Fáma
Fáma [z lat.] je „informácia o niečom, čo je zaujímavé pre veľké množstvo ľudí; nahrádza alebo dopĺňa oficiálne údaje a stáva sa súčasťou verejnej mienky“.[1] Fáma primárne neplní zábavnú funkciu, má v poslucháčovi predovšetkým vyvolať dojem verného opisu skutočnosti, nemá rozvinuté dejové jadro a absentujú v nej kauzálne súvislosti, radí sa k nesujetovému folklóru.[2] Podľa T. Shibutaniho sú fámy improvizované informácie, ktoré sú výsledkom kolektívnej komunikácie. Pojem fáma možno teda definovať ako vznik a šírenie tých informácií, ktoré ešte neboli potvrdené či vyvrátené oficiálnymi zdrojmi, čím získavajú určitú hodnotu. K základným štrukturálnym znakom fámy patrí jej neustála aktualizácia.[3] Na rozdiel od povesti a (mýtu alebo báji) sú rovnako ako konšpiračné teórie šírené ako aktuálne a pravdivé. Z povesti môže vzniknúť legenda, ktorá môže byť aj pravdivá (založená na pravdivých udalostiach).[4] Fámu (a aj konšpiračnú teóriu) odlišuje od faktu absencia overenia. Pokiaľ konšpiračné teórie varujú pred konkrétnym nebezpečným sprisahaním, fámy sú všeobecnejšie „tvrdenia, týkajúce sa aktuálnych udalostí, ktorému sa má veriť a ktoré sa šíri od osoby k osobe obyčajne ústne. Neobsahuje údaje, podľa ktorých by sa dala posúdiť ich pravdivosť“.[5]
Fáma ako subjekt výskumu
upraviťPre obťažné vymedzenie a uchopenie pojmu fáma boli po dlhú dobu len veľmi málo analyzované. K zakladateľom a priekopníkom teórie vzniku a šírenia fám patria G. W. Allport a L. Postman.[6] K ďalším bádateľom, ktorí sa snažili zadefinovať fámy a ich význam, patrila dvojica W. Peterson a N. Gist,[7] a tiež R. Knapp, ktorý sa zaoberal psychologickými otázkami spojenými s fámou a je autorom prvej aplikovanej štúdie o fámach.[8] Osobitý priestor bol a je venovaný najmä urbánnym legendám a to nielen v USA, ale i v bývalých štátoch sovietskeho bloku. Prvé súhrnejšie dielo J. N. Kapferera však vyšlo až na počiatku 90. rokov 20. storočia.[9]
Zdroje fám
upraviťFáma môže vzniknúť náhodne i s úmyselným zámerom z nedostatku informácií, ktoré majú odhaliť kauzálne súvislosti spojené s danou skutočnosťou, prípadne znepokojujúcou udalosťou, tie sú umelo konštruované v rámci skupiny, ktorá do tohto abstraktu premieta podvedome vlastné presvedčenie v závislosti od miery jej informovanosti. Fáma pramení skôr zo subjektívnych vnemov, než faktu samotného, na ktorý sa nahliada do veľkej miery prostredníctvom myšlienkových stereotypov a predstavivosti. Túto skutočnosť ilustruje napríklad i fáma o styku profesora s dospievajúcou zverenkyňou, ktorá vznikla v dievčenskom penzionáte a na ktorú v roku 1910 upozornil vo svojej práci Carl Gustav Jung. Prirodzeným zdrojom fám je často i chybná interpretácia určitej mnohoznačne prednesenej informácie, ktorá je priamym dôsledkom nedorozumenia prameniaceho z povedaného a pochopeného. Typickým príkladom je pôvodná správa nemeckého listu Kölnische Zeitung o obsadení Antverp nemeckými vojskami počas prvej svetovej vojny a jej žurnalistické modifikácie a interpretácie.Fáma je najmä výsledkom spoločenskej skupiny, ktorá ju šíri, možno ju teda vnímať ako behaviorálny prejav, kolektívne dielo, ktoré je vlastne vyvodzovaním záverov z pôvodnej správy, skutočnosti. Ide o emocionálnu komunikáciu, stimulujúcu citové reakcie a súdy. Správy, ktoré majú potenciál stať sa fámou sú na prvom mieste tie, ktoré nútia k reakcii, narúšajú systémový rád. Vo fáze, kedy je fáma dotvorená uchopením a vnímaním indivídua, ako člena určitej spoločnosti, stáva sa z nej určitý druh legendy, ktorý je neperiodicky aktualizovaný niekým, kto ju v danej chvíli rozpráva. Dôležitú úlohu v tomto procese zohráva kolektívna pamäť a v rámci nej komunikatívna pamäť, ktorá je nástrojom uchovávania a prenášania fám a v ktorej sa tiež odráža to, čo je pre danú skupinu určujúce. Z psychologického hľadiska fáma poskytuje uvoľnenie vnútorného napätia a je prvou fázou psychického uvoľnenia, ktorému predchádzala úzkosť z rozširovanej skutočnosti. Možno ju chápať ako spoločensky prijateľné odreagovanie agresivity, prítomný môže byť i zábavný aspekt, taktiež spojený so satisfakciou šíriteľa fámy.[10]
Šírenie fám
upraviťVýrazným charakteristickým rysom fám je najmä rýchlosť ich šírenia a tiež mediálna spoluúčasť v tomto procese, ktorá prispieva k ich väčšej vierohodnosti. Obiehanie fámy je sériou afirmácií, ktoré majú recipienta utvrdiť a presvedčiť o pravdivosti fámy.
