Liptovské hrnčiarstvo

Liptovské hrnčiarstvo predstavuje charakteristicky zdobené výrobky hrnčiarskych remeselníkov, špecifických pre región Liptova. V súčasnosti je doložené archívnym materiálom, muzeálnymi zbierkami a svedectvom pamätníkov, potvrdzujúcich hrnčiarske dielne v Štrbe, Važci, Hybiach, Okoličnom, Smrečanoch, Palúdzke a v Ružomberku. Na prelome 19. a 20. storočia začalo liptovské hrnčiarstvo zanikať. Výroba na hornom Liptove sa udržala len v obci Hybe, kde ešte v tridsiatych rokoch pracovalo niekoľko hrnčiarov vo vlastných dielňach a „vyžihárňach.“

Liptovská keramika

Pod hrnčiarske remeslo spadá aj kachliarstvo a tehliarstvo; tieto schopnosti sa častokrát kombinovali v jednej dielni, kde pôsobilo viacero majstrov, alebo bol väčší dopyt po menovanom tovare.

Charakteristické znaky

Remeselné dielne v Liptovskej kotline boli charakteristické výrobou dokonale remeselne vyhotoveného úžitkového riadu. Hlina z lokálnych zdrojov mala po výpale svetločervenú farbu, ľudovo pomenovanú ako červenica. Estetickú pôsobivosť mu dodávalo používanie striedmej farebnej škály, typický bol žltkavý a hnedý fŕkaný či striekaný dekor a zelenkavá glazúra. Tá bola vyrábaná v rôznych intenzitách svetlosti, podľa množstva pridanej medienky (pripravovali si ju pálením medi) do transparentnej glazúry „gliedy“, dovážanej prevažne z Banskej Štiavnice, Příbrami a neskôr z Prahy. Výzdobu niektorých druhov nádob robili majstri remesla farebnými hlinkami nanášaním dekóru drievkami, štetcami, kravskými „rohmi“ v užšej časti zaopatrenými husím brkom či „grguľou“ alebo „kukačkou“. Vo farebnej úprave povrchu nádob uplatňovali tiež techniku „trasakovania“ a maľovania špongiou. Ornamentálne prvky pozostávali zväčša z bodiek a čiarok, no typické sú aj vzory ako kuracie labky, kohútiky, hadíky, pásiky a hviezdičky. Za zvláštnosť možno považovať dekoratívne venčeky - farebná hlinka sa natrela v širšom páse po obvode nádoby štetcom a potom sa vlnkovite roztierala pritlačeným prstom. Pod tlakom prsta sa biela hlinka rozriedila s podkladovou farbou (engobou) a vznikali neostré prechody medzi farbami.

Tvaroslovie

Liptovská hrnčina je nositeľkou tvaroslovia, ktoré podčiarkuje jej úžitkový charakter, bohatosť tvarov nádob a verne odzrkadľuje charakter života ľudu, jeho zvykov a potrieb. Najtypickejšie výrobky boli hrnce rôznej veľkosti a krčiažky. Pre koscov, ktorí na lúkach nocovali po celé týždne, vyrábali majstri hrnčiari hrnce na varenie. Jedlo sa z veľkých, vypuklo tvarovaných mís s vekom, ktoré sa identifikujú ako liptovské. Častými a účelne tvarovanými výrobkami boli aj krčiažky, v ktorých sa na lúky nosievalo mlieko alebo káva. Veľké krčahy s objemom 4 až 5 litrov slúžili na prenos hotových jedál pracujúcim. Opomenúť sa nesmie ani domáci kuchynský riad ako mliečniaky, spuštiaky (slúžiace na spúšťanie mlieka - mali úzke dno a vyšší tvar s pretiahnutým bruchom), stlpáne (vysoké mliečniky), rajnice (mali úzke dno s bruškom v hornej časti), ktoré sa vyrábali aj s dvomi uškami a pod.

Výpal keramiky

Hrnčiari svoje výrobky vypaľovali vo veľkých „cúgových“ - kaselských peciach, takzvaných vyžíharňach. Tieto stavby, v ktorých boli pece umiestnené (patrili k nim aj prístrešky na drevo a pod.) sa stavali v odľahlejších častiach sídiel, nie priamo v dedine, kde mali hrnčiari dielne, pretože počas výpalov hrozilo nebezpečenstvo požiaru. Hlinené výrobky sa pálili zväčša na dvakrát - prvý krát dôkladne vysušené nádoby, prípadne zdobené hlinkami (hlinenými farbami nanášanými na polosuchý črep) a druhýkrát sa vypálili aj s nanesenou glazúrou (prifarbovanou alebo transparentnou - podľa osobitého zámeru výrobcu). Riad sa na seba ukladal v tzv. šóroch na pláty (dosky z navysoko vypálenej šamotovej hliny) a nesmel sa dotýkať, aby sa „nespiekol“ dokopy. Na jedno pálenie sa do pece naukladalo približne 500 až 600 kusov výrobkov, podľa ich veľkosti. V peciach sa pálilo mäkkým drevom, ktoré horí dlhým plameňom. Každý výpal si vyžadoval spotrebu približne troch kubíkov dreva.

Pozri aj

• Keramikárstvo
• Remeslo

Externé odkazy

• Trasakovanie
• Kukačka