Wikipédia

Magister equitum

Magister equitum, po slovensky Veliteľ jazdectva bol Rímskym magistrátom vymenovaným za poručíka diktátora. Jeho nominálnou funkciou bolo slúžiť ako veliteľ rímskeho jazdectva v čase vojny, ale rovnako ako diktátor mohol byť poverený reagovať na iné krízy. Menovanie veliteľa jazdectva slúžilo na vojenské ipolitické účely.[1]

Senatus Populusque Romanus, odkazuje na vládu starovekej Rímskej republiky.

Pôvod

upraviť

V časoch Rímskeho kráľovstva viedol jazdectvo do boja kráľ, alebo túto právomoc delegoval svojmu hlavnému poradcovi, tribunus celerum, jednotke, ktorá slúžila aj ako osobná kráľovská stráž.[2][3] Poslednou osobou, ktorá zastávala túto funkciu, bol Lucius Junius Brutus, synovec Lucia Tarquinia Superba, siedmeho a posledného rímskeho kráľa. Po znásilnení Lukrécie to bol práve Brutus, kto ako tribunus celerum zvolal komíciu a dosiahol zrušenie kráľovho impéria. Po vyhnaní Tarquinia Brutus, ktorého komícia zvolila za jedného z prvých konzulov, velil jazde v Bitke pri Silva Arsia, kde padol, roku 509 pred Kr.[4][5]

V prvých rokoch Rímskej republiky sa nikto nepokúsil obnoviť úrad tribunus celerum; najvyššiu vojenskú moc mali konzuli. V súlade so zásadou, že žiaden človek by nemal mať v rukách plnú moc v Rímskom štáte, bolo možné odvolať sa proti rozhodnutiam jedného konzula na druhého. V deviatom roku republiky sa však zdalo, že hrozí vojna s Latinským spolkom, ktorú viedol zať vyhnaného kráľa, Octavius Mamilius so Sabínmi, s ktorými Rimania bojovali v rokoch 505 a 503 pred Kr. Zároveň existovalo podozrenie, že konzuli prechovávajú rojalistické sympatie. Tvárou v tvár tejto panike sa Rimania rozhodli vymenovať praetora maxima alebo diktátora, ako sa tento úrad začal nazývať, od ktorého sa počas trvania mimoriadnej situácie nebolo možné odvolať. [6][7][8][9]

Či už napriek alebo kvôli fámam, ktoré kolovali o konzuloch, bol konzul Titus Lartius Flavus vymenovaný za prvého diktátora a Spurius Cassius Vecellinus bol prvým magister equitum. Sabíni boli znepokojení týmto vývojom a vyslali do Ríma vyslancov, aby vyjednali mier, zatiaľ čo Latinský spolok ešte nebol pripravení na vojnu, a tak sa diktátor a magister equitum mohli vzdať svojho úradu bez toho, aby sa vydali do poľa.[10]

Charakter úradu

upraviť

Právomoci starovekého tribunus celerum boli teda rozdelené a obmedzené od ustanovenia diktatúry. Hoci diktátor velil celej armáde, jeho titulom bol magister populi, teda "pán pechoty", zatiaľ čo jazdectvo bolo zverené jeho poručíkovi.[11] Na rozdiel od vzťahu medzi konzulmi, ktorí mali rovnakú právomoc, bol magister equitum vždy podriadený diktátorovi. Hoci nebolo zaznamenané, či bol prvý magister equitum menovaný diktátorom, v neskoršej praxi bol magister equitum takmer vždy vyberaný diktátorom, pod ktorým slúžil. Diktátor si ponechal právomoc odvolať veliteľa jazdectva a vymenovať zaňho náhradu. Po uplynutí mimoriadnej situácie, na ktorú bol diktátor vymenovaný, alebo po uplynutí šiestich mesiacov bol diktátor nútený vzdať sa svojho úradu, a keď tak urobil, zároveň zaniklo impérium magistra equitum. [12][13]

Hoci pôvodnou funkciou diktátora bolo viesť rímsku armádu v čase vojny, niekedy bol diktátor menovaný na účely konania volieb, obnovenia poriadku alebo vykonávania dôležitých náboženských funkcií, keď to nemohli robiť konzuli alebo iní sudcovia. V týchto prípadoch bolo stále zvykom, že diktátor menoval magister equitum, ktorý slúžil ako jeho poručík.[14] Dokonca aj keď bola rímska armáda v poli sa diktátor mohol rozhodnúť rozdeliť si velenie, vyraziť do poľa a spoliehať sa na magister equitum ako na svojho zástupcu v Ríme, alebo poslať magister equitum do poľa a umožniť si tak zotrvanie v Ríme.

