Konak kňažnej Ljubice

Konak kňažnej Ljubice (srb. Конак кнегиње Љубице – Konak kneginje Ljubice) je konak (typ rezidenčnej, alebo administratívnej budovy na Balkáne a v Osmanskej ríši) z prvej polovice 19. storočia, ktorý sa nachádza v meste Belehrad v Srbsku.

Konak kňažnej Ljubice (Конак кнегиње Љубице)
konak
celkový pohľad na budovu konaku
Štát	Srbsko
Mesto	Belehrad
Lokalita	Stari grad
Súradnice	44°49′02″S 20°27′08″V
Autor	Nikola Živković (Hadži-Neimar)
Vznik	1830
Výstavba	1829 – 1830
Stav	zachovalý
Wikimedia Commons: Princess Ljubica's Residence
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Budova má pridelený štatút kultúrnej pamiatky mimoriadneho významu.

Lokalita

Stavba sa nachádza v jednej z najstarších častí Belehradu na križovatke ulíc Kneza Sime Markovića a Kralja Petra. Oficiálna adresa budovy je ulica Kneza Sime Markovića 8.

Dejiny

Celkový pohľad na budovu konaku v noci

Budovu nechal postaviť srbský knieža Miloš Obrenović I. predovšetkým z dôvodu, že stará kniežacia rezidencia, ktorá bola využívaná do roku 1829 už bola stará a pomerne schátraná, ale aj preto, že chcel výstavbou novej rezidenčnej budovy ukázať zvýšenú ekonomickú silu Srbského kniežatstva, potom čo obdržal od tureckého sultána Mahmuda II. v roku 1830 druhý tzv. hatišerif. Budova mala podľa plánov Miloša Obrenovića slúžiť ako dom pre jeho rodinu (manželku Ljubicu a jeho dvoch synov Milana a Michala) a zároveň ako oficiálna kniežacia rezidencia.

Výstavba konaku sa začala v júli 1829 a bola ukončená na jeseň roku 1830. Kňažná Ljubica sa v roku 1830 do budovy aj s deťmi nasťahovala, o čom informovala Miloša Obrenovića listom z 22. novembra. Ako oficiálna kniežacia rezidencia nakoniec budova neslúžila, tou sa stal Konak kniežaťa Miloša v Topčidere (Topčider je belehradská štvrť) a konak kňažnej Ljubice sa stal predovšetkým rodinným sídlom. V období prvej vlády Miloša Obrenovića sa však v budove nachádzala štátna pokladnica. V roku 1836 bol k budove pristavaný hamám (turecký typ kúpeľnej budovy). Po abdikácii Miloša Obrenovića a smrti jeho následníka, ktorým bol jeho syn Milan Obrenović II. až do návratu nového kniežaťa Michala (druhý Obrenovićov syn) do Belehradu v roku 1840 zasadalo v budove kniežacie regentstvo. Sám knieža Michal Obrenović III. po svojom návrate v budove žil aj s ďalšími rodinnými príslušníkmi a to do roku 1842.

Následne bola budova sídlom Lýcea, neskôr Prvého belehradského gymnázia a ešte neskôr v nej sídlil Apelačný kasačný súd. Od roku 1912 bola budova sídlom Ústavu pre výuku hluchonemých detí a od roku 1929 v nej sídlilo Múzeum súčasného umenia a neskôr Cirkevné múzeum, ktoré budovu využívalo do 6. apríla 1941. V rokoch 1945 – 1947 patrila budova do správy srbského patriarchiátu.

V roku 1946 získala budova štatút kultúrnej pamiatky.

V roku 1947 sa do konaku presťahoval Ústav pre ochranu kultúrnych pamiatok.

V 70. rokoch 20. storočia vedenie mesta Belehrad rozhodlo, že budova v súlade s jej historickým, umeleckým a pamiatkovým dedičstvom dostane nový účel a stane sa múzeom. V rokoch 1971 – 1979 prebiehali na budove konzervačné a reštaurátorské práce, ktorých cieľom bola sanácia budovy a obnova fasád a interiéru.

V roku 1979 získala budova štatút kultúrnej pamiatky mimoriadneho významu.

Od roku 1980 je budova vo vlastníctve Múzea mesta Belehrad, ktoré v nej má jednu zo svojich stálych expozícií a zároveň je časť budovy využívaná pre dočasné výstavy a iné akcie.

