Otvoriť hlavné menu

Pierre Nkurunziza (* 18. december 1963, Bujumbura, Burundi) je burundský politik z etnika Hutuov, od roku 2005 súčasný prezident Burundi.

Pierre Nkurunziza
Pierre Nkurunziza
Pierre Nkurunziza, podpis (z wikidata)
9. prezident Burundi
Momentálne v úrade
od 26. august 2005
Predchodca Domitien Ndayizeye
Biografické údaje
Narodenie18. december 1963 (55 rokov)
Bujumbura, Burundi
Politická stranaNárodná rada pre obranu demokracie-Sily na obranu demokracie
Alma materBurundská univerzita
Profesiapolitik
Rodina
Manželka
Denise Bucumi (1994 – súčasnosť)
Deti5
Odkazy
Pierre Nkurunziza na gov.bi
Spolupracuj na CommonsPierre Nkurunziza
(multimediálne súbory)

Osobne sa označuje za znovuzrodeného kresťana, je ženatý od roku 1994 a je otcom piatich detí.

ŽivotopisUpraviť

Vyštudoval Burundský univerzitu v odbore športovej výchovy.[1] Jeho otec Eustache Ngabisha bol tiež politik, v roku 1965 bol zvolený do burundského parlamentu a neskôr bol guvernérom dvoch provincií, než bol pri násilnostiach v roku 1972 zabitý.[2] Sám Pierre Nkurunziza bol pôvodne vyučujúcim na strednej škole v Muramvyji, Burundskej univerzite a vojenskej akadémii Isca,[1] ale keď bol pri násilnostiach v roku 1995 osobne ohrozený na živote, pridal sa k rebelom. Viedol tiež armádny futbalový klub Muzinga a tiež prvoligový Union Sporting.[1] V roku 1998 ho Burundský súd odsúdil na trest smrti.[3]

Povstalecké obdobieUpraviť

V roku 2001 vstúpil do hutuskej rebelskej skupiny Forces pour la Défense de la démocratie (Sily na obranu demokracie, FDD),[1] bojujúcej proti Tutsijmi ovládanej armáde a vláde na čele s prezidentom Pierrom Buyoyanom. Potom, čo FDD začala vyjednávať s burundskou vládou, postavil sa do čela frakcie, ktorá tieto rokovania odmietla s tým, že bude jednať iba s armádou.[4] V októbri 2002 sa Nkurunziza, už ako vodca FDD, zúčastnil mierových rokovaní v tanzánskom Dar es Salaam.[5] Nakoniec 3. decembra 2002 podpísal dohodu o prímerí a následnom zapojení FDD do prechodnej vlády.[6] Aj napriek vyhlásému prímeriu boje medzi FDD a vládou naďalej pokračovali.[7] V januári 2003 sa Nkurunziza opäť stretol s prezidentom Buyoyom.[8] Na rokovaní bolo dohodnuté vytvorenie afrických mierových síl, ktoré mali dohliadať na prímerie. Okrem Juhoafrickej republiky, ktorá burundské rokovania zastrešovala, sa prihlásili tiež Mozambik a Etiópia.[9] Ale už nasledujúci mesiac FDD ukončila priame rozhovory, údajne kvôli neochote vlády realizovať dohodnuté prímerie.[10]

Po nástupe Domitiena Ndayizeyeho, etnického Hutua, pokračovala FDD v boji, lebo si podľa nej Tutsiovia stále udržiavali dominanciu v burundskej armáde. Nkurunziza nakoniec súhlasil s ďalším kolom vyjednávania v tanzánskom Dar es Salaam usporiadanom v júli 2003.[11] Na pojednávaní vzniesol požiadavku, aby budúca burundská armáda pozostávala zo 75% z Hutuov a aby Hutuovia získali polovicu postov vo vláde, čo bolo zamietnuté.[12] Zúčastnil sa aj ďalšieho rokovania v Tanzánii v septembra 2003, ktoré opäť stroskotalo na požiadavkách o rozdelení moci v krajine.[13] Nakoniec v októbri toho istého roku Nkurunziza pristúpil na dohodu, ktorá okrem iného zabezpečovala FDD 4 ministerské kreslá, 40% dôstojníckych postov v armáde, 35% zastúpenie v policajných zložkách a 15 poslancov burundského parlamentu výmenou za zastavenie bojov a demobilizáciu vojakov FDD.[14] Mierová dohoda bola podpísaná 16. novembra 2003 za prítomnosti niekoľkých afrických vodcov.[15][16] O týždeň neskôr ho prezident vymenoval ministrom pre dobrú správu.[17]