Rovnako ako ostatní magistráti mal magister equitum právo nosiť tógu praetexta, sedieť v kúrijnom kresle a bol sprevádzaný šiestmi liktormi (telesná stráž udeľovaná magistrátom s impériom) a niektorými ďalšími osobami. Bola to polovica počtu liktorov, na ktorý mali nárok konzuli, a rovnaký počet sa priznával prétorom. Rovnako ako u ostatných magistrátov sa od liktorov magistra equitum očakávalo, že pri vstupe do Pomeria, oblasti mesta Rím, ktorá sa považovala za posvätnú, odstránia sekery zo svojich fasces. Iba liktori diktátora, ktorý mal nárok na sprievod dvadsiatich štyroch, predstavujúcich plnú moc rímskeho štátu, si v Pomeriu ponechávali sekery, čo symbolizovalo, že si diktátor ponechal moc života a smrti aj v posvätnom priestore Ríma.[15][16][17][18]

História

upraviť

Pred zavedením inštitúcie prétora bolo bežné, že magister equitum bol niekto, kto už predtým pôsobil ako konzul alebo konzulský tribún. Magistrát tak zastával niekto, kto mal predchádzajúce skúsenosti s vojenským velením. Pre tých, ktorí ešte nedosiahli najvyššie úrady rímskeho štátu, bolo toto vymenovanie odrazovým mostíkom.[19] V neskoršej republike bolo bežné, že magister equitum sa vyberal z mužov s hodnosťou prétora, teda z tých, ktorí zastávali funkciu prétora, ale ešte neboli zvolení za konzula.[20]

V priebehu 4. storočia pred n. l., keď sa zaviedlo prétorstvo a do vyšších štátnych úradov boli prijímaní Plebejci, sa znížila potreba odvolávať sa na mimoriadnych magistrátov, akými boli diktátor a magister equitum a čoraz viac sa využívali na ceremoniálne účely. Do roku 300 dokonca aj moc diktátora podliehala provocatio, právu na odvolanie zo strany rímskeho občana. Len málo diktátorov vymenovaných počas tretieho storočia bolo poslaných do poľa, a tak bol úrad magister equitum čoraz viac zbytočný. Posledným diktátorom, ktorý sa vydal do poľa, bol Marcus Junius Pera v roku 216 pred n. l. počas Druhej púnskej vojny, pričom jeho veliteľom jazdectva bol Tiberius Sempronius Gracchus.[21]

Počas zvyšku vojny boli pravidelne menovaní diktátori. Hoci každý z nich menoval magistra equitum, žiadny nemal samostatné velenie ani neviedol vojsko v poli. Po roku 202 pred n. l. nebol tradičným spôsobom vymenovaný žiadny diktátor a spolu s ním upadol do nečinnosti aj magister equitum.[22][23]

V roku 82 pred n. l. vstúpil do Ríma po porážke Gaia Maria víťazný generál Sulla a na jeho naliehanie interrex Flaccus presvedčil komíciu, aby Sullu vymenovali za diktátora s cieľom obnoviť poriadok. Sulla tak obnovil úrad diktátora a s ním aj úrad magister equitum. Sulla ako poďakovanie vymenoval Flaccusa za veliteľa jazdectva, hoci sa zdá, že nevykonával žiadnu vojenskú činnosť. Sulla a Flaccus pokračovali vo funkcii až do vzdanie sa svojej moci v roku 79 p.n.l.

Po vypuknutí občianskej vojny medzi Cézarom a Pompeiom v roku 49 pred n. l. bol Cézar vymenovaný za diktátora na účely konania volieb; nebol vymenovaný žiadny magister equitum. Keď bol diktátorom po druhý raz v roku 47 p.n.l., vymenoval Marka Antonia za svojho veliteľa jazdectva; v priebehu toho istého roku Cézar do tejto funkcie vymenoval Marka Aemilia Lepida, ktorý zostal aj v ďalších diktárorských obdobiach.[24]

Lepidus bol posledným magister equitum, ktorý zastával vojenské velenie, hoci nebol ani posledným menovaným či povereným; s úmyslom začať novú kampaň na jeseň roku 43 p.n.l. Cézar vopred menoval svojho synovca Gaia Oktávia magister equitum, čím sa budúci cisár stal posledným veliteľom jazdy, ktorý nastúpil do úradu, hoci nad ňou nikdy nedostal velenie. Medzitým Cézar vymenoval Gnaea Domícia Calvina za magister equitum na rok 43 p.n.l., ale k diktátorovmu zavraždeniu došlo roku 44 pred n. l., skôr, ako mohol byť Domícius uvedený do úradu.[25]