Charakteristika

Portrét kňažnej Ljubice, pre ktorú bol konak postavený – na portréte so synom Milanom

Autorom budovy bol Hadži Nikola Živković (známy pod prezývkou Hadži-Neimar), ktorý je považovaný za priekopníka srbského staviteľstva a pôsobil ako dvorný architekt Miloša Obrenovića.

Ako materiál pre výstavbu boli použité tehly.

Budova zahŕňa všetky charakteristiky mestských domov v srbsko-balkánskom štýle. Je najreprezentatívnejším príkladom zachovanej mestskej architektúry z prvej polovice 19. storočia v Belehrade a jednou z mála zachovaných stavieb z čias prvej vlády kniežaťa Miloša Obrenovića.

Ide o veľkú budovu obdĺžnikového pôdorysu, ktorá sa nachádza v centrálnej časti veľkého dvora. Celý priestor bol pôvodne obohnaný vysokým múrom. Centrálnou fasádou je budova otočená k rieke Sáva.

Konak kňažnej Ľubice sa skladá zo suterénu, prízemia a jedného nadzemného poschodia. Strop suterénu je tvorený klenbami. Strecha je valbová, pokrytá škridlami. V centrálnej časti strechy sa nachádza osemboká kupola. Okrem kupoly je na streche aj celkovo osem komínov.

Interiérová schéma prízemia a nadzemného poschodia je symetrická. Skladá sa z centrálne položeného salónu okolo ktorého sú rozmiestnené izby. Toto je tradičná orientálna schéma rozloženia miestností odvodená od modelu budov s uzavretým vnútorným dvorom. Na oboch poschodiach sú divanhany, čo je typ dnešnej jedálne, ale aj recepčnej miestnosti. Prízemná divanhana je od zvyšku priestoru oddelená dvoma schodmi a lemovaná drevenými stĺpmi členenými parapetmi. Hneď vedľa tejto miestnosti sú široké schody, ktoré vedú do záhrady. Divanhana na druhom poschodí je na rovnakej úrovni ako ostatné miestnosti a je z nej výhľad smerom do ulice. Podlahy všetkých miestností na druhom poschodí sú drevené.

Hoci sa konak svojou priestorovou koncepciou prikláňa k orientálnej tradícii, predstavuje prelomový bod v architektúre Belehradu, pretože svojím vonkajším dizajnom a dekoratívnymi prvkami do značnej miery naznačuje vplyv európskej architektúry. Tieto európske koncepty sú pozoruhodné najmä v rozmanitosti fasád, členitých línií striech, komínov a kupol, ako aj v sekundárnych detailoch architektonického spracovania fasády, ako sú pilastre, ukončenia oblúkov a riešenie okien. Na vplyv európskej architektúry poukazujú aj niektoré detaily interiéru.

Múzejná expozícia

V budove sa nachádza stála expozícia Múzea mesta Belehrad „Interiéry belehradských domov 19. storočia“. Expozícia bola otvorená v septembri 1980. Expozícia ukazuje vznik a rozvoj občianskej kultúry, životného štýlu a bývania v Belehrade v období 19. storočia. Expozíciu tvorí reprezentatívny výber predmetov výtvarného a úžitkového umenia zo zbierok Múzea mesta Belehrad. Predmety vznikli v priebehu 19. storočia ako produkt západoeurópskej a domácej remeselnícko-umeleckej a priemyselnej výroby a patrili predstaviteľom vládnucej dynastie Obrenovićovcov, ako aj významným civilným belehradským rodinám. Predstavené sú tak rôzne interiérov mestských domov od orientálnych tureckých, až po tie ktoré boli ovplyvnené stredoeurópskymi (Biedermeier) a západoeurópskymi (neobarok, neorokoko, Altdeutsch) štýlmi.

V suteréne budovy Múzeum mesta Belehrad organizuje výstavy, prednášky, hudobné večery a propagačné akcie.

Štatút a dôvod pamiatkovej ochrany

Kategória: nehnuteľný kultúrny majetok mimoriadneho významu

Rok vyhlásenia: 1946 ako kultúrna pamiatka, od roku 1979 ako kultúrna pamiatka mimoriadneho významu

Galéria

• 
  pohľad na centrálnu časť prednej fasády
• 
  detail z fasády
• 
  budova konaku na historickej fotografii z roku 1876
• 
  z interiéru budovy
• 
  z interiéru budovy
• 
  z interiéru budovy
• 
  z interiéru budovy
• 
  z interiéru budovy – suterén

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Konak kňažnej Ljubice