Nástup k mociUpraviť

V máji 2004 však Nkurunziza spolu s ďalšími členmi FDD kvôli údajnému neplneniu dohôd ohľadom pridelených postov z vlády odstúpil.[18] Došlo tiež k nezhode ohľadom dátumu organizovania volieb.[19] V parlamentných voľbách v júli 2005 získala FDD 59 kresiel v Národnom zhromaždení a tým aj nadpolovičnú väčšinu.[20] O niekoľko dní neskôr bol Nkurunziza FDD nominovaný do prezidentských volieb, organizovaných o mesiac neskôr. Aby vyhovel volebnému zákonu, rezignoval na svoju funkciu predstaviteľa FDD.[21] Ku koncu júla FDD tiež zvíťazila v senátnych voľbách a zaistila si väčšinu aj v hornej komore parlamentu.[22] Samotné voľby boli len formalitou. Nkurunziza bol jediným kandidátom, navyše jeho strana držala väčšinu v oboch komorách parlamentu.[23] Voľba sa uskutočnila 19. augusta 2005, Nkurunziza získal 151 zo 162 hlasov, 9 hlasovalo proti, jeden sa zdržal a jeden hlas bol neplatný.[24] Inaugurovaný bol 26. augusta 2005.[3]

Ešte v auguste zostavil novú vládu, v ktorej dôležité posty obsadil Hutuvmi a v ktorej zasadalo 7 ministeriek.[25] Medzi jeho prvými krokmi bola snaha obnoviť mierové rozhovory s konkurenčnou rebelskou skupinou Forces nationales de Libération (Národné sily oslobodenie, FNL), ktorá ale , rovnako ako s predchádzajúcimi vládami, i s ním odmietla vyjednávať.[26] Tiež zrušil ročné školné, ktoré predstavovalo 1500 burundských frankov (cca 1,5 USD).[27] V apríli 2006 došlo tiež k odvolaniu celoštátneho 34 rokov trvajúceho zákazu nočného vychádzania.[28] V máji toho istého roku odštartoval kampaň "Závod pre mier", v ktorej 60 atlétov obehlo v 5 dňoch celú krajinu. Sám Nkurunziza odbehol prvé kilometer. V priebehu akcie malo byť tiež vysadených 5 tisíc nových stromov.[29] Dňa 29. mája tiež začali v Tanzánii mierové hovory s FNL.[30] Dňa 18. júna došlo k podpísaniu dohody ukončujúcej nepriateľstvo a vytyčujúcej cieľ spísať do dvoch týždňov permanentné prímerie.[31] K tomu však nedošlo,[32] naopak armáde sa podarilo zajať 3 veliteľov FNL.[33]

V auguste 2006 došlo k zatknutiu niekoľkých významných politikov, obvinených z údajnej prípravy štátneho prevratu. Medzi zatknutými bol aj Aleen Mugaravabona, vodca bývalej rebelskej skupiny FNL-CHANZY, a Alphonse-Marie Kadege, bývalý burundský viceprezident.[34] Na konci augusta bol tiež zatknutý bývalý prezident Domitien Ndayizeye po tom, čo ho senát zbavil imunity.[35] Jeden z kľúčových svedkov, jeden z predstaviteľov FNL Alain Mugabarabona, potom pomocou telefónu z väzenskej cely vyhlásil, že dané obvinenia z neho boli vynútené nátlakom a mučením Documentation Nationale, burundskou tajnou službou, a že boli úplne vykonštruované.[36] Celkom 7 obvinených už 25. augusta predstúpilo pred Najvyšším súdom, obvinení z pokusu o vraždu prezidenta Nkurunziza.[37] Na začiatku septembra podala demisiu viceprezidentka Alice Nzomukundaová, kvôli údajnej korupcii a porušovaniu ľudských práv v krajine. Tiež vyjadrila pochybnosti ohľadom procesu s údajnými pučistami.[38] Napriek tejto politickej kríze sa podarilo 7. augusta uzavrieť prímerie s FNL.[39]

Dňa 8. augusta 2006 prebehla voľba nového viceprezidenta. Stala sa ním Marina Barampamaová. Opozícia však kvôli nedostatku informácií o prakticky neznámom kandidátovi voľbu bojkotovala. Vyzvala tiež k prepusteniu politických predstaviteľov súdených v procese údajného štátneho prevratu. Podľa niektorých členov opozície bola voľba neplatná, lebo nebola dosiahnuté 78 členné volebné kvórum.[40]

Tretie prezidentské obdobieUpraviť

V apríli 2015 ho CNDD-FDD nominovala ako kandidáta do prezidentských volieb. Hoci burundská ústava povoľovala iba dve volebné obdobie v úrade a Nkurunzizova kandidatúra bola už na tretiu, podľa zástupcov strany bol na svoje prvé obdobie zvolený zákonodarcami, nie v priamej voľbe, čo mu podľa výkladu CNDD-FDD umožňovalo kandidovať tretíkrát.[41] Toto rozhodnutie vyvolalo ľudové nepokoje, ktoré v máji vyústili v neúspešný pokus o vojenský prevrat.[42] Prezidentské voľby z júla 2015 vyhral so ziskom 69,41% hlasov. Veľká Británia a Spojené štáty odsúdili voľby ako zmanipulované kvôli obťažovanie a zastrašovanie opozície, ľudskoprávnych aktivistov, novinárov a voličov.[43]

