov – hiragany a katakany (súborne označované ako kana, pričom hiraganové znaky vznikli zjednodušením celých znakov, zatiaľ čo katakanové znaky vyňatím konkrétnej časti znaku).

Japončinu možno označiť za slabičný jazyk a teda základnou jednotkou nie je hláska, ale slabika (presnejšie móra, keďže ん nie je slabika). Japonský mórový systém obsahuje 46 základných slabík (mór), z ktorých je možné pomocou diakritických znamienok vytvoriť odvodené slabiky. V súčasnosti sa v rámci japonského písomného systému rozlišujú štyri typy písma: čínske znakové písmo (kandži), hiragana, katakana a romádži (latinská abeceda).

HiraganaUpraviť

Hiragana – používa sa na zápis pôvodných japonských slov v kombinácií s kandži. Obsahuje všetky japonské slabiky. Keďže japončina je primárne aglutinačný jazyk, tak hiragana sa používa najmä na zápis koncoviek slov, prostredníctvom ktorých možno zmeniť napríklad čas či iné gramatické kategórie. V minulosti (okolo 9. storočia) sa o rozšírenie hiragany postarali hlavne japonské aristokratky, ktoré ju používali pri písaní listov a denníkov a takmer výlučne hiraganou bolo napísané napríklad aj dielo Pod vankúšom (jap. Makura no sóši) od autorky Sei Šónagon.

KatakanaUpraviť

Katakana – aj katakanou možno zapísať ľubovoľné japonské slovo. Spočiatku sa používala v Japonsku vo funkcii dnešnej furigany na fonetický prepis budhistických mantier, neskôr v stredoveku sa do značnej miery využívala aj v oficiálnych dokumentoch a staršie generácie ju dokonca využívali pri písaní telegramov. V dnešnej dobe sa však primárne používa na zápis cudzích alebo expresívnych výrazov a v niektorých prípadoch sa ňou zapisujú aj japonské citoslovcia, hoci tie možno často zapísať aj pomocou hiragany.

Pozri ajUpraviť