Politika dobrého susedstva
Politika dobrého susedstva (angl. Good Neighbor Policy) bola zahraničná politika Spojených štátov amerických presadzovaná voči krajinám Latinskej Ameriky od 30. rokov 20. storočia administratívou prezidenta Franklina D. Roosvelta. Išlo o zmierovaciu politiku, ktorej hlavným princípom bola snaha o nezasahovanie Spojených štátov do vnútorných záležitosti krajín Latinskej Ameriky.
Išlo vlastne o obrat od dovtedajšej politiky USA, keď v rámci Monrovej doktríny a agresívnej Ideológie veľkej palice Spojené štáty kvôli presadzovaniu svojich obchodných a politických záujmov vojensky zasahovali v mnohých krajinách Latinskej Ameriky od konca 19. storočia prakticky pravidelne a spustili tak sériu tzv. banánových vojen. Termín prvýkrát použil už v roku 1928 prezident Herbert Hoover, no túto politiku začal otvorene presadzovať až F. Roosevelt, keď 3. marca 1933 pri svojom inauguračnom prejave vyhlásil: „V oblasti svetovej politiky by som bol šťastný, aby tento národ vytváral politiku dobrého susedstva, takého susedstva, ktoré bude jednoznačne garantovať svoj zmysel a v tomto duchu rešpektovať práva druhých.“ Vyhlásenie politiky dobrého susedstva bolo v podstate pragmatickým rozhodnutím, pretože Rooseveltova administratíva očakávala, že by táto nová politika mohla jednak vylepšiť meno USA vo svete a zároveň mohla ponúknuť nové ekonomické príležitosti v podobe recipročných obchodných dohôd a potvrdiť tak vlastne vplyv Spojených štátov v Latinskej Amerike aj bez vojenského zasahovania.
USA teda politikou dobrého susedstva síce ukončili ideológiu veľkej palice, nevzdali sa však Monroeovej doktríny a naďalej sa pokúšali udržovať nad Latinskou Amerikou zásadný vplyv. Hoci neuskutočňovali priame vojenské intervencie, svoj vplyv presadzovali pomocou často ráznych diplomatických a ekonomických krokov, prípadne utajenými spravodajskými operáciami či dôkladným podporovaním opozície voči nim nenaklonenému režimu (tieto snahy boli zvýšené hlavne počas Studenej vojny). Politika dobrého susedstva sa v zásade presadzovala aj po ukončení úradovania prezidenta Roosevelta, no už nie tak striktne a viackrát bola porušená (napr. v prípade invázie do Panamy (1989), invázie na Grenadu (1983) a čiastočne aj pri invázii v Zátoke svíň (1961)).