Oscar Niemeyer celým menom Oscar Ribeiro de Almeida Niemeyer Soaresfilho (* 15. december 1907, Rio de Janeiro, Brazília – † 5. december 2012, Rio de Janeiro[1]) bol brazílsky architekt považovaný za jedného z velikánov architektúry 20. storočia.

Oscar Niemeyer
brazílsky architekt
Oscar Niemeyer
Dielo
Významné projektyBrazílsky urbanizmus, mesto Brazília
Ocenenia
1963 – Leninova cena mieru
1988 – Pritzkerova cena
1989 – Cena kniežaťa astúrskeho
1998 – RIBA Royal Gold Medal
2004 – Praemium Imperiale
2007 - Rad Priateľstva
Osobné informácie
Narodenie15. december 1907
 Rio de Janeiro, Brazília
Úmrtie5. december 2012 (104 rokov)
 Rio de Janeiro, Brazília
Odkazy
Oscar Niemeyer na org.br
Spolupracuj na Commons Oscar Niemeyer
(multimediálne súbory na commons)
Promenáda ministerstiev s viacerými Niemeyerovými budovami: Národný kongres, Katedrála, Národné múzeum a Národná knižnica, Brazília, 2006

Preslávil sa tým, že vytváral poéziu z betónu. So svojím učiteľom Le Corbusierom patrí k osobitým zakladateľom modernej architektúry. Narodil sa v Rio de Janeiru a nikdy neprestal milovať vzrušujúcu atmosféru mesta – jeho hory, pláže a ľudí. Napriek tomu, že vo svojej tvorbe bol zástancom funkčnosti a úžitkovosti jeho stavby neoplývali ani zďaleka takou monotónnosťou a chladom ako ostatné, ba práve naopak, jeho budovy sa vyznačovali dynamickými tvarmi, zmyselnými krivkami a dokonalou kompozíciou. Jeho architektúra bola oslavou života a voľnej prírody, pokusom skĺbiť krásu prírody s možnosťami moderného dizajnu, technológií a materiálov. Celú jeho tvorbu charakterizujú dva typické znaky: ľahkosť a asymetria.

Životopis

upraviť

Vo veku 21 rokov dokončil stredoškolské vzdelanie a v tom istom roku sa oženil s dcérou talianskeho imigranta z Padovi Annitu Baldo. Po svadbe sa zapísal na univerzitu Escola Nacional de Belas Artes v Riu de Janeiro, ktorú úspešne absolvoval v roku 1934 a získal titul inžinier architekt. Napriek svojím finančným problémom sa rozhodol pracovať zadarmo v architektonickom štúdiu pod vedením Lúcia Costu a Carlosa Leao. Dôvodom bola nespokojnosť s okolitou architektúrou, ktorú videl na ulici, a tak veril, že práve tu nájde svoje uplatnenie. V roku 1945 sa stal členom Brazílskej Komunistickej strany. Bol zanieteným komunistom kvôli čomu mal neskôr veľké problémy. Počas vojenskej diktatúry v Brazílii bol nútený emigrovať do Európy. Fidel Castro raz o ňom povedal: „Niemeyer a ja sme poslední komunisti na tejto planéte“.

Ministerstvo školstva a zdravotníctva

upraviť

V roku 1936 vymenoval vtedajší minister školstva Gustavo Capanema za hlavného architekta novoplánovanej budovy Ministerstva školstva a zdravotníctva Lúcia Costu, ktorý sa spolu s Oscarom Niemeyerom spojili s Le Corbusierom, aby spoločne dotiahli výstavbu tejto skulpturálne poňatej budovy k úspešnému koncu. Výsledkom bola Le Corbusierova betónová architektúra prispôsobená preslnenému Rio de Janeiru. Najvýraznejším prvkom tejto stavby sú fixné slnolamy a celok tak pôsobí ako nádherná skulptúra. Budova bola dokončená v roku 1943 a bol to prvý štátom dotovaný modernistický mrakodrap na svete. V roku 1985 bola budova na žiadosť Niemeyera premenovaná na Palác Gustava Capanema.