Po upevnení moci najprv pošas druhého triumvirátu Oktaviána, Antonia a Lepida a potom v osobe samotného Oktaviána neboli vymenovaní žiadni ďalší diktátori. Po Cézarovej smrti Antonius vydal zákon, ktorým tento úrad zrušil.[26] Oktavián sa snažil svoj nástup k moci udržať v rámci ústavnej roviny a hoci jeho moc v mnohých ohľadoch presahovala moc rímskeho diktátora, nikdy si tento titul ani symboly úradu neosvojil.[27][28] Jeho nástupcovia ho v tomto nasledovali; aj keď prevzali právomoci diktátora, nikdy si neosvojili titul ani nevymenovali pána koňa. Tak sa aj staroveký titul magister equitum opäť dostal do úzadia.[29]

Vo 4. storočí nášho letopočtu cisár Konštantín I. obnovil tento titul ako jednu z vyšších vojenských hodností v snahe obmedziť moc prétorských prefektov a vytvoril vojenský úrad magister peditum, "veliteľ pechoty". Tieto funkcie boli nakoniec zlúčené pod titul magister militum, teda "veliteľ vojakov". Obe funkcie boli naďalej používané vojenskími správcami byzantských pretoriánskych prefektúr.

Referencie

upraviť
  1. ↑ Dictionary of Greek and Roman Antiquities, pp. 404–408 ("Dictator").
  2. ↑ Dictionary of Greek and Roman Antiquities, pp. 404–408 ("Dictator").
  3. ↑ Harper's Dictionary of Classical Antiquities, pp. 307, 1601 ("Celeres", "Tribunus", No. 1)
  4. ↑ Livy, i. 60, ii. 6.
  5. ↑ Dictionary of Greek and Roman Biography and Mythology, vol. I, pp. 507, 508 ("Brutus", No. 1).
  6. ↑ Livy, ii. 17.
  7. ↑ Dictionary of Greek and Roman Antiquities, pp. 404–408 ("Dictator").
  8. ↑ Oxford Classical Dictionary, p. 339 ("Dictator").
  9. ↑ Harper's Dictionary of Classical Antiquities, pp. 509, 510 ("Dictator").
  10. ↑ Livy, ii. 17, 18.
  11. ↑ Oxford Classical Dictionary, p. 339 ("Dictator").
  12. ↑ Dictionary of Greek and Roman Antiquities, pp. 404–408 ("Dictator").
  13. ↑ Oxford Classical Dictionary, p. 638 ("Magister Equitum").
  14. ↑ Dictionary of Greek and Roman Antiquities, pp. 404–408 ("Dictator").
  15. ↑ Oxford Classical Dictionary, p. 429 ("Fasces").
  16. ↑ Dictionary of Greek and Roman Antiquities, pp. 404–408 ("Dictator").
  17. ↑ Dictionary of Greek and Roman Antiquities, pp. 404–408 ("Dictator").
  18. ↑ Harper's Dictionary of Classical Antiquities, p. 993 ("Magister", No. 6).
  19. ↑ Oxford Classical Dictionary, p. 339 ("Dictator").
  20. ↑ Dictionary of Greek and Roman Antiquities, pp. 404–408 ("Dictator").
  21. ↑ Oxford Classical Dictionary, p. 339 ("Dictator").
  22. ↑ Dictionary of Greek and Roman Antiquities, pp. 404–408 ("Dictator").
  23. ↑ Oxford Classical Dictionary, p. 339 ("Dictator").
  24. ↑ Dictionary of Greek and Roman Biography and Mythology, vol. I, pp. 539–555 ("Caesar", No. 18); pp. 214–216 ("Antonius", No. 12); vol. II, pp. 766–768 ("Lepidus", No. 17).
  25. ↑ Dictionary of Greek and Roman Biography and Mythology, vol I, pp. 539–555 ("Caesar", No. 18); pp. 424–431 ("Augustus"); pp. 584, 585 ("Calvinus", No. 4).
  26. ↑ Harper's Dictionary of Classical Antiquities, pp. 509, 510 ("Dictator").
  27. ↑ Grant, The Roman Emperors.
  28. ↑ Grant, The Roman Emperors.
  29. ↑ Oxford Classical Dictionary, p. 339 ("Dictator").

Bibliografia

upraviť
  • Titus Livius, Dejiny Ríma.
  • Dictionary of Greek and Roman Biography and Mythology, William Smith, ed., Little, Brown and Company, Boston (1849).
  • Dictionary of Greek and Roman Antiquities, William Smith, ed., Little, Brown and Company, Boston (1859).
  • Harper's Dictionary of Classical Literature and Antiquities, Harry Thurston Peck, ed. (druhé vydanie, 1897).
  • Oxford Classical Dictionary, N. G. L. Hammond a H. H. Scullard, ed., Clarendon Press, Oxford (druhé vydanie, 1970).
  • Michael Grant, The Roman Emperors, Scribner's (1985).
  • Bradley Jordan, Magister Equitum in the Roman Republic: The Evolution of an Extraordinary Magistracy, De Gruyter, Berlin, Boston (2024), ISBN 9783111338583.

Zdroj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Magister equitum na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Magister_equitum&oldid=7881058“