14. august 2018 podpísal dekrét, ktorým zakázal používanie plastových obalov a tašiek v krajine.[44] Od 24. december 2018 presunul hlavné mesto štátu z Bujumbury do maličkého, približne 30-tisícového mesta, Gitega. Nkurunziza tak splnil sľub, ktorý obyvateľom Burundi zložil pred viac ako 10 rokmi. Už vtedy totiž avizoval, že hlavné mesto presunie z pobrežia jazera Tanganika do centrálnej časti krajiny.[45]

ReferencieUpraviť

  1. a b c d Burundi's born-again ex-rebel leader [online]. BBC, 2005-08-26, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  2. How Burundi's rebels rose to power [online]. BBC, 2005-07-08, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  3. a b Ex-rebel becomes Burundi leader [online]. BBC, 2005-08-26, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  4. VESPERINI, Helen. UN team meets Burundi leaders [online]. BBC, 2002-05-05, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  5. Burundi peace talks delay [online]. BBC News, 2002-10-21, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  6. Burundi peace deal hailed [online]. BBC News, 2002-12-03, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  7. Thousands flee Burundi fighting [online]. BBC News, 2003-01-22, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  8. Burundi's leader meets rebels [online]. BBC News, 2003-01-26, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  9. Burundi rivals want African peace force [online]. BBC News, 2003-01-28, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  10. KIBANGA, Premy. Burundi rebels end peace talks [online]. BBC News, 2003-02-21, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  11. Burundi talks open in Tanzania [online]. BBC News, 2003-07-20, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  12. 'Breakthrough' in Burundi talks [online]. BBC News, 2003-07-21, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  13. Burundi peace talks collapse [online]. BBC News, 2003-09-16, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  14. Burundi foes agree to end war [online]. BBC News, 2003-10-8, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  15. Burundi rebels sign peace accord [online]. BBC News, 2003-11-17, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  16. Burundi rebel deadline rejected [online]. BBC News, 2003-11-17, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  17. Burundian rebels join government [online]. BBC News, 2003-11-24, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  18. Burundi ex-rebels quit government [online]. BBC News, 2004-05-03, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  19. Burundi poll talks bogged down [online]. BBC News, 2004-05-21, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  20. Ex-Hutu rebels win Burundi poll [online]. BBC News, 2005-07-06, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  21. Burundi's new president nominated [online]. BBC News, 2005-07-11, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  22. New move in Burundi peace process [online]. BBC News, 2005-07-29, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  23. Burundi rebels in attack on army [online]. BBC News, 2005-08-18, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  24. Burundi MPs appoint new president [online]. BBC News, 2005-08-19, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  25. Burundi gets post-war government [online]. BBC News, 2005-08-31, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  26. Burundi rebels reject peace talks [online]. BBC News, 2005-09-13, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  27. Burundians flock to free schools [online]. BBC News, 2005-09-19, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  28. Burundi lifts 34-year old curfew [online]. BBC News, 2006-04-14, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  29. WALKER, Robert. Burundi launches 'race for peace' [online]. BBC News, 2006-05-08, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  30. Burundi in talks with last rebels [online]. BBC News, 2006-05-29, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  31. Burundi rebels agree truce plan [online]. BBC News, 2006-06-19, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  32. Burundi rebels 'won't be bullied' [online]. BBC News, 2006-06-27, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  33. Senior Burundian rebels captured [online]. BBC News, 2006-07-05, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  34. Burundi arrests after 'coup plot' [online]. BBC News, 2006-08-02, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  35. Burundi's former leader arrested [online]. BBC News, 2006-08-21, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  36. Burundi 'plotter' claims torture [online]. BBC News, 2006-08-24, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  37. Burundi's ex-president in court [online]. BBC News, 2006-08-25, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  38. Burundi VP steps down over graft [online]. BBC News, 2006-09-05, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  39. Burundi's rebels sign ceasefire [online]. BBC News, 2006-09-07, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  40. 'Unknown' elected as Burundi VP [online]. BBC News, 2006-09-08, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  41. Hundreds protest in Burundi over president's third term [online]. The Guardian, 2015-04-26, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  42. HIGGINS, Abigail; SMITH, David. Burundi coup figure admits defeat after day of fighting in capital [online]. The Guardian, 2015-05-15, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  43. HATCHER, Jessica. Burundi's president Pierre Nkurunziza wins third term in disputed election [online]. The Guardian, 2015-07-24, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online. (anglicky)
  44. Burundi má nové hlavné mesto Gitega. [online]. Trend, 2018-08-14, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online.
  45. MUŽLA, Lukáš. Burundi má nové hlavné mesto Gitega. [online]. interez.sk, 2019-01-10, [cit. 2019-01-20]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pierre Nkurunziza na českej Wikipédii.