Jean Baudrillard
Jean Baudrillard [1](* 20. júl 1929, Reims, Francúzsko – † 6. marec 2007, Paríž) bol francúzsky filozof a sociológ, zaoberá sa o. i. teóriou funkcie symbolického v modernej spoločnosti. Predstaviteľ postmodernizmu a teórie „Posthistoire“.
| Jean Baudrillard | |
| Západná filozofia Filozofia 20./21. storočia | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Meno | Jean Baudrillard |
| Narodenie | 20. júl 1929, Reims, Francúzsko) |
| Úmrtie | 6. marec 2007 (77 rokov), Paríž, Francúzsko) |
| Dielo | |
| Škola/tradícia | postštrukturalizmus, marxizmus, postmarxizmus |
| Oblasť záujmu | postmoderna, masové médiá |
| Význačné myšlienky | hyperrealita, znaková hodnota |
Ovplyvnil
| |
| Odkazy | |
 | Jean Baudrillard (multimediálne súbory na commons) |
Akademický život a smerovanie Jeana Baudrillarda
upraviťNa začiatku svojej mysliteľskej dráhy mal Baudrillard (rovnako ako časť francúzskych itelektuálov) blízko k marxisticky orientovanej spoločenskej kritike, neskôr však vystupoval ako radikálny kritik vtedajšej spoločnosti bez nutnosti nejakého typu ostentatívnej politickej konfesie. Filozof Baudrillard vystupoval ako účastník diskusií o postštrukturalizme, filozofickej moderne/ postmoderne či ako reprezentant konceptu posthistórie, teórie postmoderného fatalizmu a predovšetkým úvah o simulácií, hyperrealite a "miznutí" skutočnosti.[2]
V 60. rokoch pôsobil ako asistent u neortodoxného marxistu Henri Lefebvra a pohyboval sa v prostredí radikálnej spoločenskej kritiky v tamojšom Francúzsku. V roku 1968 predložil dizertačnú prácu Le Systéme des objets a v tom istom roku prevzal vedenie katedry sociológie na univerzite Paris‑Nanterre. Habilitoval pod miernym inštitucionálnym tlakom (čo spôsobilo práve pôsobenie na univerzite) až v roku 1987 spisom L'Autre par lui‑même. Odkladanie rýchleho postupu pri získavaní akademickej graduovanosti by mohlo svedčiť o jeho úsilí ísť vlastnou cestou bez ohľadu na "akademickú čistotu" publikovaných textov, v ktorých často miešal filozofické myšlienky s literárnymi poetickými výrazovými prostriedkami. Baudrillard často prispieval provokatívnymi článkami do Le Monde, publikoval v Les Temps Modernes, pracoval tiež ako redaktor časopisov Utópia a Traverses.[2]
K jeho francúzskym filozofickým kolegom patrí Paul Virilio (1932), s ktorým ich spojil záujem o estetiku miznutia, simulácia, reverzibilné procesy či vojenstvo, Michel Serres (1930), Gilles Deleuze (1925–1995), Félix Guattari (1929–1992), Jacques Derrida (1930), Jean‑François Lyotard (1924–1998), Edgar Morin (1921) alebo Michel Foucault (1926–1984). Do myšlienkového profilu týchto filozofov prelínali myšlienky a diela príslušníkov predchádzajúvej filozofickej generácie (Georges Bataille, Maurice Blanchot, Jacques Lacan, Pierre Klossowski, Roland Barthes, Émile Michel Cioran). [2]
Simulácia a hyperrealita podľa Baudrilla
upraviť'Simulácia je jednou zo základných tém filozofie Jeana Baudrillarda. Vo svojich prácach Symbolická výmena a smrť (L'échange symbolique et la mort, 1979), alebo Simulácie a simulakrá (Simulacres et simulation, 1981) zdôvodnil existenciu simulácií a simulakier, ktoré určujú charakter našej svetovej konzumnej spoločnosti. V prvej z nich pomenoval tri základné systémy simulácie: imitation (napodobňovanie), ktorý dominuje obdobiu po industriálnu revolúciu, production (výroba) už charakterizuje priemyselnú éru a simulation(simulácia), ktorá je príznačná pre súčasnosť a je v príkrej opozícii voči représentation (zobrazovanie).[3]