Fáma je šírená pomocou dvoch jazykových úrovní. Prvou je používanie slovného obratu „hovorí sa“, ktorý odkazuje na širšie spoločenstvo a jeho povedomie o skutočnosti tiež je nepriamou výzvou k akejsi názorovej jednote. Druhá jazyková úroveň šírenia fámy zahŕňa odkaz na svedectvo vierohodného zdroja. Pôvodný svedok je nemenovaným sprostredkovateľom, ktorý je dôležitým práve pre jeho blízkosť i bezprostrednú neprítomnosť, táto zabraňuje overovaniu faktov. Mimo hodnovernosti zdroja je potrebné i chcieť a mať možnosť fáme uveriť.[11]
Účastníci fámy
upraviťV rámci procesu šírenia fámy majú všetci jej aktéri vymedzené úlohy.
- „podnecovateľ“ človek, ktorého sa fáma dotýka v smere, kedy podnecuje jej vierohodnosť za účelom sledovania vlastných cieľov
- „vykladač“ prichádza s logickými návrhmi a vysvetleniami otázok podnecovateľa
- „apoštolovia“ osoby, ktoré sa s fámou plne stotožňujú
V prípade politických fám sa role rozdeľujú nasledovne:
- „oportunisti“ miernejšia forma typu podnecovateľov, fáma slúži najmä k upevneniu ich autority
- „osoby flirtujúce s fámou“ nie sú presvedčení o jej pravdivosti, ale jej šírenie im spôsobuje radosť a potešenie
- „pasívni poslovia“ fáme celkom neveria, nepopierajú ju, ale zároveň kvôli pochybnostiam kladú otázky
- „protagonisti antifámy“ osoby idúce do protiútoku[12]
Klasifikácia fám
upraviťNajčastejšie sú fámy hodnotené a rozdeľované podľa obsahu. Fámy možno rozdeliť na:
- súčasné legendy (contemporary legends),
- mestské legendy (urban legends),
- moderné legendy (modern legends) a
- mestské mýty (urban myths).[13]
Dôležitejšie je, ale hľadanie ich latentných symbolov a s nimi spojených funkcií, ktoré je, ale obťažné analyzovať. Naproti tomu pri jednoduchšej analýze prameňa a spôsobu zdroja sa zadeľujú do šiestich typov.
- Fámy, ktoré súvisia s udalosťami, ktoré silno zapôsobili na verejnosť. Verejnosť nedostala uspokojivé a rýchle vysvetlenia a preto si utvorila vlastné. Ide o spontánny, prirodzený proces.
- Fámy, u ktorých nie je vylúčené, že hypotézy do nich vnášajú tí aktéri, ktorí tak sledujú vlastné záujmy a teda ovplyvňujú udalosti s nimi spojené vo svoj prospech.
- Fámy, ktoré pramenia z detailu, ktorému nebola venovaná pozornosť a tento je zaznamenaný skupinou, ktorá v danom okamihu citlivo vníma práve aspekty spájajúce sa s daným detailom vnímaným symbolicky.
- Fámy, ktoré sú zámernými interpretáciami znamení.