Moderná architektúra bola až do Le Corbusierovej návštevy v Latinskej Amerike neznámym pojmom. Od tej doby bola úroveň architektúry, ktorú nastavil Niemeyer s Le Corbusierom, dosiahnutá len zriedkakedy a prekonať sa ju dodnes nepodarilo. Úspech budovy Niemeyerovi zaistil v polovici 50-tych rokov možnosť vyprojektovať centrum hlavného mesta Brazílie. Od tej doby vládol brazílskej architektúre až do svojho exilu po vojenskom puči v roku 1964.

projekt Pampulha

upraviť

V roku 1940 sa Niemeyer zoznámil s Juscelinom Kubitschekom, ktorý bol vtedy starostom mesta Belo Horizonte. Kubitschek spolu s guvernérom Beneditom Valadaresom chceli vytvoriť nové predmestie v severnej časti mesta nazvaného Pampulha a tak poverili Niemeyera, aby navrhol sériu objektov, ktoré by boli súčasťou tohto plánovaného komplexu. Pampulhský komplex pozostával z kasína, tanečnej sály s reštauráciou, jachtárskeho klubu, golfového klubu a 100-izbového hotela (nebol postavený). Objekty boli rozmiestnené okolo umelo vytvoreného jazera. Všetky budovy boli dokončené v roku 1943 a vyvolávali určitú kontroverziu. Niemeyer experimentoval s formami novej architektúry v podobe jachtárskeho klubu vrátane kasína. Ľahkosť a elegancia jachtárskeho klubu s dvojitými opačne sklonenými strechami ovplyvnili mnohé budovy postavené v 50-tych rokoch v ďalších mestách a veľkomestách ako napr. Miami, Havana, Los Angeles.

 
Kostol sv. Františka z Assisi

Kostol sv. Františka z Assisi odmietli kontroverzní cirkevní predstavitelia vysvätiť až do roku 1959. Hlavným dôvodom bola jeho neortodoxná forma. Energický spád strechy kostola je paralelou vĺn narážajúcich na neďaleké brazílske pobrežie. Táto poetická a organická stavba využíva svoju strechu ako obrovský slnečník. Svetlo vniká do kostola vertikálnymi slnolamami nad vchodom a oltárom. Kampanila a krytý vchod tvoria samostatné časti budovy. Zadná stena kostola je obložená modrými a bielymi obkladmi z umeleckej dielne dizajnéra Candida Portinariho. Pampulha, podľa slov Niemeyera, bola jeho prvou významnejšou zákazkou a stala sa akýmsi akcelerátorom jeho novej koncipovanej architektúry, ktorú charakterizuje ľahkosť a transparentnejšie materiály. Zároveň mu ponúkla príležitosť spochybniť monotónnosť súdobej architektúry, vlnu zle interpretovaného funkcionalizmu a tvarových a funkčných dogiem, ktoré boli proti tvarovej slobode a voľnosti, ktorú vystužený betón predstavoval.

Priťahovala ma krivka-slobodná zmyselná krivka využívajúca možnosti, ktoré poskytujú nové technológie, krivky znovuobjavené v ctihodných starých barokových kostoloch. /...../ Zámerne som ignoroval pravouhlosť a racionalistický prístup k architektúre navrhovanej podľa pravítka, aby som smelo vstúpil do sveta kriviek, vlniek a priamych línií, ktoré ponúka vystužený betón. /...../ Tento zámerný protest vznikol z prostredia v ktorom žijem, z jeho bielych pláží, jeho obrovských hôr, jeho starých barokových kostolov a nádherných opálených ženských tiel. [2]

