Martin Branislav Tamaškovič (niekedy aj Tomaškovič) (* 20. október 1803, Dechtice – † 20. február 1872, Trnava) bol známy slovenský vlastenec, národnokultúrny pracovník, mecén a veršovník. Bol spoluzakladateľ Matice slovenskej.

Martin Branislav Tamaškovič
národnokultúrny pracovník, spoluzakladateľ Matice Slovenskej
Narodenie20. október 1803
Dechtice
Úmrtie20. február 1872 (68 rokov)
Trnava

Narodil sa v rodine Imricha Tomaškoviča a jeho manželky Márie Pôvodne mlynársky majster desať rokov vandroval po strednej Európe. Vrátil sa ako uvedomelý Slovák a Slovan. Po návrate sa usadil v Trnave, kde si v roku 1832 otvoril hostinec a v roku 1835 ho mestský magistrát prijal za mešťana. Jeho hostinec sa stal sídlom slovenského národného života v Trnave. Popri hostinci takisto zriadil aj verejnú čitáreň. Tá sa nachádzala v jeho dome na Františkánskej ulici a návštevníci tam mali k dispozícii knihy z jeho bohatej knižnice a rozličné slovenské i české noviny a časopisy.

Tamaškovič bol veľkým ctiteľom a obdivovateľom básnika Jána Hollého. Venoval mu jednu zo svojich básní. Od roku 1846 bol členom spolku Tatrín, bol aktívnym členom Matice slovenskej, Matice srbskej, členom výboru Spolku sv. Vojtecha, podporoval slovenské gymnáziá i Slovenskú besedu v Trnave, poznal sa so všetkými vtedajšími slovenskými národnými dejateľmi, ktorí ho navštevovali a korešpondovali s ním. Svojou tvorbou i svojimi aktivitami sa po celý život snažil o presadzovanie slovenčiny do verejného a kultúrneho života a o posilnenie národného povedomia medzi slovenským obyvateľstvom. O tom, že to v tých časoch nebolo jednoduché, svedčilo niekoľko fyzických útokov na jeho osobu a majetok. Podľa veľkého obrazu Svätopluka, ktorý visel v podbrání jeho domu a dodnes sa zachoval v Spolku sv. Vojtecha, dostal od svojich neprajníkov prezývku Trnavský Svätopluk. Tí to síce pôvodne mysleli ako posmešok, no Tamaškovič to zobral ako poctu a na svoju prezývku, pod ktorou bol známy široko ďaleko, bol veľmi hrdý.

Tamaškovič sa aktívne zapojil do bojov v povstaní v roku 1848, kde pôsobil ako dôstojník Slovenského dobrovoľníckeho zboru a v roku 1849 zastupoval trnavský magistrát v deputácii vyslanej k panovníkovi do Viedne.

Bol pochovaný 22. februára 1872 na Starom cintoríne v Trnave, kde sa dodnes zachoval jeho hrob i s náhrobkom.

Na jeho počesť a prínos mestu je po ňom v Trnave pomenovaná Tamaškovičova ulica.

Literatúra

upraviť

Externé odkazy

upraviť

Iné projekty

upraviť