Modrotlačiarska dielňa Hranovnica

Farbiarske remeslo ma na Spiši 400-ročnú tradíciu. Najstarší farbiarsky cech bol založený v roku 1608 v Levoči a zastrešoval majstrov z východného a stredného Slovenska. Modrotlač si získala v 18. storočí veľkú obľubu u meštianskeho obyvateľstva, ale rozšírila sa aj v ľudovom odievaní. Modrotlač sa začala z meštianskeho prostredia vytrácať v 19. storočí, ktoré bolo charakteristické vznikom tovární na výrobu látok.

Modrotlač v Hranovnici

Výroba modrotlače na Spiši bola rozšírená v oblastiach, kde sa darilo technickej plodine – ľanu. Hranovničania pestovali ľan na predaj a jedna rodina vyrobila ročne až 100/rífov plátna (1 ríf = cca 80 cm). Obec Hranovnica je vzdialená asi 8 km južne od Popradu a jej modrotlač bola v minulosti súčasťou hustej siete modrotlačí na Spiši. Založil ju na začiatku 19. storočia Ján Neher, ktorý zomrel v roku 1828 a po jeho smrti prevzal dielňu Saumel Kozábek, ktorý zomrel v toku 1871 a ďalším majiteľom sa stal v 80 rokoch 19. storočia Michal Urban. Začiatkom 20. storočia prevzal dielňu zať Kornel Montško a po jeho skorej smrti dielňu prebral jeho syn Elemír Montško. Dielňa sa stala vyhľadávaným a uznávaným miestom v okolitých, ale aj vo vzdialených dedinách, pretože ľudia boli s výrobkami Elemíra spokojní (Elemír Montško svoje látky však chodil predávať aj po jarmokoch). Prestíž dielne dokladuje aj vlastníctvo mangľa, ktorý pracoval na princípe gápľa. Tvorila ho 11 metrov dlhá debna, naplnená kameňmi, čím vzniklo potrebne zaťaženie na mangľovaciu plochu. V roku 2005 sa na ňom pod záštitou Podtatranského múzea v Poprade začali prebiehať konverzačné práce. V roku 1974 smrťou Elemíra Montška ukončila modrotlačiarska dielňa prevádzku, keďže Elemír zomrel bezdetný a bez testamentu.

Tlač a farbenie látok

Výroba modrotlače bola technicky a časovo náročným procesom. Po prevzatí plátna od zákazníka ho modrotlačiar označil plieškom, druhý s rovnakým označením dostal zákazník. Tieto pliešky sa nazývajú ciachy. Plátno sa najprv vyváralo, škrobilo a nakoniec vymangľovalo. Mangľovaním sa plátno vyžehlilo a získalo hladký povrch potrebný na rovnomerné odtlačenie vzoru. Mangeľ hranovnickej dielne bol umiestnený v stodole pri dielni a fungoval na konský pohon na princípe gápľa. Kôň chodil dookola a farbiar prehadzoval ozubené kolesá, z ktorých jedno krútilo mangeľ jedným smerom a druhé späť. Elemír Montško pracoval hlavne s ľanovým plátnom, na ktorom výraznejšie vynikol žiadaný lesk. Avšak manipulácia s ním bola veľmi ťažká a jeho farbenie bolo namáhavé. Na šatky sa používalo jemnejšie bavlnené plátno.

Modrotlačiarske formy

Výrobe foriem sa venovali rytci foriem, ale niektoré formy si vyrábali farbiari alebo aj zákazníci svojpomocne. Na potlačenie okrajov sa používali bordúry a do rohov sa tlačilo pomocou rohových foriem. Na výrobu foriem sa používalo slivkové orechové drevo, najvhodnejšie bolo však hruškové. V podtatranskom múzeu sa nachádza vyše 900 kusov modrotlačiarskych foriem z dielne Elemíra Montška. Patrí medzi najväčšie zbierky tohto druhu na Slovensku. Vo fonde sú zastúpené formy s rastlinnými, geometrickými figurálnymi motívmi, motívmi vtáčikov, poľovnícke výjavy či motív krajinky. V hranovnickej dielni sa využívala aj viac farebná tlač a časté boli kombinácie svetlomodrého vzoru na tmavomodrom podklade, ale aj kombinácia so žltým a zeleným vzorom. Na takéto farbenie sa používali passerové formy.

Zdroje

Podtatranské múzeum v Poprade: Výroba modrotlače z dielne Elemíra Montška v Hranovnici. Poprad : Podtatranské múzeum, 2014. ISBN 978-80-969585-5-9
Roth Peter a kolektív: Dejiny obce Hranovnica. Hranovnica : Obecný úrad Hranovnica, 1998. ISBN 80-967962-3-2
modrotlač - história