40-te a 50-te roky 20. storočia

upraviť
 
Ibirapuera park v Sao Paulo

V roku 1947 Niemeyer vycestoval do Spojených Štátov, kde sa stal členom medzinárodného tímu pracujúcom na návrhu nového Riaditeľstva Spojených Národov v New Yorku. Niemeyerova „schéma32“ bola schválená, ale nakoniec pod tlakom Le Corbusiera predložili spoločný projekt „23/32“, ktorý v sebe skĺbil prvky z Niemeyerového aj Le Corbusierového návrhu, no z väčšej časti bol založený na Niemeyerovom projekte. V roku 1953 Niemeyera zvolili do funkcie dekana na Harvardskej škole dizajnu. Lenže kvôli jeho členstvu v komunistickej strane mu boli víza aj vstup do Spojených Štátov zamietnuté, a tak jeho funkciu na Univerzite prevzal Richard Nixon. V 50-tych rokoch navrhol v Brazílii Ibirapuera park v Sao Paule, v rámci osláv 400. výročia mesta (1951), JK budovu v Belo Horizonte (1951), v Rio de Janeiro si postavil svoj vlastný dom (1952 – 53) a luxusné apartmány v Belo Horizonte (1954 – 60).

V rokoch 1954 – 1955 Niemeyer navrhol Múzeum Moderného umenia v Karakase. V septembri 1956 Juscelino Kubitschek krátko po tom ako sa stal prezidentom Brazílie navštívil Niemeyera, aby sa mu zdôveril o svojom najodvážnejšom pláne: „Mám v úmysle postaviť nové hlavné mesto tejto krajiny a žiadam ťa o tvoju pomoc /...../ Oscar, tentoraz postavíme hlavné mesto Brazílie.“ [3]

Podľa slov Niemeyera to bol najmä medzinárodný úspech Pampulhy, ktorý prezidentovi Juscelinu Kubitschekovi dodal odvahu, aby začal riešiť architektonické problémy Brazílie. Brazília bola tak viac než len stokrát znásobenou Pampulhou.

Brazília

upraviť
 
Katedrála v Brazílii
 
budova Národného kongresu

V roku 1958 bol Niemeyer vymenovaný za hlavného architekta novo založenej brazílskej metropoly Brazílie. A tak usporiadal urbanistickú súťaž, ktorú vyhral projekt, ktorého autorom bol Niemeyerov starý priateľ no hlavne učiteľ Lúcio Costa. Niemeyer mal navrhnúť jednotlivé budovy a Lúcio samotný plán mesta. A tak v priebehu niekoľkých nasledujúcich mesiacov Niemeyer navrhol nespočetné množstvo obytných, obchodných, administratívnych aj vládnych budov. Medzi nimi bola prezidentská rezidencia, dom prezidentského zástupcu, budova Národného kongresu, katedrála v Brazílii, rôzne ministerstvá a množstvo obytných objektov. Niemeyer a Costa použili nový koncept pri tvorbe mesta a jeho plánovaní zakladajúci sa na vytváraní ulíc bez použitia dopravy. Všetky budovy boli v priestore prízemia podopierané stĺpmi čím dovoľovali väčšiu voľnosť a integráciu priestorov pod nimi s prírodou. Mesto Brazília bolo navrhnuté, postavené a slávnostne otvorené v priebehu 4 rokov.

Neskôr nato bol Niemeyer nominovaný za hlavu Fakulty architektúry na Brazílskej univerzite. V roku 1963 sa stal členom Amerického inštitútu architektov v Spojených Štátoch. V tom istom roku získal aj sovietske ocenenie Leninova cena mieru (Lenin peace prize).