Simulakrum (lat. simulacrum - obraz, umelé dielo, prelud) je v jeho ponímaní pojem, ktorý už nemá pôvod v realite, nepozná rozdiel medzi predmetom a jeho zobrazením, vecou a ideou, originálom a kópiou. Následné náhodne generované nahromadenie znakov nazýva Baudrillard sémiokraciou.[3]
Pomocou simulácie sa snaží Baudrillard vysvetliť aj štruktúru najrôznejších moderných systémov. Realita sa stáva postupne hyperreálnou, je skutočnejšia než samotná skutočnosť. [3]
Hyperrealita je princípom sveta simulácií. Znamená to, že najprv existuje model, ktorý donekonečna odkazuje sám na seba a až potom prichádza prípadný dej, určitá udalosť. Mediálna realita si podľa neho privlastňuje, prispôsobuje a deformuje udalosti reality. Skutočnosť je matrixovsky pohltená hyperrealitou kódu a simuláciami, namiesto princípu reality nás ovláda princíp simulácie. Hyperrealita nám ako očitým svedkom vlastného života postupne znemožňuje vnímať sa vo spätných väzbách a znecitlivuje a umŕtvuje našu primárnu skúsenosť. Vidíme iba konštruovaný model reality, v ktorom sa nachádzame.[3]
Obscenita podľa Baudrillarda
upraviťObscéna - súčasný stav ľudstva po konci dejín (posthistoire), keď sa uzavreli všetky očakávané horizonty, niet možnosti ďalších inovácií, tajomstvo je v koncoch a kultúry môžu byť len epigonálne. Táto situácia, označovaná ako posthistória transpolitického, vylučuje možnosť aktívnej fikcionalizácie reálneho, simulácie zmyslu, narácie, iluzionizmu a hry, ktoré poskytovala vrcholiaca moderna. Všetky jej ilúzie, akokoľvek neznesiteľné, sa naplnili, budúcnosť už nastala, všetko už nastalo, všetko je už tu. To, čo nastalo, je éra holej, nahej fakticity, ktorá sa nezastaví pred ničím, ktorá likviduje scénu, na ktorej sa - zahalené tajomstvom ilúzií a studu - odohrávalo všetko sociálne a kultúrne konštitutívne.
Obscenita je éra obscénneho, oplzlej transparentnosti a necudnej blízkosti fakticity. Obscenita je javovou formou reálneho a koncom každej scény ako javovej ilúzie: panika, ktorú vyvoláva v politike, hospodárstve, umení a pod. môže vyústiť len do neslýchaného teroru, kedy sa tzv. sociálne vzťahy premenia na nekonečnú a pritom uzavretú reťaz (analogicky Mobiovej páske) vzájomného rukojemníctva informáciami o faktickom.
Dielo
upraviť- Le systéme des objects, 1968
- La société de consommation, 1970
- Pour une critique de l'économie politique du signe, 1972
- L'échange symbolique et la mort, 1976
- Oublier Foucault, 1977
- De la séduction, 1979
- L'échange symbolique et la mort, 1979
- Simulacres et simulation, 1981
- Les stratégies fatales, 1983
- Lasst Euch mich verfhren, 1983
- La gauche divine, 1985
- Amérique, 1986
- L'autre par lui meme, 1987
- Das Jahr 2000 findet nicht statt, 1990
Referencie
upraviť- ↑ Výslovnosť mena Jean Baudrillard: http://inogolo.com/pronunciation/d337/Jean_Baudrillard
- ↑ a b c http://www.databazeknih.cz/zivotopis/jean-baudrillard-21802
- ↑ a b c d http://www.rovart.com/sk/archiv.php?id=1153
Zdroj
upraviť- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
- Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Jean Baudrillard zverejneného na anglickej Wikipédii.