- Fámy ako produkty fantázie bez faktického základu majúce formu „poučného príbehu“ nazývané tiež ,,mestské“ alebo moderné „legendy“.
- Fámy, ktoré sú výplodom fantázie a sú úmyselne šírené.[14]
Podľa hodnotenia ich obsahu možno hovoriť o nasledovnom percentuálnom rozdelení:
- pipe dreams (pozitívne) 2%
- bogies (hrôzostrašné) 25%
- wedge-drivers (rozdeľujúce) 65%
Príklady
upraviť- Fáma o smrti Martina Šmída
- Čierna sanitka - fáma populárna v ČSSR v osemdesiatych rokoch. Ľudia si vtedy rozprávali o tajomnom sanitnom voze čiernej farby, ktorý jazdí v noci a unáša deti a mladých ľudí. Tí sú usmrtení a ich orgány potom predáva osadenstvo sanitky boháčom na Západe na účely transplantácie. Ako inšpirácia tejto historky býva uvádzaný nemecký film Kandidáti života a smrti (1979).[15]
- Na ukážku uvádzame jednu z aktuálnych fám zo zdroja JPP (Jedna paní povídala...).[13] Týka sa urýchľovača LHC1. Podľa odporcov LHC vytvorí urýchľovač miniatúrnu čiernu dieru, ktorá následne „zhltne“ Zem a naruší tak fatálnym spôsobom život jej obyvateľov. Odporcovia urýchľovača preto zažalovali fyzikov na súde pre ľudské práva.[13]
Referencie
upraviť- ↑ fáma. In: Velký sociologický slovník. Vyd. 1. Praha : Karolinum, 1996. 1627 s. ISBN 80-7184-311-3. S. 304.
- ↑ fáma. In: BROUČEK, Stanislav, ed.; JEŘÁBEK, Richard, ed. Lidová kultura : národopisná encyklopedie Čech, Moravy a Slezska 2 A-N. Vyd. 1. Praha: Etnologický ústav Akademie věd České republiky v Praze a Ústav evropské etnologie Filozofické fakulty Masarykovy univerzity v Brně v nakl. Mladá fronta, 2007. ISBN 978-80-204-1712-1. s. 206.
- ↑ Kapferer, J. N.: Fáma. Nějstarší médium světa. Praha: Práce, 1992, s. 9 ̶ 13.
- ↑ HAVRÁNEK, ED., Bohuslav. Slovník spisovného jazyka českého (legenda) [online]. ssjc.ujc.cas.cz, [cit. 2020-09-28]. Dostupné online.
- ↑ PANCZOVÁ, Zuzana. Konšpiračné teórie : témy, historické kontexty a argumentačné stratégie. 1. slov. vyd. Bratislava : Veda; Ústav etnológie SAV, 2017. 155 s. (Etnologické štúdie; zv. 29.) Plný text - 157 strán - dostupný online ako pdf. Dostupné online. ISBN 978-80-224-1546-0. S. 13. Archivované 2020-09-23 z originálu.
- ↑ Allport, G. W., Postman, L.: An Analysis of Rumors. Public Opinion Quartely 10, Winter 1946 ̶ 1947, s. 501 ̶ 517.
- ↑ Peterson, W. a Gist, N.: Rumor and public Opinion. American Journal of Sociology, 57, 1951.
- ↑ Knapp, R.: Psychology of Rumor. Public Opinion Quartely 8 (1), 1944, s. 22 ̶ 37
- ↑ Kapferer, J. N.: Fáma. Nějstarší médium světa. Praha: Práce, 1992.
- ↑ Kapferer, J. N.: Fáma. Nějstarší médium světa, c. d., s. 27 ̶ 48.
- ↑ Tamtiež, s. 52 ̶ 61.
- ↑ Tamtiež, s. 82 ̶ 84.
- ↑ a b c Jedna paní povídala… aneb Podíl fámy na vzniku a šíření nevědeckých teorií [online]. Jedna paní povídala… aneb Podíl fámy na vzniku a šíření nevědeckých teorií | Sisyfos - Český klub skeptiků, [cit. 2020-09-28]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Tamtiež, s. s. 231 ̶ 234.
- ↑ Kandidáti života a smrti / Fleisch (TV film) (1979) [online]. [Cit. 2020-09-28]. Dostupné online. (po česky)