Zámorské projekty

upraviť

Niemeyerova prokomunistická orientácia mu v čase vojenskej diktatúry spôsobila nemálo problémov. Jeho ateliér vyplienili, ústredie časopisu, ktorý koordinoval, zničili, jeho projekty začali rušiť a klienti ho opúšťali. V roku 1965 vyše 200 profesorov žiadalo jeho odstúpenie z Brazílskej univerzity. A tak ešte v tom istom roku emigroval do Francúzska. Žil v Paríži, kde si otvoril ateliér na Champs-Élysées a prijímal zákazníkov z rôznych okolitých krajín. V Alžírsku okrem iného navrhol Univerzitu Konštantína, v Paríži vytvoril ústredňu francúzskej komunistickej strany, Place du Colonel Fabieu a v Taliansku budovu pre Mondadoriho nakladateľskú spoločnosť. V meste Funchal na Madeire postavil na mieste zbúraného hotela z 19. storočia kasíno. Keď sa v roku 1964 vrátil z izraelského mesta Haifa, pre ktorý projektoval školský areál, život v jeho meste Brazília sa úplne zmenil odkedy odtiaľ odišiel. V marci toho roku vojenským prevratom zosadili a zbavili moci vtedajšieho prezidenta João Goularta. Vedenie nad krajinou prevzal generál Castello Branco. Jeho diktatúra trvala až do roku 1985.

Od roku 1980 po súčasnosť

upraviť
 
Pamätník Latinskej Ameriky (1987)

Vojenská diktatúra trvala 21 rokov. Pod vedením Joao Figueireda sa politické napätie trochu zjemnilo a uvoľnilo a postupne vyústilo do demokracie. V tomto čase sa Niemeyer rozhodol vrátiť do svojej krajiny. V tomto období navrhol Pamätník Juscelina Kubitscheka (1980), Pantheon (1985) a Pamätník Latinskej Ameriky (1987). V roku 1988 získal Oscar Niemeyer prestížnu Pritzkerovu cenu za architektúru spolu s ďalším americkým architektom Gordonom Bunshaftom.

 
Múzeum súčasného umenia v meste Niterói

Projektoval ešte dve ďalšie budovy v Brazílii, konkrétne Pamätník dos Povos Indigenas (pamätník pôvodným obyvateľom) a Katedrálu Militar, Igreja de N.S. da Paz. V roku 1997, vo svojich 90 rokoch, vytvoril Múzeum súčasného umenia v meste Niterói (mesto sa nachádza v blízkosti Rio de Janeira), ktoré mnohí považujú za jeho najlepšie dielo. Budova je situovaná na skalách odkiaľ je nádherný výhľad na Guanabarský záliv a mesto Rio de Janeiro.

V roku 2003 bol oslovený, aby navrhol letný pavilón Serpentine Gallery v Londýne. Táto galéria je známa tým, že každoročne pozýva a oslovuje známych architektov, aby vytvorili túto dočasnú štruktúru. V roku 2004 Niemeyer navrhol náhrobný kameň komunistovi Carlosovi Marighellovi v meste Salvador da Bahia, nachádzajúcemu sa severovýchodne od Brazílie, ktorý bol slávnostne odhalený pri príležitosti 35. výročia jeho úmrtia. Aj vo veku 100 rokov sa Niemeyer zapájal do rôznych projektov a to najmä z oblasti sochárstva. V roku 2007 sa dožil úctyhodných 100 rokov.

Zomrel 5. decembra 2012 v Rio de Janeiro vo veku 104 rokov.

Galéria

upraviť

Referencie

upraviť
  1. Vo veku 104 rokov zomrel svetoznámy architekt Oscar Niemeyer [online]. TASR, 2012-12-06, [cit. 2012-12-06]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  2. Niemeyer, Oscar, 2000, The Curves of Time: The Memoirs of Oscar Niemeyer (London: Phaidon), pp. 62 and 169-70
  3. Niemeyer, Oscar, 2000a, The Curves of Time: The Memoirs of Oscar Niemeyer (London: Phaidon), p. 70.

Literatúra

upraviť
  • Glancey, Jonathan: Moderní architektura, Praha 2004, str. 94, 109, 180, 181
  • Jodidio, Philip: Architectur Now! 4, Taschen, 2006, str. 412, 413
  • časopis Zlatý Rez, č.27/ 2005, str. 6, 11 – 17
  • Niemeyer, Oscar, 2000, The Curves of Time: The Memoirs of Oscar Niemeyer (London: Phaidon).

Iné projekty

upraviť

Externé odkazy

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Oscar Niemeyer na anglickej Wikipédii.